Skončený príbeh

I.

Ich byty delí malá plošina na šiestom poschodí. Už dávno poberajú starobný dôchodok, obe vrstovníčky. Niekoľko desaťročí žijú v obytnom dome, len nedávno zateplenom. Dom svieti príjemnou žltou farbou.

Mnoho rokov, hoci susedky, nemali nič spoločné. Ida krátko pred dôchodkom pochovala muža, Hela ostala slobodná. Občas, zopár týždňov v roku, brávala si k sebe matku, mocnú starenu v širokých sukniach. Vo vzdialenej dedine mali veľký dom.

Obom zamestnaným ženám ani neostával čas na stretnutia. Ida vychovávala dcéru, Hela, inžinierka, venovala sa kariére a tiež sebe. Svojou pokojnou povahou, aj zmyslom pre určité kompromisy, tak potrebné k úspešnému postupu, dosiahla v práci mnoho, možno vrchol svojich možností.

Ida mala rodinu, stredné vzdelanie a v porovnaní s Helou slabé majetkové zázemie. Poznala len prácu výkonnej sekretárky a verila, že v tomto zamestnaní sa našla, precízna, dôsledná.

Ženy spojila bližšie až smutná udalosť. Hele umrela matka a pre ňu,  nepripravenú, to bolo priveľa. Až natoľko, že pri Idiných dverách zazvonil krátko po pohrebe Helin lekár a požiadal ju o prípadnú, hlavne psychickú podporu. Vtedy už obom nosila poštárka dôchodok,  no Ida, duša nepokojná,  pracovala ešte v novinovom stánku. Napriek tomu sa ujala Hely so samozrejmosťou, lebo rada pomáhala.

Z matkinej smrti sa Hela spamätávala dlho, veď jej odchodom stratila silné a už jediné puto. Otec zomrel dávno a s druhostupňovými sesternicami, nikdy nenašli spoločnú reč. Helu ignorovali aj po matkinom skone.

Z pohrebu v tuhej zime zo vzdialenej dediny, kde stál jej rodičovský dom, Hela prišla celkom oslabnutá. Plnoštíhlu, vždy upravenú ženu ľudia ťažko poznávali. Schudnutá, bledá, naozaj potrebovala opateru.

Ida zahájila liečebnú kúru, ako vedela. Nosila Hele horúce kakao, spolu, pri Idinom stole, jedli zemiakové placky aj iné jedlá a pootvárali trochu svoje životy. Napokon sa ich priateľstvo zabehlo na bežnej, nezáväznej úrovni.

Hele, ako Ida pobadala, prekážali návštevy a vždy ich vybavila na prahu bytu. Idu s plným tanierom, hoci zamračene, vpúšťala, no tá ju skoro ubezpečila, že chápe a do Helinho neporiadku viac nevkročí. Preto, keď Hela zabudla uvariť, najedla sa, samozrejme, u Idy. Bolo jasné, že u Hely sú ďaleko vpredu iné hodnoty ako byt, vhodný aj pre návštevy.

II.

Už šiesty rok Ida vychádza z bytu len s pomocou svojich detí. Nevládze otvoriť ťažké vchodové dvere, na nerovnom teréne by sama možno aj spadla. Pravú časť tela má čiastočne ochrnutú mŕtvicou. Krivká o palici s nohou mocnejšou, no v kŕčovito ohnutých prstoch pravej ruky máločo udrží.

Niekedy odhrnie záclonu. Z okna vidí veľký kopec, s Helou ho zdolávali, keď išli na salaš a domov sa vracali okrúžené údenou dymovou vôňou.. Spomína... Radšej záclonu zatiahne a odkrivká do kuchyne, kde ju čaká robota. A v kuchynskom okne ako v ráme zelenejú sa smreky.

Má však okolo seba ľudí, ktorí pomáhajú. Zatiaľ si s varením a umývaním riadu vystačí sama. Občas aj vnučky povysávajú, utrú prach zo skríň. No celú domácnosť dáva do poriadku upratovačka raz týždenne. S najatými upratovačkami prekonala niekoľko úskalí, vymenila zopár žien a teraz už dlho zamestnáva staršiu spoľahlivú paniu.

Suseda Hela sa rýchlo zmierila s Idinou trvalou nemohúcnosťou. Pokým Idu obetavo opatrovali sestry, prišla si poklebetiť. Asi po roku, obe jej ochotné sestry len o málo mladšie, s podlomeným zdravím, pomaly vynechávali.

A Ida zmocnela, veľmi jej pomohlo aj liečenie v kúpeľoch. Po mesiaci sa odtiaľ vrátila oživená, s trochou novej sily.  Nakoniec si domácnosť zastala ako samostatná žena,  s pomocou svojich dvoch detí a nevyhnutnej upratovačky. Doteraz odoláva slabnutiu a stabilne vykonáva povinnosti, ktoré si určila.

V televíznom dokumente svietia mačacie oči. Veľká mačka pózuje a akoby sa usmievala. Ida vyberá z balíčka sušienky, sledujúc pekný mačací seriál. Relácia zvučí celou izbou, lebo s chorobou sa Ide zhoršil aj sluch. Predsa však dopočuje zvonenie. „Že by u mňa?“ myslí si, ťažko vstáva, s chvatom chytá barlu.

Po dlhšom sedení sú prvé kroky trápením, no už pri dverách je to lepšie. „Už idem“ volá „Hela? Hela?“ Krivká ku vchodovým dverám, rýchlo odomyká, otvára.

Vidí šedé prázdno, dvere naproti mlčia. Postojí, otočí sa a pomaly ide nazad potláčajúc  paniku.. „Možno nie je doma“ myslí „a niekto zvonil omylom.“ Zakrútila sa jej hlava a skoro spadla, no už sedí a berie papierovú servítku.

Aj dnes v byte vládne nenávidená samota. V duchu Helu oslovuje a spomína na ňu v dobrom, na prechádzky,  na jej slová útechy aj keď zriedkavé, lebo Helu zaujíma iba vlastná osoba. Pekných príhod bolo veľa, horšie by sa našli tiež, hoci menej. „Ktovie, či s niekým chodí na kopec?“ uvažuje „Niet divu,ak má novú kamarátku.“

Vypne televízor, potlačí spomienky a otvorí rozčítanú knihu. Príbehy v nej svojim ľahkým dejom tíšia rozbúrenú hladinu, obracajú fantáziu do svetla. Ida sa ponorí do čítania. Dcéra Evka dobre vie, aké čítanie mama potrebuje a čím jej aspoň trocha pomôže, samotnej v bytovom väzení.