Agáta

Agáta bola v minulom živote bohatým, známym mužom. Už pred viacero rokmi tušila svoju predošlú podobu, hoci predtým reinkarnáciu považovala za číry nezmysel. Ale v pamäti sa jej stále zreteľnejšie vynáral obraz dávneho muža, ktorým bola kedysi. Jeho siluetu vnímala najprv hmlisto, až napokon, v starobe, jasne vidí scénku zo života minulého.

Vidí honosný dom s veľkou zasklenou verandou. Podlaha vo verande je vykladaná farbistým mozaikovým vzorom, zo svetlých stien teraz v jeseni vanie tiché teplo. Vo verande stojí vysoký muž a pozerá sklenými tabličkami do pestovanej záhrady, už poznačenej koncom leta. Mimovoľne sa usmieva, pokojný, obklopený bezpečným bohatstvom a slnko, vnikajúce sklom, akoby s ním usmievavo súhlasilo. A za záhradou do nedozerna tiahne sa rovná žírna nížina, tiež zaliata bledým slnečným zlatom.

Táto zem, ohraničená vysokým plotom skoro až na koniec horizontu, patrí jemu. A ľudia, pracujúci na panstve, ako aj všetci blízki okolo tohto muža, sa bezvýhradne podriaďujú jeho mocnej autorite. Na majetku panuje prísny poriadkový režim, ktorý statkár občas uznanlivo uvoľňuje. Medzi jeho zamestnancami – a je ich veľa – sa nenájdu povaľači a nezodpovední ľudia, na to si dal nekompromisného bacha. Vybraní a spoľahliví    u neho radi pracujú. Platí dobre a vo svojom bohatstve nie je malicherný, ani skúpy. K robotnému, oddanému služobníctvu vie byť štedro veľkorysý.

                                               

Je tuhá zima, mrazivý január a po rovnej ulici mestečka pomaly napreduje čierny pohrebný sprievod. Štyria muži nesú na ramenách tmavú, drahú rakvu, obloženú vencami. Nesú telo toho nezlomného muža zo slnečnej verandy, kedysi vodcu statkárskej šľachty. Celé desaťročia vládol  nad veľkou časťou nížinného kraja. Ale aj jeho dobehol utekajúci čas, prinášajúci starobu, choroby. Vo vetchom tele však jeho mladá duša nechcela zomrieť a dlho, vzpierajúc sa, bojovala so stareckými neduhmi . Zomieral  ťažko a pomaly. Napokon však musel opustiť, obklopený rodinou, svoju usporiadanú, poslušnú ríšu.

Za rakvou pochoduje dychová kapela a veľký trúchliaci sprievod  na čele s príbuznými a, samozrejme, obecnou radou, v ktorej  nebožtík tiež mával neraz hlavné slovo ako správny papuliak a hodnostár. A práve vtedy v dome, na skok od pohrebu, narodilo sa mladej matke dievčatko.

Sprievod s rakvou kráča popri dome. A oknom, v zime pevne zatvorenom, kradmo vletí slabučný závan, ledva počuteľný vzdych. Poletuje po izbe ako hmlová kométka, niečo hľadá, azda jamku, do ktorej by sa schoval. Vtom bábätko v babiciných rukách otvorí očká a tým netrpezlivému závanu označí úkryt na dlhé časy. Už spokojne zakrúži nad posteľou, posmešne šibne hmlovým chvostíkom vedľa matky a vbehne do ešte slepých zreničiek. Dievčatko v kŕči rozhodí rúčky, do oblúka prehne tielko a bolestivo zaplače.

Muzikanti na čele zástupu dvíhajú nástroje a spustia rezkú, pomalú, smútočnú melódiu. Žena iba ľahostajne skriví pery, no mladá babica začujúc, zvedavo pozrie z okna.

Hneď nato z kuchyne prináša hrniec a nalieva do vaničky teplú vodu. Ponorí do nej drobné, bezmocné tielko, druhou rukou opatrne držiac černastú hlavičku. Dieťatko s pootvorenými očkami pokojne prijíma prvý kúpeľ.  Babica si všimla ten krátky krčovitý záchvev pred chvíľou, no keď maličká vo vode pokojne leží, aj ona sa uvoľnila. Pozorne oplachuje bruško, prsíčka, drobnú tváričku.  -  „Ako sa bude volať?“ zavolá, usmiata a potešená pokojom dievčatka  a hlavne zdarným priebehom pôrodu. Zamyslená matka obráti oči a len po chvíli nevrlo povie: „Agáta.“

Agáta. Mužova zhynutá, a predsa dvíhajúca chápadlá, veľká láska. Žena ju z videnia poznala a stále žije v jej významne mlčanlivom tieni. A hoci ju manžel Martin naoko vrúcne oddaný presviedča, že ľúbi len svoju drahú manželku - Milušku, ona nedôverčivo počúva. Tým viac, že od začiatku tehotenstva trval na mene Agáta. Maličké – ak sa narodí dievča – pokrstia týmto menom, vyhlásil. O tejto téme odmietal hovoriť, bola to hotová vec.  Ba tento pohodový, celkom milý muž  sa pri čírej zmienke o mene budúceho dieťaťa razom  zmenil na nepríjemného sebca.

Žena zachmúrene premieta. Prečo tu nie je novopečený otec? Narodilo sa predsa aj jeho dieťa, mal by ho držať v náručí a sedieť pri nej, tešiť sa. Ale on teraz preluduje chorály na organe miestneho kostola a vymieňa si s farárom liturgické spevy. Práve prebieha zádušná omša za toho nebohého šľachtica, vodcu statkárov, ktorého len čo pochovali. Aj  také je Martinovo účinkovanie ako dedinského učiteľa tej dávnej doby. Martin patrí k miestnej inteligencii. Známe sú vtedajšie intelektuálske trojice vo väčších dedinách -  farár, učiteľ, notár. Najmä učitelia, pracujúci s mládežou sa osvedčili aj ako vodcovia, udávajúci smer kultúrnemu životu obce. . Martin  má prístup aj do Obecného domu, kde si tyká hádam so všetkými dedinskými papalášmi.  Nebožtíka mal, ako ostatne celé mestečko a okolie, vo veľkej úcte, ba patril k užšiemu kruhu jeho kamarátov, čo  v tamojšom snobizme znamenalo veľké plus.

Nie je dobrým mužom, nie, myslí žena a čo bolesti si vytrpela pre tento umraučaný uzlík. Aspoň že zatíchlo vo vaničke, chvalabohu, a tá uvravená babica, nech už stíchne.... Bárs by to bol chlapec. Volal by sa Martin, ako jediný muž, s ktorým po sobáši prežívala šťastné chvíle za dverami spálne aj na dlhých výletoch a túrach po horských chodníkoch. Miluje ho z celej duše, no on... Darmo sa pretvaruje, bývalá frajerka stále ovláda jeho zmysly. Niekedy sa mu pri bozkoch pery roztržito chvejú, akoby si pripomínal láskanie s Agátou. A ona, jeho žena, sa chveje od žiaľu a urážky. Či sa nikdy neskončí toto márne spomienkové utrpenie?­­­­ A o čo krajšia, žiadúcejšia bola tá  čiernovlasá potvora?

Matka prijíma z rúk babice vykúpané,  zavinuté dieťa, položí ho na vankúš a znova sa zadíva na pustú ulicu. Babica darmo striehne na prvý nežný úsmev, obdivný materský pohľad, nadšené zvítanie z hlbín materského srdca.

Preto sklamaná cúvne, upratujúc izbu, kde pomáhala novému životu. Otvorí dvierka na zelených murovaných kachliach, do jasného plameňa vhadzuje polienka z prúteného koša.

„Maličká čochvíľa zaplače. Treba ju nakojiť“ zaševelí stiesnene. Rukami jej prešlo – hoci je mladá - už dosť pôrodov, no s takou studenou, ľahostajnou reakciou rodičky sa dosiaľ nestretla.

Matka zamračene odopína gombík na košeli, dlaňami dvíhajúc plný prsník. Babica jej podáva dieťatko v bielom čipkovom vankúši a ona si ho ako zlostná fúria prikladá k bradavke. A je celkom očividné, že keby mohla, celý očipkovaný balík aj s bábätkom odšmarí do kúta. „Chúďa maličká, ale sa dostala.“ Šokovaná ošetrovateľka s odporom pozoruje zachmúrenú ženu. „Táto pani veru nebude dobrá matka...“

V hladkých lícach jej zhasíva úsmev a v duchu počíta hodiny, ktoré tohto dňa musí ešte v dome vydržať. Od postele aj na ňu dočahuje nedýchateľné dusno, vyrábané chorou, otrávenou dušou. Babica cíti ženinu zlobu a pohrdlivo ju odkopáva. Jej nemôže ublížiť.  

No zo ženinho čela pomaly  miznú vrásky.  Maličká Agáta, s ručičkou na plnom prsníku, pije s mliekom kŕčovité napätie,  matka sa upokojuje, začína normálne dýchať a skláňa k nej odrazu usmiaty obličaj s veľkými očami. Nie že by k malej cítila ktovieakú lásku,  to nie, no satie mlieka jej robí dobre,  odháňa chorobné vízie, ktoré ju sužujú. A mlieka ubúda, no zároven už do mliečnych žliaz prúdi nové. V náručí s privinutým bábätkom sa žena blažene usmieva, kolíšuc sa z boka na bok.

A nevinné dieťatko, ktoré netuší poryvy budúcna, netuší budúce horké roky plné nechápavých otáznikov, bolestných šľahnutí s trvalými jazvami na duši,  odovzdane sa túli k matkinmu teplu, žičlivému a láskavému teraz, v tejto chvíli a v prvých mesiacoch jej života. Dlho, predlho, už ako dospelá, bude hmatkať vôkol seba, hľadajúc správnu cestu a až do matkinej smrti márne túžiac po jej uznaní a láske. A len teraz je jej dobre – materským mliekom si plní bruško, aj svoje nevedomé vedomie.

Táto, celé roky znevažovaná a zahriakovaná Agáta, na počudovanie dostala do vienka ako novorodeniatko  exkluzívny darček, ktorý jej vlastne nebol na nič. Ako sa píše tu na prvej strane, do jej očiek si našiel cestu hmlový bičík - ostatky duše z pohrebu toho statkára, keď pohreb šiel práve okolo. Z jej očiek zostúpila táto hmlová nitka do Agátinho hlbokého podvedomia. Tam kdesi si lebedila  celé veky a počkala si na Agátinu starobu. Vtedy odrazu trochu napuchla, akoby sa chcela pripomenúť, zároveň vyplávajúc do vyššieho podvedomia, ktoré už Agáta poznala a vedela s ním dôverne pracovať.

A tak, v starobe, sa v jej podvedomí na príkaz hmlového ostatku statkárovej duše,    Agáte pomaly vynáral obraz vysokého muža. Postupne si uvedomila, že sa to vlastne vynára tieň jej bývalého života. Nevedela, ako sa do jej podvedomia a potom do vnútorných očí, dostala táto hmlistá a predsa neodbytná, sebaistá  informácia. Lebo nikdy sa o tomto mužovi nedozvedela veľa, iba to, čo mohol poskytnúť hmlový bičík – majetnícky, mocný muž na slnečnej verande koncom leta.

Agáta mala dosť fantázie na to, aby si vedela domyslieť, alebo skôr poskladať životný príbeh muža, ktorý sa jej jednoducho zjavil a tisol pred oči. Najprv ju, zmätenú, táto vízia zaskočila, no bol to vďačný námet na rozjímanie, čo Agáta ako introvertka brala všetkými desiatimi. Predstava mocného, bohatého muža – nemohla ho vidieť inak vďaka zásahu hmloviny jeho duše – ju vzrušovala a v prvých mesiacoch tohoto poznania si ju často privolávala. Vedela, že onen muž v jej nezreteľnom obraze nestrpí odpor, a všetko vôkol riadi , usmerňuje, to však bolo asi všetko. Jeho žena, deti, priatelia zostali navždy „ za rohom“, neznáme, čo ju však netrápilo, lebo si mohla vymýšľať príbeh, aký chcela.. Stačila jej táto snová vidina,  muž, ktorému ale nepoznala ani tvár, skrytú za verandovým oknom.

Mala dosť starostí so svojim životom. Aj v pokročilej starobe bol rušný a neistý, ako celé jej jestvovanie vo svete, nezabezpečený tou tvrdou, konečnou, majetkovou pečiatkou, akú mali, okrem mála výnimiek, všetci dôchodcovia. Agáta tiež patrila medzi tieto výnimky.... Často sa s ľútosťou v spomienkach vracala do dlhého úspešného obdobia na mestskom úrade, kde sa pracovitosťou a rozhľadom plne uplatnila, hoci založením samotárka, medzi inými ľudmi. Boli  to jej dlhé, šťastlivé roky sebarealizácie.

Teraz jej, ako zošúverenej, slabej a ošklivej  (lebo takou sa stala)  dôchodkyni  nezostáva jediná dilema, alebo dá sa povedať zostáva dilema bez výberu, krutá a surová, ktorá k nej vpochodovala spolu so starobou.  A tá jednoznačne prikazuje, ba hrozí zakriveným prstom: nepodliehať  nivočiacim chorobám, nevšímať si, ignorovať ochromujúcu slabosť  a chodiť, hlavne chodiť o francúzskej barle na opuchnutých  nohách čo najviac a robiť, na čo ešte stačí so silami. – Pretože  chorobu chtiac – nechtiac prijať musela, zariadila sa racionálne, rozdeliac si pedantne všetky činnosti,  berúc do úvahy aj práce, ktoré by prípadne mohla tiež zvládnuť, ak ju nezradí sila.

 

Ale veľkú výhru, ku ktorej si sama blahoželá, má v dospelej dcére Martine, s ktorou býva, vždy pozornej, milej a usmiatej. Vďaka nej má Agáta všetko, čo potrebuje, ba dcéra ju neraz príjemne prekvapí novými, jej milými vecami - vecami navyše. A keď ju niekedy objíme čierny beznádejný deň, Martina príde, vezme do náručia jej krehké telo, odhodiac čierny závoj obáv, bozkávajúc vráskavé čelo a zoschnuté pery. Agáta s hlavou na dcérinom pleci prestane plakať, lebo toto jedno Martina neznáša a vďačne počúva láskavé, povzbudivé slová. Martina má v ústach a na jazyku liek, ktorým ako mečom aspoň dočasne zahluší matkin smútok a úzkosť z jej ťažkých spánkov.

Takto teda Agáte bežia týždne, mesiace a konečný gong akosi nechce prísť, hoci ho so strachom čaká. Ale naozaj môže len čakať, možno s trochou pokory, lebo veľmi pokorná Agáta nikdy nebola.  V jej izbe chýba domáci oltárik, útecha mnohých starých žien, pri ktorom sa modlia a prosia o rýchlu, bezbolestnú smrť, aby neboli na ťarchu ľudom okolo seba.

Agáta dávno vie o márnosti týchto modlitieb. Vie o ľudoch, žijúcich spravodlivo a bohabojne, ktorých umieranie pri plnom vedomí bolo dlhé, nepredstaviteľne kruté, v bolestiach a zabudnutí. Preto Agáta neverí a bojí sa, hoci v pozadí stojí dcéra Martina.

Ten posledný dunivý gong udrie znenazdajky, keď naň pozabudne ona aj Martina -  myslí si Agáta, alebo jej nebodaj ponúkne dar -  posledný  úporný zápas bez najmenšej šance. Môže síce poprosiť hviezdy, s ktorými operujú veštice, no tieto ženy sú v prípadoch, keď svojim nevšedným darom tušia chorobu či smrť, opatrne mlčanlivé a radšej ponúkajú recepty na rôzne čaje a odvary.

A tak Agáta sa dodnes motká po byte  a dodáva si odvahy na odchod z tohto sveta, v ktorom túži obstáť dôstojne.  Takže, keď je sama, poplakáva nad svojimi bolesťami, ktoré ju stále viac sužujú. Alebo si v kuchyni pri varení – občas, keď sa cíti  dosť silná, uvarí jednoduché jedlá, spieva pesničky. Pozná mnoho piesní a vie ich  zaspievať melodickým  -  ako sa nazdáva -  a čistým hlasom.

Posedenie

V kaviarni za okrúhlym stolíkom sedia dve staršie panie. Pred jednou stojí napenené kapučíno a drobné keksy, pred druhou hrnček čaju a krémový zákusok. Ticho sa zhovárajú a rozhliadajú po veľkej miestnosti, sklenená stena ju delí od mokrej, zamračenej ulice. Husto sneží, ale vrtošivý sneh podchvíľou ustáva a veľké, redšie vločky len odkrývajú nevľúdnu kulisu vonku za sklom.

Obe panie tiež podliehajú ponurému tlaku. „My už nie sme z tohto sveta“ povie jedna, odpije z kapučína a utrie si bledé, tenké pery. „A chvalabohu, môžem povedať. Keď sa poobzeráš okolo, celkom iste sa ti nálada nezlepší.“

Kaviareň je skoro poloprázdna, no za stolíkmi sedí dosť ľudí. Niekoľko obsadili mladí muži a dievčiny v rifliach. Posedávajú zamyslení, znôška modrých nohavíc, teplých svetrov, pred každým nevyhnutná šálka kávy. Lenivo poletujú krátke vety akoby si ani nemali čo povedať, každý vo svojom svete neistoty, ktorá ich zavčasu kruto poznačila. Sem chodia z úradu práce, kde im zase povedali, že ešte roboty niet.

Uprostred sedia dvaja šediví páni, zahĺbení hrajú šach a v rohu za veľkým vešiakom, skryté za kabátmi, mladé ženy. Takmer ich nevidieť. Jedna plače s vreckovkou na očiach, druhá, k nej nahnutá, objíma jej plecia a nástojčivo šepoce:

 „Nesmieš sa takto trápiť. Čím skôr podaj žiadosť o rozvod, bodaj sa tam prepadol aj s frajerkou. Vykašli sa na jeho dom... pomôžem ti, aj Julo, nájsť lacnejší podnájom. Len sa pozviechaj, prosím ťa, máš malé deti, čo bude s nimi, keď ochorieš? Aj robotu stratíš a vieš, ako je dnes ťažko.“

Pri jednom stole popíja pivo zopár mladíkov, jeden s bohémskym, dlhým vrkočom, charizmatický, štíhly. Podchvíľou mieri foťákom do ulice za sklenenou stenou, ktovie, čo vidí na šedej panoráme, ba odfotí aj kamarátov, ktorí sa mu usmejú. 

V kaviarni vládne tichá, zunovaná nálada, ako v dušiach hostí, tak aj vkrádajúca sa zvonku. Za sklom poletuje nekonečný sneh,  ľudia v kapucniach a s dáždnikmi chodia sem a tam, oči upreté dolu na dlažbu.  V sprievode mračných tvárí zasvieti jediný slnečný lúč - mladý zaľúbený pár, smejúci sa pod spoločnou širokou kapucňou.

„Všetko tu mladí ľudia“ poznamená pani s čajom. „Za našich čias sedeli dopoludnia v kaviarňach len opilci,  na ktorých sa hľadelo ako na príživníkov. Všetko pracovalo a čašníci zívali na chodníkoch. Iba večerami sa trúsili mladí dnu a muzika hrala.“

„Samé smutné tváre bez štipky radosti“ prikývne kapučíno „zadumané dievčiny, chlapci bez nálady. A fajčiť chodia tamto, do oddeleného kúta s osobitným východom.“ Zamyslí sa, zakloniac hlavu.

„Ktovie, možno si aj dajú za pohárik“ povie celkom vážne „no vidím len samú kávu, ktorú smutne miešajú. Okrem tých mládencov s pivom.“

„Nemajú robotu, to je to“ uzatvára čajová pani „a tu sa aspoň rozptýlia, nemusia sa doma zhrýzať a ktovie? Možno dúfajú, že sa objaví niekto známy, ktorý má robotu a aspoň poradí. Keď Pán Boh dá, aj motyka vystrelí.“

„Môj syn tiež“  pani s kapučínom hľadí do pohára „už mesiac nemá robotu. Obchádza firmy do úmoru, podáva inzeráty – stierkovanie, maľovanie. Má len strojárske učilište, tu takej práce niet a on stierkuje už roky. Potom nazlostený, unavený z márneho hľadania zapadne v krčme a za pár centov si kupuje lacné víno. Jeho žena Miluška chvalabohu, pracuje. Drží celú domácnosť aj s dvoma dcérami v najhoršom pubertálnom veku.“

„Nemajú to teda vôbec ružové a ty, moja drahá, tiež nesieš ich ťarchu.“ Pohladí jej ruku. „Ozaj, tá staršia, akože sa volá – Svetlanka, ide jej kadernícka škola? Niekedy zjari by sa mi zišla trvalá, teraz v zime nemá význam, vlasy schovám pod klobúk. Povedz jej, že s ňou počítam ako s rodinnou kaderníčkou.“

„Bez všetkého“ ožije kapučínová pani. „V lete bude mať dokončený druhý ročník. Máme z nej radosť. Je to šikovné, aj pekné dievča, poviem jej. Mňa už raz strihala a som spokojná.“

Sestry privolali čašníka, zaplatili, no ešte sedia, nechce sa im von, do nečasu. Teraz sa sneh zmenil na zamrznutý dážď. Nebo ešte viac otmavlo, zdvihol sa vietor, osuheľ šibe a steká po sklenenej stene. Tiesnivo ich striaslo, ako to býva pred neželaným odchodom.

„Ozaj, ako sa má Marian?“ kapučínová pani odďaľuje namáhavú chôdzu vonku vo vetre. „Tomu je dobre, podnikateľovi. Moja Marta ti obdivuje Betku, jeho ženu, hádam jej aj trocha závidí.

„Ďakujem, darí sa im“ vzdychne druhá, rada, že ešte nemusí vstávať. „Celej rodine sa darí, obaja usilovní, Ľubka chodí už na vysokú, kúpili jej auto... Ale vieš, niet ruže bez tŕnia. Tvoj Števko, aj keď nemá robotu, je zdravý, svižný, ale Marian.... Veľmi pribral, ba stučnel, kvári ho cukrovka, operovali mu pruh a od čoho, prosím ťa? Veď sa len autom preváža. Darmo majú peňazí...“.

„Do pekla a do kelu“ sestrine pery sa zachveli „dávno viem od teba, že má zdravotné problémy, ale až takéto... Mariana som mala rada už ako malého chlapčeka. To bola trojica, tvoja Janka s Mariánom a môj Števko, každé prázdniny u starkej.  Marián bol mierny, ale Janka divoch.“

Obe sa usmievajú. „A nakoniec si z tvojho Števka, najmladšieho, urobili poslíčka a musel počúvať, zvlášť Janku, ostré dievčatko. Starká to však vybadala a vzala Števka pod svoje krídla.“

Ženy napokon váhavo vstali, vzali z operadiel kabáty. V kaviarni sa ochladilo, stále otváranými dverami prúdi zima. Ľudia poobede, zvyknutí na šálku kávy, zapĺňajú stolíky. Vniesli chlad, mokré dáždniky a zvláštny pach zavlhnutých kabátov. Vonku, v pľušti, sneženie prešlo do slabého dažďa, ulicou sa preháňa vietor, v mračnách ovísajú ďaľšie studené kvapky.

Pred zrkadlom si moletná, vysoká pani založí klobúk, menšia chudá pletenú baretku a vykročia do vetristej, klzkej ulice. Držia sa popod pazuchy na spoločnú zastávku.  Každá odíde iným autobusom do svojho domova.

Spokojné s výletom sa pred odchodom objímu, letmo pobozkajú, veď sa lúčia len nakrátko. Spája ich odmalička sesterská súdržnosť, bývajú v jednom meste a stretnutia môžu zavše začínať – keď dostanú dôchodok – aj sviatočným príchodom na taxíku.

Choroby, ktoré ich čoraz viac ničia, odsúvajú silnými liekmi. Medzi sebou ich ani nespomenú. Vedia, že vzájomné priznanie zhoršujúceho sa zdravia by im neprinieslo úľavu, iba horkú ťažobu a vedomie krehkej staroby.

Svoje posedenia si preto užívajú aj keď s často silenou dobrou náladou. Z diaľky nasávajú vôňu života, nad čajom a kapučínom pozorujú ľudské hmýrenie, ktorého – ako si šťastne uvedomujú – sú ešte súčasťou a rozprávajú si aj vtipy. Zvlášť moletná pani, od prírody živá, vtipná, ich podáva tak, že nie je možné zdržať sa smiechu.

Dievčatku Milade

Pes Brok,  tmavohnedý jazvečík, spáva v peknej psej búde na kraji dediny, vo dvore pri veľkom dome s terasou a dlhým balkónom na poschodí. A on stráži tento dom a jeho obyvateľov, dvor a záhradu. Kúpili si ho ako maličkého, ešte bez mena. Pomenovala ho Miladka, dcérka majiteľov psíka.

Aj jej starý otec mal psa Broka, veľkého ovčiarskeho psa. Starého otca už pochovali, veľký pes Brok tiež uhynul, no Miladka na oboch často spomína. Keďže sa už nemôže hrávať s veľkým Brokom, pomenovala jeho menom malého psíka, ktorého rodičia priviezli v jeden jesenný večer.

Do veľkej drevenej, vnútri zateplenej búdy by sa zmestil ešte aspoň jeden rovnako veľký Brok. Má tam priestoru ako v izbe a vždy teplúčko, hlavne v zime. Na hrubej dlážke búdy je položená vrstvená deka, ktorú každý týždeň Miladkina mama vyťahuje, práši, ba často aj perie.

Brok len nedávno vyrástol, je mladý a hravý.  Zo psích plemien sú jazvečíky známe bojovnou, nebojácnou povahou. Hoci malí, ale srdití a  hrdí, predčia mnohokrát aj veľkých psov. Vedia však aj očariť ako milí, obratní šibali, vždy v strehu.

Miladku v teplé jarné a letné rána Brok odprevádza až do školy. Tá stojí neďaleko, uprostred dediny na námestíčku. Brokovi sa takéto ranné vychádzky ohromne rátajú. Už keď Miladka vychádza zo dvier, natešene vyskakuje. Miladka ho drží na remennej vôdzke a kráča si s mamou až  ku  škole. Tam sa rozlúčia, mama vezme vôdzku so psíkom a ide domov, alebo na nákup.

Raz,  zase v pekné ráno na konci školského roka, keď sa už Miladka teší na prázdniny, ide s mamou a Brokom do školy v dobrej nálade. Obe sa usmievajú do jasného dňa a štebocú. Brok na vôdzke, ide raz pokojne, inokedy pobehne, až Miladke trhne rukou a zúrivo hrabe nohou aj papuľkou v piesku. Robí to často a s nadšením, akoby sa tam ukrýval poklad alebo aspoň veľký hlodavec, no nikdy nič nevyhrabe. 

Odrazu sa im nevedno ako, pripletie do cesty velikánsky čierny pes s obojkom ale bez náhubka na papuli. Jeho pána tiež nevidno. Aj Brok síce chodieval bez náhubka, ale toho vedie vždy Miladka alebo mama. Buď jedna alebo druhá nepustia z ruky vôdzku, takže Brok nemá šancu odbehnúť.

Veľký pes sa lenivo prikmotril a zvedavo Broka očuchával. Pôsobil ľahostajne, až povýšene, ako veľkomožný pán na prechádzke, s veľkými smutnými očami. Skloní hlavu, zhovievavo drgne papuľou do Brokovho boku a ležérne sa obráti na odchod.

Brok až stuhol od zlosti a pozeral za chvostom veľkého psa. Akože, vari ho môže veľkomožný pánko, ktorý je náhodou väčší, takto urážať? Prečo strká svoju bezočivú papuľu do jeho boku? Zaštekal tenko, zúrivo.

Veľký pes  sa ani neobzrie, ide pokojne a zamyslene opačným smerom. Akiste mu prišiel na um blížiaci sa obed. Čo asi nájde v miske?.... Brok znenazdajky vyskočí, mykne sa a vytrhne prekvapenej Miladke vôdzku z ruky. S remienkom vlečúcim sa po zemi pobehne k veľkému psovi, ktorý zdvihne zadumanú hlavu. 

„Ty veľký frajer!“ šteká Brok a zastane pod papuľou veľkého psa, ako pod čiernou sochou. „Ty si myslíš, že keď si veľký ako teľa a asi aj taký hlúpy, môžeš urážať druhých, menších od teba?“

Veľký pes cúvol a previnilo pozrel. „Nuž, ale ja neviem.“ Spamätal sa a porozmýšľal. „Veď som ti nič neurobil, prečo sa naparuješ? A odprac sa mi z cesty, idem domov.“

„Domov?“ poskočí Brok. „Domov pôjdeš, keď ti dovolím,  ty zbabelec! Pekne ma odprosíš za to, že si ma drgol do boka!“

Veľkému psovi sa odrazu vyjasnili zamyslené oči. A spozornel, zdvihnúc veľkú čiernu labu. „No“ zavrčí „koniec divadielku, nie som zvedavý na tvoje predvádzanie, ty chudáčik. Už aj mi choď z cesty, lebo uvidíš!“

„Uvidím, a čo?“ dobiedza Brok, poskakujúc a vrčiac. „Len do toho, ty veľká ustráchaná obluda!“

Veľkému psovi od urážky až oči zčervenali. „Toto uvidíš!“  Zabrechal basom.  Otvorí veľkú papuľu s ružovým jazykom, prednou labou si Broka pritiahne ako nič a zahryzne sa mu do ucha.

Malý Brok vo svojej pýche si bol istý, že veľkého psa nastraší jedovatým brechotom, ale tomu, majestátnemu obrovi, bolo len proti vôli naťahovanie s takým krpáňom. Teraz však skučí, trasie sa v jeho zovretí a pri každom myknutí mu v uchu bolestivo zašklbe. A veľký pes nepúšťa.

Tu už pribehne Miladka a školskou taškou udiera veľkého psa, pokiaľ nepustí Brokovo ucho a hlavu z veľkých zubov. Už leží na zemi a z dohryzeného ucha presakuje krv. Veľký pes sa otrasie, cúvne a zdvihne čiernu, celkom peknú psiu hlavu. Pozrie na Miladku s výrazom: „Ja za nič nemôžem, tvoj psík ma urážal. Mala by si ho naučiť poriadku.“

Trocha sa ešte poošíva, obzrie si Broka, skrúteného a skuvíňajúceho v piesku, zavrtí chvostom a pomaly, vznešene odchádza.

Miladka, celá roztrasená ako vo snách uzrie obďaleč staršieho pána s vôdzkou v ruke. Veľký pes sa k nemu radostne rozbehol.

Zavzlyká a skloní sa ku psíkovi. Zo zhúžvanej, mokrej srsti na Brokom uchu slabo vyteká krv a farbí piesok dočervena. Nehýbe sa, len občas zakvíli. Miladke vyhŕknu slzy a nežne podchytí to pomliaždené, krvavé ucho. Vezme si ho, zaprášeného, do náručia. „Pozri, čo mu urobil!“  ukazuje matke.

Vydesená matka nevie čo skôr. V bleskovej scéne pred chvíľou ani nemala čas zasiahnuť. Utešuje plačúcu dcéru s Brokom v náručí a zoberie si ho do svojich rúk.

Malému drzému odvážlivcovi vo vrúcnej, priam materskej ochrane odchádza strach, no nespokojne sa mrví a skuvíňa od bolesti.

„Upokoj sa Miladka, prosím ťa.“ Hovorí matka vzrušene a sama roní slzy. „Uško má celé, hoci dohryzené, ten vlkodlak mu ho neodhryzol. Nie je to najhoršie. Bež do školy, lebo zmeškáš a ja idem za veterinárom.“

Podvihne náruč a pritisne si mokré líce do hnedej ušpinenej srsti. „Môj drahý, maličký, láska moja, vydrž, hneď ideme k doktorovi.“

„A necháme to len tak?“ Miladka si prehodí cez plece tašku, utrie slzy a začína sa hnevať. „Veď bol tej čiernej oblude v labách, skoro ho zamordoval!“

„Isteže nie, Miladka“ matka, pevne držiac psíka,  uvoľňuje si jednu ruku, aby vytiahla vreckovku. „Utekaj už, lebo zmeškáš. Zverolekár mu uško ošetrí a dá mi potvrdenie. Otec si už vezme do parády toho chlapa, čo necháva také psisko samé pobehovať popri domoch a ešte bez náhubka.“ Posledné slová skoro kričí. Aj jej hlboký súcit nad Brokom, miláčikom rodiny, sa zčasti mení na hnev.

Miladka sa v behu do školy obzrie a zakričí. „Poznáme ho obidve, a dnes som ho videla. Však ti doma poviem.“

Miladkin otec a pán domu prišiel z roboty domov neskoro popoludní. Miladka, už dávno doma, ho očakáva, sediac na okne. Vrčanie auta ustalo, zapadli garážové dvere, otec vchádza do predsiene. Samozrejme, o všetkom už vie. Ihneď po príhode s  Brokom a veľkým psom prebehlo veľa telefonátov. Aj Miladka sa odvážila volať mu do práce.

Ešte nepokojný, nahnevaný zamieri ihneď do Miladkinej izby.  Brok, po ošetrení u zverolekára, leží pod oknom vo veľkom prútenom koši, teplo pozakrývaný. Hoci stuhnutie od uspávacej injekcie začína povoľovať, stále je napoly meravý a bez života. Oči zatvorené, pohryzené uško skryté v bielych obväzoch.

Otec postojí nad Brokom, oddaným spoločníkom. Škoda, že ho ešte nevidí. Vyskočil by, radostne štekajúc. Ale, usúdi nakoniec, Brokovi už nič nehrozí, ranu má odborne obviazanú. A Miladka s matkou rady s ním pôjdu do zvieracej ordinácie na previazanie a kontrolu.,  hoci aj každý deň.

Túto príhodu so psami, týkajúcu sa obyvateľov celej ulice, napokon spravodlivo ukončia. Nedbalému staršiemu pánovi, majiteľovi veľkého psa, naparia veľkú pokutu, ktorú aj zaplatí. Okrem toho veľký pes musí nosiť vonku náhubok na papuli, na obojku remennú vôdzku a pri sebe pána, ktorý ho vedie.

Čiernemu pokojnému obrovi sa to síce nevidí, ale nemá na  výber. Márne by protestoval hoci aj ľudským hlasom, musí sa podvoliť poriadku.

A on sa rád, voľne a sám prechádza, pozerajúc na svet vôkol. Slniečko mu ohrieva široký chrbát a on o všeličom rozmýšľa. O psoch, ktorých stretáva, o ľuďoch, o ženách s rozviatymi šatami a štíhlymi nohami..., o kríkoch, tak zvláštne dookrúhla zalistených... O mačkách, ktoré nemá rád... "malé túlavé beštie", môže myslieť a snívať aj doma na dvore. Za priehľadným plotom tiež chodia ľudia do blízkeho obchodu a deti do školy.

Malý pes Brok spáva stále na dvore v priestrannej búde a cez deň chodí po dome, motá sa okolo nôh Miladkinej mamy, ostražito čaká  Miladku zo školy. Na nedávnu  príhodu s veľkým psom a dohryzené ucho už zabudol. To sa skoro zahojilo a obrástlo novou, kučeravou hnedou srsťou.

Jeho pevnú vieru, že patrí k najlepšej a udatnej  psej rase, nič nemôže ani trocha rozkývať. Darí sa mu výborne, obtočenému oddanou láskou a opaterou Miladky a jej mamy.

  

Len keď vstúpi na dvor jeho pán, ktorému sa Brok klania a zbožňuje ako vládcu sveta, ustúpi do úzadia všetok obdiv oboch žien. Vtedy sa Brokove zmysly upínajú k pánovi, k jeho hlasu, pohľadom a veľmi si želá, aby  prísne vyslovil nejaký rozkaz. Vrhol by sa do splnenia hocijakej úlohy.

Stojí oproti pánovi, vrtí chvostom, hľadiac dohora vernými psími očami. Upokojí sa, až keď ho pán primerane pochváli  „no, dobrý si,  Brok,“   keď sa dosýta poobšmieta okolo jeho nôh, vyskáče na jeho kolená, keď mu pán hodí  kúsok klobásy, čo Brok tiež berie za uznanie jeho psej mužnosti a vernosti.

Potom môžu znova nastúpiť teplé ruky Miladky a jej mamy. V ich láskavých hlasoch a objímaní sa priam kúpe.  Tak si ho obe ženy navykli, rozmaznali, aj ku svojej radosti a pohode. Večer pri televízore ide z náruče do náruče ako hnedý vankúš  s poddajnými labkami. Brok zvyknutý na maznanie a nežnosti, občas tichučko zavrčí, štekne a Miladka vykrikuje:  „Počujete, ako sa smeje?“

Dosť často,  ako správny jazvečík, odvážne porušuje pravidlá, čo mu však ženy nadšene tolerujú a zavše, už veľmi odviazanému, musia aj odpustiť. No rodina si opakuje a prizvukuje len jeho dobré vlastnosti.

Do izby vchádza s ním šibalské teplo a aj chmúrne okná v zime zasvietia. Poskáče si, spod stoličiek a kútov poutiera kožuchom prach a pristane v Miladkinom lone. Ale inak, múdry a prezieravý, dbá, aby všetkým, tak asi rovnako, porozdával svoju priazeň.

Do konca, našťastie ešte ďalekého, miláčik Brok ostane členom rodiny.

Kola

Ktovie, akú asi kolu popíja Figa Borový, vrchný politik. Určite kvalitnú, podľa pôvodného receptu. Nakoniec,  môže si to dovoliť a svoju slabosť k tomuto nápoju aj verejne priznal. Nedávno na návšteve u kamaráta Intriga Hrabivého, s úsmevom ukázal kamere tmavohnedú fľašu: „Len tu pijem kolu. Hádam to nie je trestné?“

V pracovnom bytíku Intriga Hrabivého, kvázi manažéra zapredaných duší, striedajú sa návštevy, o tom niet pochýb. Veď je to človek priateľský, s ústretovým uchom, samozrejme, len pre vybranú družinu. Napríklad v neďalekej Plente preplieta a zaplieta svoje záhadné klbká už zopár liet.

Malý bytík ťažko znáša viac osôb naraz. Na priateľské rokovania stačia dvaja. Intrig H. a ešte jedna, najviac dve osoby z horenosového kruhu. Vysokému politikovi Figa Borovému tu patrí pozlátená stolička a intímne prítmie obývačky. Tu si dobrej koly dopraje, ale zvedavý plebs pozorne hľadí: „Naozaj tomu nášmu predníkovi veľmi chutí kola.“ A veci znalí odvetia: „To on ešte stále zapíja plané sľuby, ktorými nás lákal pred voľbami. Splachuje ich tam, odkiaľ vyšli.“

K tomuto nenápadnému bytu patrí tiež veľká oceľová klietka vzadu za kuchyňou. Na konári tam sedáva chlpatá dlhoruká Gorila. Keď strčí ochlpenú hlavu do kuchynského okienka, príčinlivý Intrig H. ihneď fičí a opici popod mreže posúva plnú misu. Gorila žerie a žerie, napokon sa ťarbavo vytiahne na konár.

Intrig H. sa spokojne usmieva. Gorilu poskladala svorka bohatých, chamtivých dravcov podľa jeho plánu, spoločne ju oživili a pokrstili. Krstným otcom sa stal na všetko odhodlaný boxer s vybitým zubom, krstnou mamou Anna Bublifuková, v závetrí užitočná hviezda. Teraz, už pestúni, bedlia, aby s plným bruchom a občasným rehotom odpočívala a zavše aj cvičila na nízkom strome.

Jej zdravie a náladu má pod palcom hlavný kŕmič Intrig H. Ten nedbá čo aj každú hodinu vymieňať prázdne misy za plné. Veď pokiaľ Gorilka dobre a veľa žerie, aj miliónoví upíri mafiánskej bandy budú môcť beztrestne loviť v biznisovom močiari.

S pazúrmi vo veľkých hodnotách, tvorených národom, koristnícky driapu, obhadzujúc sa zlatom. Zbedačených ľudí bez práce a bezdomovcov ani nevnímajú. A štátna moc ticho prikyvuje, pre istotu hľadiac nabok. Vládni úradníci patriaci ku zlodejskej mafii sú dokonca poctení, že stoja v jednom rade s Figa Borovým.

A tak sa v médiách dozvedáme len opakované predpovede o hlbokej kríze. No na obzore v čiernom tieni pracuje a žerie vypasená virtuálna Gorila.

Ak nechceme, aby nás prevalcovala, musíme sa s ňou porátať. Niekoľko malých zhromaždení na námestiach Gorilu len rozosmeje, znamená pre ňu úspech.

A ľudia akoby nechápali blížiacu sa skazu. S vyhasnutými očami len zahadzujú rukou. Nad priemerom vždy zvíťazí moc a peniaze, načo teda skandovanie v dave, ktorý policajti umlčia, rozoženú.

Za týmto porazeneckým názorom stojí vlastné pohodlie alebo aj strach, existenčný strach. No bez hromadných protestov na uliciach, bez účinného nátlaku na skorumpovaný režim Gorila nikdy neskape, ba pomaly postupujúc, zožerie a podlávi všetku miazgu v okolí.

Keby tak…Možno v blízkej dobe aj u nás zažijeme odhodlanú masu ľudí, pochodujúcu pred sídlo vlády a parlamentu:

Niet voľného miestečka, revúci vzduch trasie oknami vládnych budov. Piskot policajných áut zaniká vo volaní, mávaní, ruchu a šume tisícich tiel.

Na tribúny vystupujú rečníci a rečníčky a zástup počúva. Nad davom, v rukách mladíkov a dievčat kolíšu sa transparenty. A medzi nimi, čierne na bielom aj heslo: „Figa pije kolu, stiahnime ho dolu!“

. 

.

.

Cesty

Vtedy, pred viac ako polstoročím, nastúpil nový režim s prevratnými víziami. Tento veľahlasný, na svete už fungujúci svetonázor sa ujal a prekvitajúca totalita bezpečne zapúšťala korene.

Štát potreboval a opieral sa hlavne na nemajetných a pokorných ľudí, ktorí vzdávali úctu novým ideám, pochopiac zákony postavené na blahobyte všetkých. Horlivou robotou a vždy na očiach predákov, sa tiež dopracovali k funkciám a majetku.

A triedne rozdiely zanikli, zotreté mocou vládnúcej ruky.

Niet divu, že pracujúci a dobre platení ľudia vrhli sa do poznávania konzumného štýlu, zľahostajneli k posvätným tradíciám. Vianočnú atmosféru duchovne držali už len penzisti.

Kostol, na polnočnej omši vždy plný šumu, spevu, onedlho za novej éry zosmutnel. Mladí končili štedrý večer pri víne, tanci a blikalo už aj svetlo televízorov.

Zdedenú vrúcnu vieru, upnutú k nebesiam, ideológia ateizmu striktne zavrhla a zakázala.

V začiatkoch sa ešte niektoré náboženské tradície zachovali. Cirkevný obrad v prvom dni Nového roka, Koledu, dosť skoro zmietlo rameno novej vlády. Veď v hre boli peniaze, nie slušne zarobené, ale vykoledované.

„Už idú“ siedmačka Dáša vo vlnenej sukni si vyzula zasnežené kapce a vbehne do izby. „Otvárali bráničku, idú po dvore.“ Zadýchaná, vzrušená, tmavými očami omrkne stôl. Biely obrus, zákusky na tácni, fľaša s pohárikmi na druhej. Nový rok, ten  vysoký mládenec v bielom šate, môže vojsť. S búchajúcim srdiečkom si spôsobne zastane vedľa svojich sestier.

Do izby vletí chladný vzduch a vôňa kadidla, zazvoní trojzvonec. So spevom vchádza novoročný sprievod, vysoký mladý kňaz v omšovom rúchu, za ním muž s dunivým basom, kostolník a dvaja chlapci – miništranti. „Vesel sa ľudské stvorenie, prišlo k nám naše spasenie, radujme sa, veselme sa v tomto novom roku!“

Pán farár, idol mužného pôvabu, tajná láska hádam všetkých žien v dedine, úsmevne a bez meškania, s krížikom v ruke, pristupuje k zoradenej rodine.

Kým prebieha obrad bozkávania krížika – kňaz prikladá krížik ku každým ústam - basový spevák píše kriedou na rám vchodových dverí: G M B – Gašpar, Melicher, Baltazár. Z postriebrenej nádobky plyne zadúšavá vôňa tymiánu a dievčatá ukradomky pozerajú na pána farára. 

Do kostolníkovho mešteka na krátkej tyčke zaletí bankovka a gazdiná vynukuje. Miništranti hanblivo siahnu po zákusku, vypije len spevák.

Šeptajúc latinské zaklínadlo, kňaz ešte kropeničkou požehnáva vianočný stromček a novoročný sprievod odchádza do zimného podvečera. Na tradičný obrad čaká ešte niekoľko vysvietených katolíckych domov.

Znova sa ozýva sviatočný chorál, zvoní trojzvonec, tuhšie zavanie riedky dym tymiánu.

Starý kostolník sa obzrie a vďačne zamáva. Pred chvíľou, ešte v dome, hovoril s paňou a zmienil sa aj o nedávnej potupe a sklamaní jeho rodiny. Pani utlmí nepokoj zarmúteného starca, nájde slová útechy.

Nedávno totiž kostolníkovho vnuka, ešte mladého, mentálne veľmi prostého Emila, prichytili pri krádeži. Tento veľký, naoko krotký leňoch bez trvalej roboty už dlhšiu dobu snoril okolo domov, prefíkane vyčkávajúc. Keď v dome zostalo ticho, zručnými prstami s pomocou pakľúčov a plieškov, otváral zámky a bral rôzne cenné veci. Na krátkom súde mu odklepli väzeňskú celu a väzni ho vraj prezývali „škutavý Emil“ pre jeho riedke, vždy spotené vlasy.

Ako kamarát dievčiny s podobnou mentálnou výbavou občas ju brával na tieto vzrušujúce výlety, čo sa jej ohromne páčilo. Po jeho osudnom nezdare si trúfla na samostatnú akciu. Objavil ju mladík,  ktorý vyletel z kúpeľne, práve keď si skúšala kožušinový kabátik. Vytiahli ju na dvor a bez prieťahov šupli do špeciálnej polepšovne.

Nastal večer, v dome po odchode koledy opadol vzruch a izby ticho oddychujú. Rodina si pomaly sadne za stôl, no matke je ľahko s večerou. Od včerajška hrniec kapustnice, údenina, zostalo aj rybie filé so šalátom (vtedy nova móda), všelijaké zákusky.

Alena so zasnenými lícami chodí okolo  obrusa,  štrngá taniermi, rozkladá príbory. „To nevieš tichšie!“ ozve sa z kúta zahriakavo Viera. „Veď vidíš, že vyšívam a počítam krížiky!“

Alena ani neotvorí ústa,  zlepené mlčaním. Vie ona, keď chce, odraziť Vierin útok.  Ale len pred chvíľou, práve dumala nad nepoddajným veršom, ju zavolali do roboty. Dokončí prestieranie a uteká hore na manzardu, lebo ju práve osvietil vhodný rým.

Rodinnej vyšívačke Vierke, dievčine s chlapčenskou postavou zavoňajú klobásy. Zbalí vyšívanie a odcupká do kuchyne.

„Alena už prestrela“ hovorí „a hladná som, kedy budeme jesť?“

„Už sa to nesie“ povie matka od sporáka „zavolaj ostatných, kapustnicu som zohriala a preložila do misy.“

Viere už dávno nekompromisne zavadzia Alenin štýl a nekompromisne sa priam podkladá Dáši. Obe to dobre vedia a Alena sa naučila čeliť Vierinmu štipľavému zadieraniu. Keď ju zobudí z jej sveta snov, písania básničiek a úvah o kadečom, rázne ju uzemní, zavše aj zauchom.

Viera údery nevracia, potichu intriguje, ohovára najmä u rodičov. Matka niekedy namrzenej a dôraznej žalobe uverí, no otcov zmysel pre pravdu a rovnováhu hneď zasiahne. Vďaka tomu sily dobra a temna spokojne čupia v stenách.

Slnečné stvorenie, Dáša, v šťastnej pohode si chodí po svojich cestách bez ťaživých myšlienok. Obdarúva okolie štíhlym zjavom,  podobná kvetu, ktorý sa ohybným steblom nakláňa ku slnku.

Rodina chráni tento klenot a akceptuje Dášine zavše rozmarné maniere, zrejme obvyklé u pekných dievčat a žien v znamení leva.

Koleda sa  konečne neskoro večer rozíde, no skôr ešte na farskom úrade prebehne záver s pozvaným a nevyhnutným predsedom MNV. Aktéri Koledy prijmú malú odmenu a celý vykoledovaný obnos končí v cirkevnej pokladni. Na očiach svedkov peniaze zrátajú, spíšu zápisnicu. Pán farár si počká na samotu, magickými číslami otvorí trezor a peniaze opatrne zamkne.

Spevák – koledník Marian mieri domov, do Uličky ku svojej žene. Ten Marian, ktorý na matkin príkaz opustil Malvínu, ohnivú dievčinu.

Nažíva dobre aj s pohľadnou, rusovlasou Irenou vo vilke na konci čarovnej svetlej Uličky. Domčeky v Uličke majú namiesto vchodového schodíka len široký prah, takže kroky plynulo vchádzajú z ulice do pitvora. Okienka, chránené strmými strechami, slnko osvecuje len poobede, no dlho pri zemi horúco odpočíva. Preto Ulička dýcha teplom aj v chladnejších dňoch.

Býva v nej zopár mladých párov a najmä staré dievky, nenápadné stvorenia, spokojné vo svojich malých, zdedených príbytkoch. Tu vyrástli a možno ich aj zasiahlo niečo hriešne sladké, krásne, na čo – vo svojej naivite – spomínajú so stiesneným blahom.

Od jari do jesene sú parapety pred oknami plné muškátov. A ony zavše chodia po uličke, porovnávajúc: Ktorý muškátový rad je najkrajší?

Zrejme by sa v malých izbách a komôrkach ťažko vychovávali deti, preto tu drieme mlčanie, šepotavé slová bez zvuku. Občas vyjde a buchne dverami drobná žienka v zástere. Otvára vrátka do dvorčeka so zrnom pre sliepky, vyzerajúc kamarátky.

Ktovie, či osadníci tejto pôvabnej zátule vnímajú jej čaro tak, ako náhodný chodec, idúci do hory? Lebo za Uličkou končí svet zvukov a náhlení, zastavili ho široké lúky a šumiace hory. 

Chodec kráča po ušliapanom chodníku s kríkovým porastom, teraz v zime holom a pichľavom. Chodník, spočiatku rovinatý, postupne sa driape do výšky, pretínaný žilovými koreňmi. Šípkové, tŕnkové kríčie za zákrutou vytlačili kmene dubov,  bukov, v hĺbke hory belejú sa brezy.

V polovici strminy ubúda listnatých stromov, no mnohé sa nevzdali a postupujú vysoko už s mohutnými smrekmi, jedľami a roztrúsenými borovicami.

Chodník sa stráca v úzkej hlbokej úžľabine plnej suchého lístia a hádam by sa našli aj medvedie brlohy.

Hore vo výške slabo svieti vrchol, no skúsený chodec sa radšej obráti, hoci ho vábi šuchotavý chodník a hlavne tie svetlé mihotavé škvrny v lístí hore  na hrebeni.

Nabudúce skúsi výstup na vrchol Kremnického pohoria schodnejšou trasou. 

Príhody

Do malého obchodíka vojde postaršia žena v šatovej zástere. Tetka Zuza pred pultom sa obzrie, usmeje: “Aha, Marienka. Ideš kupovať?” Zaplatí, s nákupom v taške odchádza a dotkne sa ženinho pleca: “Príď poobede Mariena, niečo pre teba mám, možno budeš rada.”

Zuzka vo svojom dome Marienku už čaká a usadí za stôl, kde stojí košík veľkých sivastých vajec. Mariene zasvietia oči, nespúšťa ich z košíka: “Odkiaľ ich máš, Zuzka? Veď ty husi nechováš.”

„Nuž, preto som ťa zavolala, keď aj tak sama neprídeš.“ Usmieva sa Zuzka. „Doniesla mi ich švagriná, s husami vraj končí. No a ty máš akurát kvočku, husi si chovala. Ak chces, sú tvoje.“

Jarným  večerom vracia sa tetka Mariena s košíkom vajec domov a hneď ide pozrieť na záhradu. Kvočka sedí pri plote našuchorená, veľká a namrzená, občas kvokne. Cíti akési prázdno v hrejivej pernatej tme pod sebou. Už raz, usadená na vajíčkach, vyviedla na dvor veľa žltých kuriatok. Teraz ale, plná materskej túžby, zunovane sedí, asi zbytočne, myslí si.

Tu vidí gazdinú. Prichádza s pletenou vystlanou opálkou, dvíha kvočku, opatrne ju ukladá do opálky s vajcami a odnáša do teplého kúta predizby. Kvočka, spokojne hundrúc a mechriac sa, urovnáva pod sebou vajcia, aby sa všetkým dostalo rovnakého tepla.

Gazdiná sa usmieva. Takú dobrú kvočku ešte nemala. Aha, ako si sedí, podriemkáva. Vypĺňa,  našuchorená, celú opálku.

V polovici leta kvočka, už riadne zoštíhlená, ale stále mama, chodí hore dolu popri potoku, pozorujúc svoje deti. Občas niektoré z húsat s už operenými krídlami pripláva, na brehu si odšklbne drobnej trávičky a zas beží do vody.

 S mláďatami je kvočka spokojná, veď deti bývajú rôzne, len jedno z húsat sa jej nepozdáva. Hoci rovnako veľké a pekne operené, všade pchá svoj zvedavý zobák. „Darmo ho zaháňam,  aj klovnem zavše. Neposlúcha, vyskakuje, ba púšťa sa aj do bitky.“

O niekoľko dní, večerom,  kvočka zvoláva mladé na breh a hneď ju pichne materský inštinkt. Kde sa podelo jedno húsa? Chýba to neposlušné. Bože môj, húsatko moje. Bedákavo kotkodáka, pobehuje popri lesklých vlnkách potoka. Šípi, že gunárik ušiel, odplával bohvie kam.

Smutne toho večera vedie kvočka svoj kŕdlik cez pažiť a cestu ku oplotenej záhradke, na oči čakajúcej gazdinej. Tá počíta, zalomí rukami, vybehne k potoku, či sa len neopozdilo a potom sa tiež skormútene vracia. „Už je po húsati, nuž, treba s tým rátať.“

Umienené húsa si veselo pláva už za druhou zákrutou, pre neho neznámym územím. Zutekalo do samoty, do slobody, či je to báječné. Preč od protivne džavotavých húsat, od večne káravej matky. Aj včera ako ho džubla medzi rebrá, zlostná sliepka.

Gunárik, poskočiac, rozprestrie mladé krídelká, krehké a slabé na jeho váhu. No raz, keď vyrastie, poletí na mocných krídlach ako ozajstní vtáci.

Na noc sa gunárik utúli ku stromu a ráno putuje vedľa vody, pešky aj plávajúc. Potok ho vedie do neznáma.

Tak kráča, pláva, zavše prehltnúc dlhú dážďovku,  až ho potok v plnom slnku nechá na kraji cudzej dediny. Gunárik si sadne, zrazu ostražitý, pozerá s nedôverou na domy pred sebou. Oddychuje a potom odhodlane vykročí na ulicu.

Ide, kyvká sa, no dedina akoby nemala konca. Pred ním dlhý rad svetlých, mĺkvych domčekov, zbadá však medzi nimi úzky vchod, ktorý sa mu pozdáva. Ťahá ho tam chladné prítmie, nuž ukonaný,náhli sa v páliacom slnku k múru, do chládku.

Za rohom, na čiernom, vyrytom dvorčeku, stojí kôlňa, dreváreň a zadný múr domu s úzkymi ošarpanými dverami. Priamo pred nimi, na pokrčenom papieri obeduje veľký hnedý kocúr s pásikavou mačkou. Kocúr chmáta svoju veľkú myš, už ju dojedá. Mačka si pomaly vychutnáva menšiu myšku, chrúmajúc tenké kostičky. Občas znechutene mihne po pahltnom kocúrovi „No, zadrhni sa pažravec!“

Kocúra zamestnáva posledné stehno,  mačkine pohľady vôbec nevníma. Vtom zazrie blížiace sa, zvedavé húsa. Skočí dopredu, čiahne labou a za krídlo si ho pritiahne. Mačka v zlostnom údive neveriacky pozerá, prehltne, zdvihne labku a zavrčí: „Už aj pusti to húsatko. Vari si nemal dosť?“

Kocúr, húsa v labách, už mu ide zubami po krku, no zaskočený mačkinou nevôľou, len si ho pridŕža. „A čo teba do toho?“ zamňaučí, „chcela by si? Nedám.  Stačí práve jednému.“

Mačka, preskočiac zvyšky na papieri, zaútočí poriadnou packou. Kocúrovi klesne laba, gunárik vypadne a šuchne sa z kocúrovho pazúra a jeho pažravého pachu na zem. Prevaliac ťažké telíčko, kyvotavo uteká dolu dvorom. „Len si bež, húsatko“ zavolá mu mačka.

Vydesený gunárik uteká dolu dvorom na otrasených labkách. Postojí, zasa vykročí, ale nôžky sa mu podlomia. Kotúľa sa po prašnom dvore a ufúľaný zastane v tieni nízkej jablone.

Privrie oči a zjaví sa mu kocúr s vycerenou papuľou. Zaženie strašnú vidinu. „Ale žijem, žijem!“ zagága z posledných síl, sadajúc si do tieňa. Uhniezdi sa v prachu, vopchá hlavu pod krídlo. A svet mu zmizne v ťažkom spánku.

Z ulice prichádza chlap, vysoký muž v bledom tričku a zastane pri schúlenom húsatku. „Húsa“ myslí si „kde sa tu vzalo? A aké zafúlané, špinavá kôpka. Ktovie, či ešte žije.“ Dotkne sa ho, zatlačiac prstom a gunárik sa pomrví, vystierajúc zpod krídla hybký krk. „Noo, nevyzerá tak  zle“ čuduje sa chlap a z vrecka vyťahuje igelitovú tašku, vloží do nej húsa.

Skrčený gunárik čuší, drieme a chlap mykne taškou. Ozve sa ľaknuté zagáganie. „No dobre, žije. Ak bude zdravé a v poriadku, hodím ho do nášho kŕdlika.“

Matka, veľká ťažká hus – stariga ani nepostrehla, že vo veľkom kŕdli má o jedno húsa viac. Kyvoce sa hore-dolu pažiťou v závese so svojimi deťmi a len zavše sa posadí. Slabnú jej nohy, pritenké a starnúce na toľkú váhu.

Do jesene gunárik v závetrí, v ochrannom kruhu husieho kŕdľa,  vyrastie a matka si hrdo obzerá svoju rodinu: „Veru, sú to už dospelí krásavci.“

Gunárik s bratmi a sestrami nepozná iný domov. Uprostred družnej gagotavej vravy dvíha zobáčik, natriasa krídla. Obkľúčený vôňou svojich druhov spokojne zaspáva v priestrannom cárku. Dávno zabudol na dobrú mamu – kvočku.

Zavše sa vo dvojici s bratom, ktorého má najradšej, vyberie skúmať osadenstvo dvora. Kyvotavo hútoria, prikyvujúc si dlhými krkmi.

Rýchlo pobadajú, že hudrujúceho moriaka radšej zďaleka obchádzať, takisto aj krákoriaci slepačí hárem s veľkým pyšným kohútom. Bezpečná je len pohoda v bielom kŕdli a s objemnou matkou, ktorá ani nemusí veľmi rozkazovať.  Všetky jej deti sa chvalabohu vydarili,  chránia si pohodu v kŕdli a počúvajú na slovo.

Na vzdialené sesternice, kačice,  pozerajú husi zhora. „Nechutné. Ani nevedia poriadne chodiť, večne sa čliapu a ponárajú v stojatej vode,  ba aj v žaburine.“

Rozľahlá pažiť patrí od jari do jesene husím rodinám. No mladým husiam, zvlášť gunárom, pripadá lúka otrasne jednotvárna. Od samej nudy raz tu, raz tam, vzbĺkne bitka s plieskavými krídlami, vztýčenými hruďami:. „Teraz som tu ležal, odprac sa z nášho miesta. Kde máš svoju skupinu?“

Do malátneho gagotu,  motania vôkol  a čakania, kedy sa už niečo udeje, občas predsa vpadne oživenie. To vtedy, keď na pažiť zablúdi človek, ktorý k husiam vyšle bojazlivý signál. Husi ho ihneď zachytia, vstávajú a letia ako zlostné oblaky.

„Dohoň ho!“ sipia mladé na starú hus vpredu „štipni ho zobákom, rozpáraj mu nohavice!“ Mladé gunáre, divo gágajúc, predbiehajú starých. „Aha, bojí sa nás, zbabelec!“ kričia zo zástupu.  „Uštipni ho poriadne, poriadne!“

Prvý zdivočený rad už-už bojazlivca dobieha, keď mu v tom našťastie nadbehne mostík. Na túto privysokú lavičku husi nedočiahnu. Uvidia už len tenký chrbát a zahanbenú tvár,  keď sa prenasledovaný obzrie.

Vzduchom preletí  hlasný výdych a nastane krátke ticho. Husí národ sa vzápätí skotúľa do pokojnej reči, džavotajúc o príhode a húfne sa obracia na pošliapanú pažiť. Matky pobehujú, zháňajúc svoje rodiny. Všetci znova obsadia svoje ostrovčeky. A starigy so spustenými krídlami oddychujú uprostred unaveného kŕdľa.

Gunárikova mama vôbec nebadá v jeseni menej krídiel a hladných zobákov pri spoločnom válovčeku s drobnou žihľavou. V letných dňoch plne obsadený, dnes miesta aj navyše. A pes Brok s papuľou v miske obhrýza mastné kosti.

Uprostred jesene husi – mnohé chýbajú – zmorené horúčavami krotko posedávajú. Bitkárom sa zunovali šarvátky, chodia s ostatnými po napoly pustej lúke. Tupými husími očami nevidia za určenú hranicu,  nevnímajú ticho zmiznutých kŕdľov. Pažiť im ešte stále patrí v neistej výhode. Kedy aj ony vstúpia do poradia?

Raz majiteľov prst ukáže na gunárika. Chytia ho, vložia do doštenej ohrádky pri chatke za záhradou. Tam si požije zopár týždňov. Každý deň príde gazdiná a sediac na prahu chatky,  naštope gunárika kukuričnými šúlkami. „No, môj pekný,  ešte jeden“ prihovára sa. „Takto ti ho vopchám do zobáka, aha, už sa kĺže dolu hrdlom.“

Viditeľne oťažieva, obrastá dobrým tukom, až mu ohrádka ledva stačí.  Ale cíti sa výborne, stále príjemne naplnený, rozložený. Podriemkáva a len zavše zagága,aby mu ušla dlhá chvíľa.

Gazdiná, zbehlá a skúsená v pečení husí, gunárika tiež upečie na špeciálnom pekáči, pomaly, pod hnedou chrumkavou kožou štavnaté mäso. Zjemnené štopaním, v peci ešte zmäkne a bylinky ho prevoňajú. Po niekoľko dní sa rodina zíde okolo prajného stola.

Zrak starej husi sa napokon otvorí a ona spozornie. Veď mala vôkol seba celý kŕdeľ a teraz...... Gazda zavrel vráta, sama s dvoma mladými posedáva na dvore. Prišiel jesenný čas stáročného husacieho rituálu.

Posledné dve mladé husi malátne štipkajú žihľavu s múkou. Možno bratia a sestry čoskoro pribehnú z ulice radostne hútoriac, že sa len stretli s kamarátmi.  A gagotavo sa zvítajú.

Stariga so spustenými krídlami vlečie sa dvorom. Cíti vo vzduchu zlo, ktorému nerozumie a ktoré akoby jej unášalo deti. Poskočí na slabých nohách, rozprestrie krídla,  uteká a prenikavo kvíli: „Deti, deti, čo sa s vami stalo?“

Na schody vyjde gazdiná v zástere a vysoký muž. Chlap fajčí a ukazuje cigaretou „Čo tá stará zdivela? Ako lieta,  protivne gága. Umlčím ju, dobre? Veď sa to nedá počúvať!“

„To nie“ gazdiná pokrúti hlavou. „Asi už pobadala zmenu, volá si mladé, hľadá, plače.“ Utrie si od sporáka červenú tvár. „Chuderka. Ale ona skoro zabudne a na jar zasa vyvedie húsatá.“

Muž v pohode pofajčieva: „Od zajtra teda,  ako sme hovorili, začneš štopať posledné dve  husi. Bude to robota, ale povedz aj Anke,  nech jednu kŕmi,lebo je najvyšší čas.“

Ešte má na jazyku, že otvoria aj vínnu pivnicu a pomôže jej s lokšami, keď tu vidia hus s otvoreným zobákom hnať sa priamo k nim. Gazdiná stŕpne, chlap sa ostražito vystrie. Čo to?  Stariga máva krídlami, gága až ju zadúša, pred schodmi však zastane. Svojim ťažkým telom ich nezdolá, no aj tak by cúvla.

Spamätá sa zahanbená, kloní dlhý krk. Gazda s gazdinou ju iste súdia, z výšky mlčky pozerajú. Ako len mohla tak pobehovať, vykrikovať? Sú to predsa jej dobrí páni, neublížia nikomu, tobôž jej deťom. To im, nepokojným sa už málilo pohodlie, opatera a ušli ta, do sveta.

No iste  čochvíľa zastanú pred bránkou, ubiedené, plačlivým gagotom žalujúc, domáhajúc sa otvorenia. Pribehne gazdiná, zalomí rukami. Len či otvorí, odpustí sklamanému kŕdľu.....

Namáhavo ide dvorom hľadajúc miestečko, kde by si oddýchla, zakryla bolesť. Sadne si pod opršaný jazmínový krík,  tam sa schúli, zakryje krídlom hlavu. Pricupkajú aj posledné dve deti, spolu s mamou zadriemu. Keď sa celkom zotmie, nájdu otvorenú svoju tmavú spálňu. A okolie v priesvitnej  tmavomodrej noci stíchne.

.

.

 ..