Skončený príbeh

I.

Ich byty delí malá plošina na šiestom poschodí. Už dávno poberajú starobný dôchodok, obe vrstovníčky. Niekoľko desaťročí žijú v obytnom dome, len nedávno zateplenom. Dom svieti príjemnou žltou farbou.

Mnoho rokov, hoci susedky, nemali nič spoločné. Ida krátko pred dôchodkom pochovala muža, Hela ostala slobodná. Občas, zopár týždňov v roku, brávala si k sebe matku, mocnú starenu v širokých sukniach. Vo vzdialenej dedine mali veľký dom.

Obom zamestnaným ženám ani neostával čas na stretnutia. Ida vychovávala dcéru, Hela, inžinierka, venovala sa kariére a tiež sebe. Svojou pokojnou povahou, aj zmyslom pre určité kompromisy, tak potrebné k úspešnému postupu, dosiahla v práci mnoho, možno vrchol svojich možností.

Ida mala rodinu, stredné vzdelanie a v porovnaní s Helou slabé majetkové zázemie. Poznala len prácu výkonnej sekretárky a verila, že v tomto zamestnaní sa našla, precízna, dôsledná.

Ženy spojila bližšie až smutná udalosť. Hele umrela matka a pre ňu,  nepripravenú, to bolo priveľa. Až natoľko, že pri Idiných dverách zazvonil krátko po pohrebe Helin lekár a požiadal ju o prípadnú, hlavne psychickú podporu. Vtedy už obom nosila poštárka dôchodok,  no Ida, duša nepokojná,  pracovala ešte v novinovom stánku. Napriek tomu sa ujala Hely so samozrejmosťou, lebo rada pomáhala.

Z matkinej smrti sa Hela spamätávala dlho, veď jej odchodom stratila silné a už jediné puto. Otec zomrel dávno a s druhostupňovými sesternicami, nikdy nenašli spoločnú reč. Helu ignorovali aj po matkinom skone.

Z pohrebu v tuhej zime zo vzdialenej dediny, kde stál jej rodičovský dom, Hela prišla celkom oslabnutá. Plnoštíhlu, vždy upravenú ženu ľudia ťažko poznávali. Schudnutá, bledá, naozaj potrebovala opateru.

Ida zahájila liečebnú kúru, ako vedela. Nosila Hele horúce kakao, spolu, pri Idinom stole, jedli zemiakové placky aj iné jedlá a pootvárali trochu svoje životy. Napokon sa ich priateľstvo zabehlo na bežnej, nezáväznej úrovni.

Hele, ako Ida pobadala, prekážali návštevy a vždy ich vybavila na prahu bytu. Idu s plným tanierom, hoci zamračene, vpúšťala, no tá ju skoro ubezpečila, že chápe a do Helinho neporiadku viac nevkročí. Preto, keď Hela zabudla uvariť, najedla sa, samozrejme, u Idy. Bolo jasné, že u Hely sú ďaleko vpredu iné hodnoty ako byt, vhodný aj pre návštevy.

II.

Už šiesty rok Ida vychádza z bytu len s pomocou svojich detí. Nevládze otvoriť ťažké vchodové dvere, na nerovnom teréne by sama možno aj spadla. Pravú časť tela má čiastočne ochrnutú mŕtvicou. Krivká o palici s nohou mocnejšou, no v kŕčovito ohnutých prstoch pravej ruky máločo udrží.

Niekedy odhrnie záclonu. Z okna vidí veľký kopec, s Helou ho zdolávali, keď išli na salaš a domov sa vracali okrúžené údenou dymovou vôňou.. Spomína... Radšej záclonu zatiahne a odkrivká do kuchyne, kde ju čaká robota. A v kuchynskom okne ako v ráme zelenejú sa smreky.

Má však okolo seba ľudí, ktorí pomáhajú. Zatiaľ si s varením a umývaním riadu vystačí sama. Občas aj vnučky povysávajú, utrú prach zo skríň. No celú domácnosť dáva do poriadku upratovačka raz týždenne. S najatými upratovačkami prekonala niekoľko úskalí, vymenila zopár žien a teraz už dlho zamestnáva staršiu spoľahlivú paniu.

Suseda Hela sa rýchlo zmierila s Idinou trvalou nemohúcnosťou. Pokým Idu obetavo opatrovali sestry, prišla si poklebetiť. Asi po roku, obe jej ochotné sestry len o málo mladšie, s podlomeným zdravím, pomaly vynechávali.

A Ida zmocnela, veľmi jej pomohlo aj liečenie v kúpeľoch. Po mesiaci sa odtiaľ vrátila oživená, s trochou novej sily.  Nakoniec si domácnosť zastala ako samostatná žena,  s pomocou svojich dvoch detí a nevyhnutnej upratovačky. Doteraz odoláva slabnutiu a stabilne vykonáva povinnosti, ktoré si určila.

V televíznom dokumente svietia mačacie oči. Veľká mačka pózuje a akoby sa usmievala. Ida vyberá z balíčka sušienky, sledujúc pekný mačací seriál. Relácia zvučí celou izbou, lebo s chorobou sa Ide zhoršil aj sluch. Predsa však dopočuje zvonenie. „Že by u mňa?“ myslí si, ťažko vstáva, s chvatom chytá barlu.

Po dlhšom sedení sú prvé kroky trápením, no už pri dverách je to lepšie. „Už idem“ volá „Hela? Hela?“ Krivká ku vchodovým dverám, rýchlo odomyká, otvára.

Vidí šedé prázdno, dvere naproti mlčia. Postojí, otočí sa a pomaly ide nazad potláčajúc  paniku.. „Možno nie je doma“ myslí „a niekto zvonil omylom.“ Zakrútila sa jej hlava a skoro spadla, no už sedí a berie papierovú servítku.

Aj dnes v byte vládne nenávidená samota. V duchu Helu oslovuje a spomína na ňu v dobrom, na prechádzky,  na jej slová útechy aj keď zriedkavé, lebo Helu zaujíma iba vlastná osoba. Pekných príhod bolo veľa, horšie by sa našli tiež, hoci menej. „Ktovie, či s niekým chodí na kopec?“ uvažuje „Niet divu,ak má novú kamarátku.“

Vypne televízor, potlačí spomienky a otvorí rozčítanú knihu. Príbehy v nej svojim ľahkým dejom tíšia rozbúrenú hladinu, obracajú fantáziu do svetla. Ida sa ponorí do čítania. Dcéra Evka dobre vie, aké čítanie mama potrebuje a čím jej aspoň trocha pomôže, samotnej v bytovom väzení.

Čarovnice

Hilda má dve dospievajúce vnučky. Staršia, Emka, ešte štíhla, s plným poprsím a úzkym pásom. V triede je vľúdnou ochrankyňou zverovaných tajností. Lucka, o rok mladšia, ohybná ako prútik, tenučká, velikánskych modrých očí, v škole známa gymnastka.

Aj keď v učení priemerné, bodujú u kamarátov inak. Dlhé, tmavé, husté vlasy, výrazné tváričky s veľkými, ďaleko posadenými očami, obe fotogenicky priam dokonalé.

Hilda si priznáva, že u Emky, láskavej dievčiny ,obdivuje pokojné teplo, ktoré rozdáva, jej úsmev idúci v ústrety. Mladšiu, Lucku, vždy vnímala len ako Emkinu sestru, čo ona zavčasu pobadala a Hilda už dávno oľutovala chvíle, keď maličkú Lucku v tieni Emky  ani nevidela.

V matkinom srdci však vždy bola prvá Lucka, čo Hildu upokojuje, no ani Emka nie je ukrátená o jej lásku.

Otec, Hildin syn, delí svoju priazeň rovnako. Jeho ostrým očiam neujdú prekáračky s chalanmi, dievčatá v pozdných večeroch sedia doma. Krotí Emkine koláčové chute, tlmí Luckino pobehovanie s kamarátkami.

Hilda dnes očakáva Emku, večer príde, ohlásila sa. A práve jej dnešné jedlo Emke nechutí, to Hilda vie. Nuž ale ona varí rada, niečo si ukuchtí. V chladničke nájde jogurty a v kuchyni sladké maškrty, hoci otec varuje. Popravde, Hilda by radšej schovala tie tyčinky a keksy, no Emka chodí aj kvôli nim.

Emka prišla a objala starkú, ležiacu na gauči. V sklonenej ružovej tváričke videla Hilda úprimnú lásku. Stiahla si pôvabnú hlávku na líce a v tomto tichom vyznaní sa Hilde rozbúšilo srdce. Zodvihla tvár, presvietenú nehou, pobozkala čielko, hnedú rúčku: „Ty moja Čarovnica.“

Načiahla sa a podala jej vankúš. Emka sa usmieva, na Hildinej chorej ruke vyrovnáva prsty. „Starká, prečo nepozeráš telku?“

Pohladila okrúhle kolienko. “Iste si hladná,mojenka“  povie s teplým úsmevom „Choď, pohľadaj si niečo v chladničke.“

Z pootvoreného kuchynského okna bolo počuť výskot hrajúcich sa detí a hlasy matiek volajúce oneskorencov domov.

„Pozdejší“ odvetí Emka maminým nárečovým slovom. Zapla televízor a z večerných programov, napodiv nudných, nakoniec vybrala akúsi divokú detektívku.

Hilda, zahľadená na televízny príbeh, sedela bez pohnutia v pohodlnej polohe, ktorú jej utrápené telo len málokedy uhádlo. Emka so skríženými nohami, po turecky, dojedala druhý jogurt a potom priniesla z kuchyne čokoládové keksy.

Hilda si narovnala chrbát, pohodlné sedenie začalo po čase bolieť.Emka zapálila veľkú voňavú sviečku. Hilda nevdojak zakašľala, vône sviečok ju dusili. V ich malom žltom svetle vie nájsť pokojnú útechu, ale tá dusivá vôňa..... Samotná nikdy nezapáli sviecu, tá čaká najmä vnučky vedľa televízora.

Na obrazovke tresky plesky, deje sa niečo hrozné. Dobodaná žena v tmavej hale ešte kričí. Všade plno krvi, kvílivá hudba, bežný obraz dnešných detektívok. Emka pozrela na Hildu: „Starká, možem radšej telku vypnúť?“ „Veru hej“ povie Hilda s úľavou „Zahas, prosím ťa. Tebe sa to tiež iste nepáči.“

Svieca rozvoniava, obývačka stemnela a obe stíchli. Začas tak mlčky sedia, až Emka vstane a zo spodnej dosky stolíka víťazne vytiahne veľkú krabicu. „Dáme si scrabble starká, čo povieš?“ „To je nápad!“ Hilda ľutuje, že nemôže poskočiť od radosti „ako sme mohli zabudnúť, že okrem televízora máme aj niečo lepšie.“

Je piatok popoludní a čoskoro príde Lucka, druhá vnučka. Zriedka využíva víkendové právo bývania so starkou. Pre ňu sa táto výsada podobá niekedy trestu. Hilda dobre pozná Luckinu, zavše zdôrazňovanú nechuť a mlčky ju toleruje, veď Luckin odstup si sama privodila.

Lucka zazvonila, aj s nevyhnutnou kamarátkou, podvečer. V predsieni sa vyzuli, nastokli papuče. „Ahoj starká“. Vysoká, tenučká Lucka pribehla k Hilde a letmo ju pobozkala, aj pošteklila dlhými kučeravými vlasmi. Veľké modré oči obrátila ku priateľke. „Toto je Nika, moja kamarátka, veď ju poznáš.“ Hneď zamierila ku gauču a ku stolíku, dosť veľkému aj pre počítač. Nika prisadla a bez meškania zapli internet, o chvíľu zahrúžené v surfovaní po sociálnych sieťach.

Hilda z rohu gauča pozorovala pôvabné profily ich dlhovlasých hlávok. Aké sú pekné, najmä Lucka..... „No tak“ pokárala sa v duchu, citlivá na krásu vnučiek. „Toto si myslím ja, stará mama. Nika je rovnako pekná.“ A v ich uvoľnených hladkých tváričkách čítala: „Ako dobre, že je už piatok a že sme spolu.“

Hilda, často meniaca polohu vstala, odkrivkajúc do kuchyne, kde na stole predvídavo ležala kniha. Stolička zastonala, ani nie pod váhou, ale pod ťažkým dopadom spola ochrnutého tela.

Začítala sa, román raz už prečítaný ponúkal nové dojmy a zároveň vnímala melodické piesne z izby. „Dievčence majú vkus“ pomyslela si. Ponorená v zaujímavom čítaní necítila doliepavé bolesti.

Zotmelo sa a okná stmavli. Dievčatá teraz, celkom zaujaté, riešili obľúbenú počítačovú hru. Hildu od sedenia rozbolel chrbát, ba dostavilo sa ľahké chvenie. Ledva vstala. „Lucka moja, zapáľte svetlo a prídi sem“ Lucka rezko pribehla, cestou zapáliac luster a zastala pri zohnutej Hilde.

„Starká moja, čo ti je?“ vo veľkých modrých očiach účasť a strach „pomôžem ti nejako?“ Podoprela Hildu, pomáhajúc jej pri prvých krokoch. Hilde sa zatočila hlava a musela sa oprieť o stenu, očami ďakujúc milej vnučke. Nakoniec ledva vypustila slová: „Prines z chladničky tácku, Čarovnica moja, máte tam obložené chlebíčky.“

Lucka ju v spálni, ešte oblečenú, uložila na posteľ. „Ja vstanem, len mi treba oddýchnuť. Choď, venuj sa Nike, ďakujem.“

Hilda ležala, v driemotách počúvajúc dievčenské hlasy. Trocha ešte trkotali, potom dlhé ticho. Vyhladnuté, napchávali sa šunkovými chlebíčkami, nakrájali si aj papriku. Potom  v tíško otvorených dverách, Luckin hlas: „A starká, môžeme si zo skrinky vziať keksy?“

Všakovych keksíkov a čokolád mali na výber. Dievčence ich zapíjali vodou a keď už povyberali, podľa nich to najlepšie, Nika poznamenala: „Keby sme mali aj ozajstné koláče, bolo by to ako hostina.“

Kamarátky

Marta sa presťahovala z dediny do dvojizbového bytu, vysoko nad panorámou veľkého mesta. Patrili k nemu aj dva balkóny, takže mohla vidieť šíravu dookola. Pre ňu však, postihnutú porážkou, znamenal balkónový prah prekážku, zdolateľnú len nemotorne a bolestivo. Popravde si preto povedala, že výhľad poteší len málo a kedykoľvek ho rada oželie. Raz na ňom, opretá o dcéru, stála. V diaľke vysoké budovy,  múry, drevené ploty, ošarpané stromy...... Predmestie blízko centra len pomaly utváralo svoj budúci vzhľad.

Na novom mieste sa však samota rovnako tajila vo všetkých kútoch. Darmo utiekla pred vidieckou, mestská ju tiež obkľúčila doliepavým tichom. Marte sa točila hlava: „Čo som vlastne získala? Okrem vysokého nájomného vlastne nič.“ Dvere susedných bytov ostávali pevne zavreté. Ani hláska, keď okolo nich Marta na chodbe krivkala. Po čase sa rozlúčila s vidinou osamelej staršej ženy, iste prítomnej vo veľkom dome a prestala dúfať.

O to viac spomínala Gabiku, dobrú dušu z vedľajšieho domu na dedine.V minulosti sa síce občas pozabudli v jedovatej, bezvýznamnej hádke, znova sa však a to skoro stretávali vo vzájomnej zhode. Ich domčeky delilo od dediny zopár kilometrov a istota, že nablízku dýcha blízka bytosť, eliminovala drobné vzplanutia.

Keď Martu skolila porážka a dostala sa z najhoršieho, pomaly pomýšľala na odchod. Energická Gabika vzala totiž do svojich rúk veslo Martinej domácnosti, čo ona ťažko niesla. Aj zatrpknutá, potajme vyčítala Gabike zdravie, ktoré ju navždy opustilo.

Odpovedala upratovačkou, ako tichým protestom. Ten, žiaľ, uspel len krátko. Paniu, ktorá upratovala, Gabika poľahky odstavila, stačilo zopár hanlivých poznámok.  Domáca čistota zostala Gabikinou doménou. A tak, Marte, už ako tak zotavenej, pomohla dcéra a predali domček. Zbavila sa ďalšieho úderu, ktorý ju stihol po porážke.

Rozišli sa priateľsky, utierajúc si rozlúčkové slzy, obe poznajúc dôvod. Martiným odchodom si jedna i druhá privolali samotu, blízku im aj v minulosti. Gabike, ktorá nemala deti, ostávalo túlanie po trávnatých pahorkoch. Útechu našla tiež v záhrade, predtým zanedbávanej.

V domčeku sa znenáhľa usadili noví majitelia, starší, bezdetný manželský pár. Gabikine pokusy o zblíženie odmietali. Zdržanliví, ukazovali akúsi stareckú pýchu. „Čo sú to za ľudia? Nebodaj z kráľovskej rodiny“ posmešne dumala. Maniere namyslených starcov jej prichodili smiešne a tak sa utiahla. V domčeku zostala sama, ako i Marta v prázdnom, málo navštevovanom byte.

Až asi po roku, keď Marta ležala s chrípkou a aj Gabiku sužovalo prechladnutie, obe ženy premohli vlny účasti a empatie. Samoty, nudy si užili. Nastal čas zmierenia, mysleli si, zabúdajúc na prešlé krivdy. Po telefóne určili čas Gabikinho príchodu a v mäkkom znení ich hlasov znela prosba.

Marta, potešená Gabikiným skorým príchodom, strojila malú hostinu. Gabika si na dovolenku chystala vhodné šaty. Konečne stála s veľkou taškou pri výťahu Martinho domu, unavená dlhou cestou autobusom. V Martinom byte sa rozpačito zvítali a vôňa pečeného mäsa Gabiku dojala. „Prišla som na hody“ veselo povedala. Všimla si tiež Martine dlhšie vlasy, ktoré jej nepristali. „Čože robí dcéra, prečo nezavolá kaderníčku?“ myslela.

Obe, tajne sa pozorujúc, načali svoj prvý spoločný deň z dvoch plánovaných týždňov. Gabikino vedenie opäť prevládlo, no teraz sa Marta podvolila. Veď len nakrátko. Ale pomerne rýchlo zvládli nový rytmus spoločného času. Ako predtým, skoro popoludní pili kávu a v bežných denných úkonoch prevládla tolerancia. Marta prijala Gabikinu vitalitu ako liek na svoju chmúrnu myseľ. Gabika zasa, ako Marta badala, taktnejšie narábala so svojou, trochu hrmotnou energiou. 

Raz, pri prechádzke dlhou chodbou s niekoľkými dverami na oboch stranách, sa jedny otvorili. Uzreli vysokého, mladého muža, s výrazne plnými perami a chladnými očami. Muž mlčky prešiel okolo k výťahu. Gabike pripomínal jedného herca, ako neskôr povedala.

Chýlilo sa k večeru a ženy, sediac už doma pri čaji, obšírne túto udalosť pretriasali. A potom zmĺkli, uvedomiac si ničotu krátkej epizódy. „Veď sa ani nepozdravil“ namietala Marta. „Nemusel, sme cudzie a staré.“ Gabika sa zamyslela: „No máš pravdu, pozdraviť mohol.“

Niekoľko dní prešlo v ustálenom pokoji. Až raz v nedeľu, keď vychádzali na prechádzku, mladík práve mieril ku svojmu bytu, ľahostajne minúc ženy. Ešte niekoľkokrát zmerali dlhú trasu z jedného konca na druhý. Potom bez slova prekročili prah. Marta si sadla v obývačke k televízoru, Gabika v kuchyni štrngala hrnčekmi. Tento jemný zvuk vyrušil Martu z driemot. Gabika k nej mierila s plným podnosom. „Pekne vonia, dnes máme medovku“ s úsmevom podávala Marte hrnček.

Čajová aróma zmiešaná so vzduchom ešte viac zblížila duše starých žien. Skeptická Marta raz poznamenala: „Škoda, že nie sme v klobúkoch a dlhých sukniach, ako vo filme“. Ale tento zvyčajný nedeľný čajový obrad ozvláštnilo odpustenie.

Ženy mlčky odpúšťali mladíkovi jeho prehliadanie v oboch stretnutiach, o čom on ani nevedel. Kým ony v dlhých nociach rozoberali otázku „prečo“, mladík si veselo chodil, nevediac o svojich susedách. V očiach mu obsadili dve sekundy a potom zabudol, čo je vlastne výsadou mladosti. On len kopíroval reakcie zdravých ľudí na starobu.

Obe poznali aj čakali osamelé dni určené starým ľuďom, len si ešte musia zvyknúť na ľahostajné mlčanie všetkých chodbových dverí. V duchu sa zomkli ešte viac, poznajúc už hádam všetky druhy samoty. Pokorne sklonili svoje staré mysle pod neľútostnou, zavše aj láskavou dlaňou osudu.

Dvaja

Sedeli vedno na gauči a internet im ukazoval dom, do ktorého sa zamilovali. Dom postavený na malom pozemku, ponúkaný na predaj. Bol to takzvaný holodom, zvonku už omietnutý a mal osadené plastové okná. No vo vnútri to bol naozaj holodom: bez podláh, prázdnota bielych stien. Ich nadšenie z domu opadlo, keď si pozreli cenu. Dom, napohľad pekný, ale s prázdnymi interiérom veru nebol hoden tých peňazí, čo svietili na obrazovke. A predstava ďalších investícií do zariadenia, úprav, ich celkom odradila.

„Už je to tak“ povedala Alica, „nie sme milionári“.

„To nie“ zašomral Jakub, oči na obrazovke „a za dom pýtajú priveľa“.

Zvečerilo sa,  tma zatiahla okná čiernym závesom. V posteli ešte trochu o tom hovorili, znechutení, ale odhodlaní hľadať a nájsť si svoj domček.

Jakub túžil po vlastnej rodine, po dome s dvorom a záhradou, kde by Alica, jeho žena vychovávala ich dieťa. Ale ona stále ešte váhala medzi prácou, ktorej bola oddaná a naplnením materskej lásky.

„Mala by si otehotnieť“ často povie Jakub „aspoň by si bola pokojnejšia“.

„Teraz, keď mám toľko roboty? Pracujem od rána do noci. Nie, ešte nie“.

V tejto téme, stále aktuálnejšej, boli však opatrní, lebo hrozila hádka. Alica nesúhlasila,  Jakub naoko rezignoval. A potešil sa, keď jeho nápad s domom prijala.

Od tej chvíle spoločne lovili na internete, zvažovali aj postavenie domu a boli zajedno v tom, že musia pracovať na spoločnej budúcnosti.

Odrazu si boli istí, že dvojizbový byt pre rodinu nestačí. Mávali dlhé rozhovory s Internetom aj s ľuďmi odborníkmi. V tomto priaznivom, vzrušujúcom období sa Alicina teória o tehotenstve rozkolísala a tak sa Jakub, na svoje potešenie posunul bližšie k svojmu cieľu.

Dni, týždne ubiehali. Mladí našli na Internete veľa domov aj pozemkov na predaj. Alica  zavše zadumane meditovala a Jakub sa krútil dookola. Jedného večera pri káve predniesol:

„Niekedy na víkend... by sme mohli odísť, hoci do hotela...Tatry.“

Alica vzhliadla. „Romantický výlet?“ zatiahla „Na dva dni? To je dobrý nápad pupiak. Pôjdeme.“ Ako vstávala, skoro prevrhla šálku a hodila sa Jakubovi do náručia.

Do hotela v Tatrách sa pobrali v jeden piatok poobede, spokojní s týmto riešením. Vzrušovala ich sladká predtucha a tešili sa na oddych.

Dovolenka u nich zaberala malé miesto. Prijímali preto tento výlet ako malé dobrodružstvo. Tatry mali radi, veď pred rokmi ich zblížila turistika, výstupy na tatranské kopce,  no hotely im boli neznáme.

Ich očakávania boli skromné: pohoda a pekné počasie. Tatry nesklamali, belasé nebo v okne izby sa usmievalo pri ich bozkoch. V dosť rozľahlom apartmáne mohli do vôle tancovať. Neprali, nežehlili, nečumeli do počítačov. Nerobili nič okrem milovania, ktoré v týchto vzdušných izbách kypelo ozajstnou láskou. Ani radšej nemysleli na intímne chvíle v zapratanom, malom byte, kde v lete hučala klimatizácia a všade rezonovala práca.

Vynikajúceho jedla bolo veľa, takže žiadne obavy o Jakubov apetít. Na dlhej prechádzke hodila Alica kamienok do jazera s nečujným prianím na perách. V pozornom Jakubovom pohľade uvidela otázku.....

Balenie tašiek v nedeľu večer šumelo smutnou melódiou. Všetko raz skončí,  hovorili si pravdivo pri rozlúčke s ich útulným apartmánom. Tu poznali dosiaľ netušenú intenzitu lásky a uvoľnenia. Alica si utrela tiché slzy. Bola šťastná.

Asi o dva týždne si Jakub všimol Alicinu bledú tvár, jej nevoľnosť pri jedle, ktoré už skonzumované, vracalo sa nazad. Istota, že je tehotná, žiarila im v očiach, napriek častej Alicinej  slabosti a Jakubovym starostiam o ňu.

Táto situácia ich nútila porovnávať: tvrdou prácou si vydobyli úspech, uznanie, postavenie. Je to ich život. Pripustili však, že nie všetko sa točí okolo týchto hodnôt a že ich šťastnou voľbou bol ten krásne intenzívny výlet v Tatrách. Okrem spomienok im zaručil trvalé potešenie, možno i stálu radosť.

„Veru sme nič neplánovali“ myslela Alica, nepriznávajúc si pravdu „všetko išlo spontánne, prirodzene.“ Jakub neriešil hotovú vec a naširoko sa usmieval, cítiac sa otcom rodiny. Príkladne obiehal rôzne obchody. „Šetri sa, prosím ťa“ povedal „aby naše dieťa bolo zdravé...aj kvôli sebe“ chytro dodal.

Alica odmieta na tehotnej žene obtiahnuté nohavice a podľa toho sa oblieka. Tehotenstvo na ňu pôsobí priam liečivo, ustúpil občasný nepokoj a vysokú pracovnú aktivitu znížila. Ráno vstáva s úsmevom, vyžaruje z nej zvláštna pohoda. Usmieva sa problémom, ktoré ju predtým trápili. Doma už nepracuje, Jakub na to dohliada. Vo firme akoby svietila milotou. Kolegovia sa usmievajú a oceňujú jej šarm v pekných, voľných tehotenských šatách. Cíti sa výborne.

Zistila, že práce v byte zvládne aj sama, bez upratovačky a Jakuba. Ten  by vlastne ani nemal čas, čo sa tak usiluje v inej oblasti. Dáva pozor na Alicine kroky, opakuje lekárske rady, študuje najvhodnejšiu výživu pre matku a dieťa. Podľa zoznamu nakupujú  spolu výbavičku, lebo už vedia, že to bude dievča.

V hľadaní domu stále  pokračujú, aj keď v poradí klesol. Uznali,  že zatiaľ, do istého času postačia ich dve izby. Postieľka, ohrádka v spálni nezaberú veľa miesta. Zbytočne odkladané veci v skriniach pôjdu preč. Tam sa uloží výbavička, všetky tie krásne, drobné, ružové a biele veci.

Veria, že dieťatko sa narodí zdravé a že tak o dva tri roky, nie dlhšie, budú malu Alicku kolísať na hojdačke vo vlastnej záhrade, za vlastným domom. Jakub si otvorí pivo, Alica malú pokolíše a potom si obe sadnú na lavicu k Jakubovi. A opodiaľ sa bude prizerať veľká mačka, rozložená v tráve.

Môj syn

Martin býva so svojou rodinou na sídlisku v obytnom dome na najvyššom poschodí. Poznajú ho ako maliara, čo záujemcom stierkuje, maľuje steny a tiež pokladá podlahy a dlažby. Jeho dôkladnú, čistú robotu si klienti vážili, núdza mu nehrozila. Priletela však kríza, v odporných pazúroch drží beznádej, nad mestom roztiahla ponuré krídla.

Z Martinových rúk sa robota vytrácala. Dokončil poslednú zakázku a nové objednávky márne čakal. Telefón ako zakliaty, ľudia v inzerátoch hľadajú pracovné ponuky. Začalo sa šetriť hlavne v Martinovej profesii. Maľovanie, úpravu bytov ľudia zaradili medzi posledné priority. Pod ťarchou prázdnych týždňov, ktoré kríza zlomyseľne ponúkala, Martinovi klesali plecia.

Už dlho, druhý mesiac sa Martinovi robota vyhýba, akoby sa rozplynula a svet zosivel. V tejto pustatine cíti zlosť, aj žiaľ a liekom pre neho je krčma, len tie kríza chráni imunitou. Vychádza z nej podvečer alebo v noci. Sám, so zmútenou, sklonenou hlavou, v tichom šere a v neistej chôdzi dáva pozor na chodník. Viackrát sa mu podarilo spadnúť, keď zišiel z chodníka na šmykľavú trávu. Odretý a mokrý vtedy odomyká dvere svojho bytu.

 Vnútri už spí jeho žena s dvomi dcérami tínedžerkami. Dávno sú zmierené s Martinovými pijanskými záletmi. Vo veľkej chodbe sa šomravo vyzuje, málokedy zamieri do kuchyne, skôr v obývačke zaspí pri tichom bzučaní televízora.

Ráno Martin s už čistou hlavou vstal zavčasu, zobudil svoju ženu Oľgu a urobil obom kávu. Sedeli pri peknom kuchynskom stole, Martin s cigaretou, mlčky, ale v tej zvláštnej zhode, vlastnej párom, ktoré si čítajú myšlienky a v každom počasí sa držia za ruky. Oľga dopila kávu a uštipačne povedala: „Včera si zase prišiel pekne doriadený. Počula som ťa“. „Počula?“ Martin sa previnilo zahniezdil. „Veď som ticho išiel, ani som nejedol.“ Oľga pohodila hlavou. „Radšej si chytro nájdi robotu. Deťom treba, nájomné nemáme zaplatené.“ Obliekla si vetrovku a v predsieňovom zrkadle upravila bohaté tmavé vlasy. „Ahoj“ zašomrala, zabuchnúc za sebou vchodové dvere.

Martin so spokojným výzorom vlastníka fajčil a plánoval začínajúci deň. Možno dnes nájde hocijakú robotu, včera v krčme mu Ivan kútikom úst dohodil tip. Nuž skúsi. V rýchlo plynúcej hodine nachystal dievčatám desiatu aj raňajky s mliekom a rožkami.

„Vstávať nádhery“ zavolal vo dverách detskej izby. Zašuchotali paplóny, čosi zamrnčalo, no o chvíľu už obe slečny sedeli pri raňajkách a hneď obnovili podpichovanie a hádky. S taškami v rukách, ešte namrzené, ale pekne učesané, privolali výťah. Martin odpratal zo stola, opláchol riad. Do mesta sa odvezie trolejbusom, lebo kašovitý sneh tu na sídlisku rovnako znepríjemní kroky aj v meste. A jeho zimné obnosené topánky za chvíľu nasiaknu vodou.

Ako chmúrne očakával, Ivanov tip nevyšiel, rovnako aj dve miesta, v jeho úsudku sľubujúce robotu. Domov, v  mokrých topánkach, cez mesto na sídlisko, išiel pešo, unavený, nahnevaný. Do cesty mu prišla krčma. a Martin v návale potláčanej zlosti zamieril k nej. Zastaví chmúrne predstavy a za posledné eurá si kúpi krátku šťastnú vidinu.

Na prahu krčmy postál, opretý o veraje. Vopchal ruku do vrecka s niekoľkými mincami. Vodka, pivo, stačilo by. Ale neubráni sa Oľginým utrápeným výčitkám a včera sa dohodli, že pre ňu príde a pôjdu spolu do obchodu. Jedným okom mrkol na spoločnosť pri stoloch. Samí ufúľanci. Nie, pôjde za Oľgou. Pomaly sa otočil, váhajúc. Znova sa obzrel. Z otvorených dverí vanul cigaretový dym, videl siluety opilcov. Ešte dva-tri  nerozhodné kroky a Martin nastúpil do rázneho pochodu za svojou ženou.

Do dvorany veľkého hotela vstúpil práve vhod, upratovačky, končiace smenu prechádzali okolo. „Už ti ide Oľga, tamto je“ usmiala sa mladá žena na ceste ku dverám. Oľga schádzala po schodoch, tiež máličko usmiata. V prítmí haly jej výrazná tvár, strhaná starosťami, vyzerala mlado, okružovala ju zálaha hustých vlasov, objemom pripomínajúca parochňu.

 Na štíhlej postave pôvabne sedel skromný kabátik. Martin s úľubou pozoroval jej strojné nohy v čižmičkách. Zastala pri ňom, ešte v úsmeve. „Tak ideme?“ Martin si ju krátkym bozkom privinul, očami sa pochváliac: „Vidíš, som tu. Odolal som krčme.“ Oľga pohŕdavo odfrkla, otvorila hnedú kabelku, prerátala eurá v peňaženke. „U číňana v Dolnej ulici majú mikiny a Silvia potrebuje. Kedy nám ide trolejbus?“

Prešli ďalšie dva týždne. Martin obieha firmy, kde sa podľa neho ukazuje robota. Každý týždeň podáva inzeráty, telefonuje, mračí sa a občas pije. Doma obzerá steny, keď nepracuje, tu čaká robota. Maľovka v ich byte svieti, lebo Martin nestrpí ani fliačik, či nebodaj rozotretú špinu na múroch svojho bytu a hneď, nespokojný, zatiera, či obnovuje farbu.

V hoteli občas chýbajú upratovačky, na čo Martin, zaľúbený do svojej ženy ochotne skočí a pomáha, vysáva, vynáša vrecia smetí, samozrejme bez odmeny. Zistil si ceny alkoholu v hotelovom bare, preto ho radšej obchádza, aj keď ťažko premáha chuť na pivo. Napokon, po ceste domov nemusí obísť obľúbenú krčmu. Oľgine oči striehnu. „Aby som na neho všade dávala pozor“ posťažuje sa v šatni cez prestávku.

Dobrí kamaráti však Martina podržia. V krčme pri pive pohovoria o tom i onom. Martinovmu srdcu odľahne, keď môže, s hlavou už zaparenou, pošomrať na pomery, na nedostatok bez konca. Ako aj iní pri stole, striedavo. Sú v podobných problémoch.

Včera si k nim prisadol Jaro, človek  úctyhodný. V Martinových rokoch, čosi ako predák na stavbách. Nepije, nefajčí, do krčmy prišiel pohľadať chlapov do roboty. Skúmavo pozrel na Martina: „Piješ?“ Martin prehltol, v tvári zrazu triezvy, zahanbený. „Nie, veď vidíš...pivo...kamaráti ma zavolali.“

Okolo stola ticho, zvedaví kumpáni načúvajú. „Nemám veľa času“ Jaro vstal, chudý ako tyčka, vysoký. „Počul som, že aj muruješ. Príď zajtra ráno ku plynárni, budem rozdeľovať robotu. Aj papiere dáme do poriadku. Nezabudni doklady“.

Martin, ignorujúc pivový pohár, sa tiež zdvihol. Kamaráti, čakajúc takúto reakciu mlčali a v ich očiach čítal žičlivú závisť. Až keď zabuchol dvere, rozkrákorili sa o Martinovom šťastí, štrngajúc pohármi.

Martin zamieril do kopca, krokmi odmeriavajúc veľkosť práve prežitej udalosti. Doma, na balkóne, pri káve a cigarete hľadel do šírej, svetielkujúcej noci. Dojatý, uveličený, ani ešte celkom neveriac „Prečo práve mňa? Ale je pravda, že viem murovať.“ Podvedome vystrel široké plecia „Poznám veru murárčinu a zajtra Jaro uvidí, že vybral dobre. A Oľga spí, poteší sa a ja som triezvy.“ Potiahol z cigarety „A moje dve nádhery. Zajtra sa dozvedia, že ich otec má robotu.“ Zodvihol sa, zahasiac cigaretu. O chvíľu sa vystrie v širokej, pohodlnej posteli vedľa svojej ženy Oľgy.

Zdvihol hlavu v náhlom, tichom a oslobodzujúcom smiechu. V ňom sa rozpustil kŕč, ktorý ho zvieral od stretnutia s Jarom.

Spomienky na kocúra

Mala som šedú mačku, kocúra. Vyše roka mal u mňa svoj domov a bol mi kamarátom. Z dvojmesačného modrookého mačiatka vyrástol veľký kocúr s vysokými nohami. Jeho modré šikmé oči sa zmenili na tyrkysové a krásne žiarili. Ako však vyrástol, priestor môjho bytu ho začal tiesniť, obmedzovať.

Bol tu síce ešte balkón, v lete s otvorenými dverami, kde ľahko skákal na zábradlie a naháňal hmyz.. Hral sa a zároveň predvádzal. Zavše, keď si poradil s osou alebo sa mu vydarili skoky, pozrel do prítmia izby, kde som ho sledovala. Bolo jasné, že je to extrovert a vyžaduje obdiv.

Ráno ma čakával schúlený na plošinke svojho škrabadla, alebo sa  slastne preťahoval na gauči. Potom, s chvostom hrdo zdvihnutým, kráčal predo mnou do kuchyne. Vybehol mi na rameno ba aj na hlavu s očakávaním toho, čo som mu s ťažkým srdcom nakoniec vždy dovolila: vodu. Skrútený pri vodovodnej rúrke svojím ružovým jazýčkom chytal prúd vody, zavše s pôžitkom žmúriac oči.

Toto opojenie z tečúcej vody vraj zdedil po svojej matke, ktorá u chovateľov mala svoju fontánku, kde hodiny presedela, pozorujúc striekanie vodnej spršky.

Krátko povedané, bol to veľký maznoš a moja obývačka sa onedlho stala mačacou izbou. Postupne zmizli všetky predmety, ktoré svojimi skokmi ohrozoval a izba bola zrazu holá,  so škrabancami na dverách, lebo si ich jedným skokom otvoril. On sa stal  pánom izby aj kuchyne spojených spolu bez dverí. „Ako na vyhnanisku“, povedala na návšteve moja sestra, ktorá nemá rada mačky a tiež sa jej nepáčilo, že zmeny v domácnosti ja považujem za normálne a prijateľné. Áno, bol mojím kamarátom, motajúcim sa mi okolo nôh, chápavým druhom. Spolu sme sledovali televíziu, alebo na balkóne lapal hmyz s rizikom osích žihadiel alebo sedel na parapetnej doske zaujatý ulicou a oknami oproti.

Poobede dostával  kúsok mačacej konzervy, čo  mal veľmi rád. Dosť často však nedojedol granule,  akoby  vedel odhadnúť aktuálne správne množstvo a zostával štíhly ako správny atlét.

Jeho mačacia sila pôsobila povzbudivo a tiež ma dojímal vrodeným láskavým cítením. Keď ma premáhal smútok, nebehal, sedel pri mne pôvabný, štíhly a žiarivé oči mu tiež posmutneli. Pre chorobu som s ním nemohla chodiť ako moje vnučky či návštevy.  Často mi však sedával na kolenách, keď sme spolu pozerali správy.

Kastrácia ho neskrotila. Jeho predkovia žili v ruskej divočine a on napoly zostal ich dedičom. No v krvi mal aj istú uhladenosť a prenádhernú mačaciu empatiu.

Najlepšie bývali naše večery. Nedal mi ani vydýchnuť, nieto  oddať sa smutným myšlienkam. Bola to stále rovnaká hra, ktorú navodil on.  Cez celú izbu som  mu hádzala loptičku. Odrazil sa od gauča, preletel cez stolík, dopadol na dlážku a po brušku ho šuchlo ku stene naproti a k loptičke. Utekal nazad s loptičkou v papuľke, preskočil stolík a vypustil  na gauč, náročky ju labkami zakutrajúc niekde pod vankúš. Pohľadom mi povedal „hľadaj“ a ja som mu pomáhala hľadať.

Moja pekná mačka rástla, dospela a dobre sa nám bývalo v už ustálenom poriadku. Keby nie problému, ktorý sa nečakane vynoril, dodnes by u mňa krásne priadla a aj skákala podľa mojej vôle. Ale...Obývačku už môj kocúrik dobre poznal,a tak si vybral kuchyňu, spojenú s obývačkou len oblúkovým otvorom. Na jej policiach vo veľkej výške dokazoval svoju skokanskú zdatnosť a skoro došlo k nehode. Len palicou som zabránila, aby krčiažky a všetky porcelánové čačky ostali na mieste. Mrštné, štíhle mačacie telo si celkom prirodzene samo určovalo hranice svojho územia. Odrazu sa ukázalo jediné neodkladné riešenie. Ak chcem uchrániť kuchyňu a aj zvyšky zdravia, skončím príjemný, láskavý čas.

 Rady, úvahy mojich detí, ako tomu predísť, nakoniec vždy vyústili do jediného smutného bodu. Kocúra dáme inej rodine. Poznali sme ľudí, ktorým sa moja mačka dávno páčila a chceli ju mať. Tak problém, aj s mojimi zbytočnými slzami, zanikol.

Už na druhý deň si pre neho prišli noví majitelia. Do prepravky ani nechcel vojsť, tušiac nejakú pascu. Zasa som zostala sama a priznávam, jeho odchod pre mňa znamenal úľavu. Moja sila už nestačila jeho životu. Odišiel do slnečného prostredia, ktoré pristane jeho slnečnej povahe. Záhradu, dvor ba aj dom považuje za svoju osobnú zónu, s čím jeho majitelia, mladí manželia úplne súhlasia. No hlavne mu patrí ich láska, priam nadšenie z jeho osobnosti. Dosvedčujú to aj fotografie na internete, kde môj kocúr hocikedy zaujíma pozíciu modela, čo mu veľmi pristane. 

Najmä mladá pani je ním celkom opantaná. Jeho skoky občas rozbijú porcelán, pošliapu hriadky na záhrade. Všetko sa mu toleruje. Vydobyl si stálu pozíciu člena rodiny. Spí v manželskej posteli ako naozajstný domáci miláčik. No, samozrejme, už nechytá hmyz ako u mňa. Striehne na vtáky a korisť vždy položí pred hlavný vchod. Mladí manželia ho trošku vyhrešia, no keď mimochodom lapí aj nejakú myš, zas je všetko v poriadku.

Prebudenie

Vydýchla som, oči otvorené. Priesvitná, široká, belavá stuha, ťahala sa mi z brucha a mizla v strope. Okolo mňa a vo mne nastalo hlboké ticho. Slabla som, bezmocne splývajúc s dlážkou. Z očí sa mi stratil život, no aj tak som videla belavú stuhu stúpať do večerného neba. Pomaly som vstala, dvíhajúc za ňou ruky. Uchopila som jej koniec,. spolu sme leteli večerným vzduchom do výšky. Pomedzi oblaky a ďalej k najvyšším bielym obláčikom, posledným v ľudskej predstave. Nohy ma unášali v ľahkom behu, smiala som sa, voľná ako vták. Ovieval ma voňavý vánok.

Bola som nadšená z bieleho sveta v tušení, kam ma belavá stuha doviedla. Došlo mi aj, že som navždy unikla ľudského trápeniu. No okrajovo sa ma naposledy ešte dotklo, lebo v obláčikoch sa objavila moja matka v bielom šate. Odvrátila zrak, dávajúc najavo nevôľu.

Ďalej som sa vznášala a ľahko kráčala, opojená tichou belobou. Na štíhlej postave som mala dlhú bielu košeľu ako aj iné postavy, ktoré sa tu vznášali.

„Keby tu bol môj Ondrej“ pomyslela som si. A vidím, že z diaľky ku mne ľahko kráča vysoký muž v bielom. Výrazná tvár s milým úsmevom, veľké ruky. Ondrej, môj muž. Vletela som mu do náručia, splývali sme v jedno telo, oddeľovali sa, prepletali. „Ty moje zlato!“ radostne zvolal. Položila som hlavu na jeho prsia ako dole na zemi v ťažkých časoch, keď ma tento pohyb uvoľnil a povzbudil. Spolu sme, šťastní, kráčali po bielom svete, tlmiac slová lebo tie našu pohodu nemohli viac umocniť.

Pomyslela som na otca, milého starčeka. Mal bezmála osemdesiat,  keď odišiel, drobný, chudučký. Tu v ďiaľke, kde sa tmavé nebo spájalo s bielymi oblakmi, ľahko kráčal muž tiež v bielom rúchu a dlhým priestorom prešiel za okamih. Pozerala som na mladého štíhleho takmer mladíka, s úsmevom si nás obzeral: „Eva“? povedal „Eva“? Bol to on, môj mladý otec. Usmievala som sa, spomínajúc na detské Vianoce. Otec s kamarátmi kľačali vianočným stromčekom, baranice v ruke a spievali: „Pred tebou sa klaniame...“.

Ondrej si otca pamätal len ako starca, no aj v mlčaní uhádol náš vzťah. Slová v tomto svete boli zložité a nepotrebné. Hovorili sme úsmevmi, zavše rukami a telom. Pokojní, v stálom pocite eufórie. Špinavé kopky žiaľu a trápení pochovali s našimi telami v pozemských hroboch.

Motali sme sa hore dolu necítiac únavu, vďační za stretnutie a šťastie. 

„Moja krstná mama“ jej predstava ma potešila. „Kde vlastne je?“ Stačila myšlienka. Videli sme, ako sa k nám nesie, biele šaty okolo nej viali, usmiata a pokojná ako v živote málokedy. Otvorili sme náručia a spojili v jedno telo. Pamätala som na jej nezištnú lásku, ktorou mi v mladosti aspoň trochu otvorila srdce.

Potom sa dostavila Ulka,  Ondrejova sestra. Pekná, energická žena, moja švagriná. Z ôsmich detí na zemi vraj len oni dvaja tvorili nerozlučný pár, aj v dospelom veku. Dominantní, podobní povahou aj vzhľadom. Vysoké lícne kosti, modré oči, pevné brady. Ovzdušie nebeskej zóny však zotrelo z nich črty odlišností, ktorými by prípadne radi vládli, diktovali. V nebeskej zóne moc nad inými ani nemá meno. Stali sa z nich pokojné bytosti oblečené v bielom, existujúce v bezpečí a v stálom pocite nebeského štastia.

Tak sme spolu chodili po raji,  tu jeden, tu druhý preletiac za obzor. Všade sme stretali rovnakú harmóniu. A hneď sme sa zasa našli, lebo nám bolo spolu dobre.

Môj muž Ondrej bol vnímavým človekom a preto tu v nebi tak, ako kedysi na zemi vyhľadáva duše so zaujímavým osudom a počúva ich príbehy, samozrejme, výmenou myšlienok.

Môjmu otcovi, ktorý mal na zemi aj v starobe mladú dušu, chýba knižnica. Rozmýšľa o neprečítaných knihách, ale bez ľútosti a výčitiek. Niekedy navštívi starých kamarátov no vracia sa s úsmevom a rád.

Krstná mama, duša nábožná, prosí o návštevu pána Boha a anjelov. Zaobíde sa bez ruženca, hoci jej trochu chýba automatické posúvanie jeho guliek. Kedysi mi povedala prorockú vetu.

Švagriná Ulka čaká svoje dcéry. Možno už dávno chodia po oblačnej pláni, len zaujaté niečím iným, v myšlienkach ju nevolajú. Ulka všetko chápe a hovorí mi o kuchárskom umení dcéry Anky.

A ja sa niekedy vychytím hľadať koniec tejto oblačnej pláne,  nášho raja. Všetkými smermi som veľakrát preletela, no naše biele nebo hádam nemá konca. Myslím, že je to dobre,  lebo na zemi veľa ľudí čaká na posledné prístrešie.

Zimné epizódy

Pán Kvak si čítal na vchodovej nástenke zoznam rodín, povinných v určenom týždni čistiť chodník od snehu. Bola nedeľa poobede a nasledovný týždeň odpratávania snehu patril ich rodine. Vošiel do bytu a povedal žene: „Od zajtra odpratávame sneh. Zavolám Edovi, nech mi pomôže“. Vzal si  z taniera kúsok šunky a zajedol koláčom. „Ozaj, vonku kríva tá stará mátoha. Syn ju vedie, inak by to staré motovidlo zarylo nosom do snehu.“

Pani Kvaková sa bez odpovede zlomyseľne usmiala.. „Veru, zavolám tomu Edovi“. Pán Kvak otvoril dvere na balkón, kde fajčila jeho ešte mladá dcéra so svojou dcérou, dospievajúcim dievčaťom. Pridal sa a fajčiac, opretí o zábradlie, hľadeli dolu na ulicu. Pobavil ich historkou o starom motovidle. Odrazu starý pán, idúci ulicou spadol na klzkom chodníku. Prikrčili sa, vybuchujúc smiechom a vnučka vbehla do obývačky, kričiac „Starká, keby si videla. Jeden dedo sa skydol na zem.“ Žena sa zasmiala a vstala z kresla, pritúliac si vnučku. Potom z vešiaka v predsieni zvesila kabát.

„Idem vyvenčiť psa a po chodníku pôjdem opatrne“. Muž to počul a začudoval sa: „Prečo ty? Veď psa má na starosti Adelka“. V otvorených dverách už čakal veľký hnedý havo a tu, pri pohľade na ženin účes pán Kvak pochopil: „Aha, moja Gitka si dala zasa zafarbiť vlasy a ona je rada, keď to vidí celá ulica.“

O poschodie nižšie pani Mloková klepala rezne a pri buchote zavolala „O dva týždne nás čaká čistenie chodníka. Stojí to na nástenke“. Mladší syn Jožko, kopajúci loptičku, pribehol do kuchyne. „Však aj ja?“ pritisol sa k matkinej zástere „aj ja pôjdem odhadzovať. Dáte mi lopatu....“

Jožko skončil školu pre mentálne postihnuté deti a už pár rokov je z neho dospelý mladý muž. V širokých nohaviciach, malý a tučný, pôsobí svojrázne. Z invalidného dôchodku, ktorý dostáva, mu rodičia kupujú oblečenie. Pekné odevy, aj voľné nohavice,  sú jeho koníčkom. „Ty moje slniečko, pravdaže pôjdeš“ pohladí ho matka „A oblečiem si tú novú krásnu vetrovku. Ľudia budú kukať.“

Vyskakoval, vyskakoval, až podlaha dunela. Vo dverách zastal starší syn, ustarostene hľadiac na brata „Mama, som na počítači, prosím ťa, nech je tichšie“. Matka vztiahla ruky a objala synáčika „Ty moje slniečko, drobček môj, nájdi si nejakú zábavku, tvoj brat Marek sa učí“. Keď slniečko odskackalo, pán Mlok, doteraz sediaci pri stole, vstal a zavrel kuchynské dvere. „Počúvaj Matilda, skúsme predsa ten ústav, odporúčanie máme”. „Aj dnes mi hovoril sused z prízemia... Celé hodiny sa poneviera na schodoch, počúva pri každých dverách, klopká a zvoní. Aby niečo nevyviedol...“

V matkinej tvári sa usadil tieň, muž jej prisunul stoličku. „Neviem“ zašeptala „aj ja by som myslela... Čože máme robiť? Bude to ťažké.“

Na najvyššom poschodí býva pani Elena, vysoká pani ľahkej strojnej chôdze. Nik netuší a nepovedal by, že čoskoro oslávi sedemdesiatjeden rokov. Dôchodkyne tohto veku tlačí k zemi ťarcha rokov a vysedávajú u lekára dúfajúc, že vdýchne silu do ich rednúcih kostí. Unavenými tvárami a bledým pohľadom sú si podobné.

Elenu asi staroba šetrí, len zľahka ju vše pichne kostnatým prstom. Ju teší priazeň tejto veľmoci a usiluje sa, ako len vie. Pravidelne, často pláva, nevynechá ani jednu horskú túru poriadanú seniormi turistami. Doma cvičí jogu.

Tiež vzala na vedomie nástenkový oznam. Hneď začiatkom jej týždňa, v pondelok, vyšla na ulicu s lopatou. Práve začínal február a snehu bolo poskromne. Vzorne ho odpratala a čakal pochvalu od ľudí chodiacich hore dolu a oni aj pochválili, hlavne jej horlivosť, veď sneh ledva zakrýval dlažbu.

No ešte v pondelok večer začne riedko snežiť. Elenu tento sneh, ktorý pribudol každý deň, našťastie pre ňu tak akurát, iba teší. Mohla ukázať oknám hľadiacim na chodník svoju silu a výdrž.

Chodníkom teraz prechádzali ľudia bez obáv. Ani fliačik ľadu, ako vyzametaný a na prípadnom novom poprašku sa nekĺzalo. Deti ťahali sánky vyššie na kopec. A Elena vedie, prvá v odhadzovaní snehu aj v eláne, ktorým zapôsobila. Navodila, ba založila aspoň na jednu sezónu súťaženie v tejto snehovej robote, doteraz iba trpenej, ako súčasť zimy.

Len staršie ženy s chorými nohami sú znepokojené. Akože ony, po Eleninom vzore, pôjdu? Pravda, ich mäkkým, tučným telám ani nepristane lopata, na chodníku by vyzerali zmätene. Uznávajú Eleninu výnimočnosť, nezávidia osamelej vdove energiu. Veď v ich rodinách sú chlapi...

Tejto zimy niet obavy, žeby niekto na chodníku spadol a na ľade si nebodaj zlomil nohu. Ženy, aj mladšie, čakajú od svojich mužov ukážku chlapskej sily pri odhadzovaní. Aby nik neklebetil, že, aha, stará žena musela ukázať, ako sa robí so snehom. Nech ho len napadne, veď zima ešte potrvá.