V obývačke stáli dve veľké
plné tašky a ďalšia čakala na doplnenie. Hana sa motala okolo nich
a zo skrine v spálni pod ľavou zdravou pazuchou priniesla posledné
oblečenie. Pravú stranu tela mala už niekoľko rokov ochrnutú porážkou.
Košele hodila na tašku
a hneď, unavená, krivká ku gauču. Len dúfala, že synove ruky pri zatváraní
tašiek nebudú mať problém so zazipsovaním.
Odchodom z tohto bytu, už
prenajatého, si Hana napĺňala túžbu po domove dôchodcov s ľuďmi jej
rovankým vekom a chorobami. Tiesnivá samota, podobná ťažkému krížu akoby
lákala ďalšie choroby. A byt, cítila to, urazene mlčí, zo všetkých kútov
oneskorene vysielajúc teplé lúče.
Zajtra ráno tašky zanesú do auta
a ona si ešte krátko posedí na stoličke. V tomto vzorne udržiavanom
byte Hanu často trápili starosti a ozajstné uvoľnenie poznala len málo,
takže žiadne rozlúčkové slzy.
V predsieni sa obuje, zíde
spolu s deťmi výťahom a po chodníku už sama odkrivká k dcérinmu
ligotavému autu. Aj nasadne bez pomoci a Evica, dcéra, naštartuje.
Samozrejme, do domova dôchodcov
dorazili popoludní, s meškaním. Hoci navigácia fungovala, odbočenia
a zmätené úvahy sa dostavili ako vždy na neprebádanej ceste. Konečne
zaparkovali na správnom mieste a uvideli žltú kocku s dvoma poschodiami,
stojacu uprostred holej roviny.
Martin príhodne poznamenal:
„Skoro ako na púšti“. V diaľke, za riedkym lesíkom, črtalo sa zopár
dedinských striech. A okolo kocky podvečerné ticho, ktoré rozbil len zvuk
zatváraných dvier Evicinho auta.
V domove dôchodcov boli
všetky formality vopred vybavené a Hana, už klientka, len obsadila svoje
miesto v dvojlôžkovej izbe na prízemí. Obe deti jej pomáhali
s vybaľovaním.
Posteľ, skriňa, nočný stolík,
ako náhrada za trojizbový byt. Oproti to isté vybavenie, len skriňa
a stolík pri okne o niečo tmavšie. Zo svojej stoličky ich sleduje
bacuľatá pani v Haninom veku.
Hana krivkala okolo detí,
zahrúžených v ukladaní vecí a skúmala skriňový priestor. Pani akoby
sa im aj chcela prihovoriť, no volali na večeru a ona vstala, o niečo
vyššia od Hany a menej objemná, ako sa zdalo na prvý pohľad.
Aj Hana s deťmi dojedli
chlebíčky a rýchlo sa rozlúčili, lebo mamine slzy sú nákazlivé. Čas ukáže,
či jej voľba bola správna. Len dúfajú, že čoskoro sa sklamaná vráti.
Odmietanie samoty zveličuje,
nazdávali sa. A v Evicinom novom dome čaká mamu samostatná izba
s kúpeľňou, ktorú odmieta, lebo vie, čo môže čakať. Cez deň zúfalé
krivkanie po izbe, televízor, gauč a večer vyčkávanie pri okne na auto
s dcérou a zaťom.
Hanino ochrnuté telo premohla
únava, zabudla na prvú spoločnú večeru. Ležiac na posteli, hľadela do prázdna,
pomaly sa uvoľnujúc. Myslí na Evicu, Martina a na svoje dve dlhovlasé,
krásne vnučky, Martinove deti. Či jej nebudú veľmi chýbať?
Kroky a starecké šuchtane
na chodbe zvestovalo koniec večere. Aj Hanina spoločníčka sa vrátila, so
vzdychom dosadnúc na postel. Hana v tichej úľave, ešte oblečená, zavrela
oči, privolávajúc spánok. Veď zajtra sa s touto paňou, iste sympatickou,
zoznámi.
Ráno zistila, že celú noc
prespala na paplóne a v šatách. Za francúzskym oknom svieti slnko,
hreje teplými lúčami, zláti strohý nábytok. Aj Hana v teplom svetle ľahšie
vstáva a s osuškou v ruke sa ponáhľa hľadať sprchu.
Keď sa vrátila, pani ešte
ležala, slastne sa preťahujúc a na klopkanie barly otvorila oči. Usmiali
sa na seba a začalo zbližovanie.
Z Hany spadlo napätie
posledných týždňov a rozhovor s Kamilou bez problémov,
s potešením zvládla. Obe mali v zásobe rovnaký druh kávy, čo bolo
tiež príjemné a túto raňajšiu kávu popíjali na teplom balkóne, pri stolíku
s vázičkou. „Luxus ako v hoteli“ usmiala sa Hana. Kamila zbehla do
záhrady pre kytičku púpav.
Potom, pokiaľ vládala, pochodila
s Kamilou všetky kúty na prízemí. Oddýchla si v jedálni pri obede.
Kamila ju ešte zoznámila s kamarátkami a tieto debaty bez konca boli
už nad jej sily. So zvesenou hlavou, slabú a vyčerpanú ju Kamila doviedla
k posteli.
Na večeri nepohnute sedela
v začínajúcej panike, jedlo podvedome ignorujúc. Kamila zatiaľ nepoznala
hĺbku Haninho postihnutia a dostala strach. „Prečo som len nástrojila, aby
išla so mnou“... Sestričky z ošetrovne odmerali Hane tlak, posadili na
vozík a v izbe, podajúc lieky, prezlečenú, uložili spať.
Tak skončil Hanin prvý deň
v domove. A začínala nová cesta, ktorú nadovšetko prijímala. Prvý
krát pocítila teplú ľudskú pomoc, šetrnú pri styku s jej ochrnutým telom
a láskavú opateru ochotných rúk.
Bola vďačná ako dieťa, ktoré
dobité, no ešte živé, zodvihnú z prachu. Pôjde touto spoločnou cestou,
chvalabohu bez krutosti samoty a námahy prestátej v byte, ktorý
opustila.
Prešlo zopár týždňov. Na prvý
Hanin deň spomínali ako na reakciu spôsobenú zmenou, no Kamila, poučená, dáva
pozor. A Hana v pokoji zaspáva, veci v skrini pekne uložené.
Strava obom bohato stačí, do bufetu na prízemí vše len nakukli. Kávu si varia
na chodbovom variči, pri popíjaní klebetiac a hryzúc rožky od raňajok.
Okrúhle stolčeky pri bufete
bývajú obsadené stareckými postavami najmä poobede, v čase pridlhom medzi
obedom a večerou. Pre Hanu a Kamilu je to čas prechádzok do blízkeho
rovinatého okolia. Niekedy zašli až ku dedinským domcom. Keď vonku prší, hrajú
žolíka a Hana doniesla i sedmové karty.
Z rohľahlej haly sa
vstupovalo okrem bufetu a obývacích izieb aj do lekárskej ambulancie
a do miestnosti sestričiek. Pedikérka, osoba stále zamestnaná, prijíma
klientov v osobitnej kutici.
Lekár, robustný, vysoký muž,
ordinoval každý deň niekoľko hodín. Na izbách sestričiek, rušných už od rána,
podchvíľou búchali dvere. Klientom sa meria tlak, bledé starenky nespokojné
s liekmi plačlivo prosia o iné, podlomení starci zas vchádzajú
k mladej sestričke ako ku kvetu, ktorým sa možno ešte kochať.
Táto zdravotná oáza priťahovala
pacientov a niektorí naozaj v čistej sestrinej izbe pookriali.
Zato k mohutnému lekárovi so
šedivými fúzmi vstupujú s bázňou. Obvykle po prehliadke sa klienti pánu
doktorovi poďakujú a s receptom sa ponáhľajú do sestričkovskej izby.
Na kus reči zostávajú len staré
ženy, dúfajúce v lekárove zázračné schopnosti. On ich vie lichotivo
potešiť a babičky odchádzajú s pohladenou dušou. Pri čaji si potom
vykladajú, aké má doktor dobré oči.
Hana s Kamilou občas museli
prejsť touto zónou. Pohľadmi, alebo aj nahlas si hovorili: „Ako dobre, že my
ešte nie“. S účasťou hľadeli na hrkotavý vozík so sediacim bezvládnym človekom
a ich súcitné srdcia bili tým smerom hovoriac, že aj ony patria sem,
a raz ich určite tiež dostanú predsmrtné prsty.
Kamila a Hana však poznajú
úskalia emócií a preto, aj s bremenom účasti, vždy stoja pevne na
zemi.
Hanino zdravotné zlyhanie sa už
asi nezopakuje a ona si verí. Opiera sa o vernú kamarátku a jej
dni sú naplnené ľuďmi, niektoré ich osudy pozná a porovnáva. Hoci odlišné,
v istých úsekoch sa podobajú. A chápajúca, prikyvuje životu.
Krivká po hale domova už ľahšie,
namiesto trpiteľského úsmevu ukazuje okoliu vyhladené líca a plecia menej
zohnuté.
Obe, ružovú Kamilu a suchú,
krívajúcu Hanu vídajú domováci stále spolu a ony idú, napriek zavše
ubíjajúcemu prostrediu, usmiate a spokojné v ústrety budúcim dňom.
Z Kamily, tiež vdovy,
ale bez detí, vyžaruje teplá energia, ktorou napája Haninu dušu.
V podstate jednoduchá a priama vnikla do Haninej nepokojnej povahy
a na dlani jej podáva zrniečka svojej sily. Hana z nich občas zobká.
V stareckom veku konečne spoznala dlhé, nekonečné zmierovanie so svetom
a to bez trúchlivých sĺz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára