Čarovnice

Hilda má dve dospievajúce vnučky. Staršia, Emka, ešte štíhla, s plným poprsím a úzkym pásom. V triede je vľúdnou ochrankyňou zverovaných tajností. Lucka, o rok mladšia, ohybná ako prútik, tenučká, velikánskych modrých očí, v škole známa gymnastka.

Aj keď v učení priemerné, bodujú u kamarátov inak. Dlhé, tmavé, husté vlasy, výrazné tváričky s veľkými, ďaleko posadenými očami, obe fotogenicky priam dokonalé.

Hilda si priznáva, že u Emky, láskavej dievčiny ,obdivuje pokojné teplo, ktoré rozdáva, jej úsmev idúci v ústrety. Mladšiu, Lucku, vždy vnímala len ako Emkinu sestru, čo ona zavčasu pobadala a Hilda už dávno oľutovala chvíle, keď maličkú Lucku v tieni Emky  ani nevidela.

V matkinom srdci však vždy bola prvá Lucka, čo Hildu upokojuje, no ani Emka nie je ukrátená o jej lásku.

Otec, Hildin syn, delí svoju priazeň rovnako. Jeho ostrým očiam neujdú prekáračky s chalanmi, dievčatá v pozdných večeroch sedia doma. Krotí Emkine koláčové chute, tlmí Luckino pobehovanie s kamarátkami.

Hilda dnes očakáva Emku, večer príde, ohlásila sa. A práve jej dnešné jedlo Emke nechutí, to Hilda vie. Nuž ale ona varí rada, niečo si ukuchtí. V chladničke nájde jogurty a v kuchyni sladké maškrty, hoci otec varuje. Popravde, Hilda by radšej schovala tie tyčinky a keksy, no Emka chodí aj kvôli nim.

Emka prišla a objala starkú, ležiacu na gauči. V sklonenej ružovej tváričke videla Hilda úprimnú lásku. Stiahla si pôvabnú hlávku na líce a v tomto tichom vyznaní sa Hilde rozbúšilo srdce. Zodvihla tvár, presvietenú nehou, pobozkala čielko, hnedú rúčku: „Ty moja Čarovnica.“

Načiahla sa a podala jej vankúš. Emka sa usmieva, na Hildinej chorej ruke vyrovnáva prsty. „Starká, prečo nepozeráš telku?“

Pohladila okrúhle kolienko. “Iste si hladná,mojenka“  povie s teplým úsmevom „Choď, pohľadaj si niečo v chladničke.“

Z pootvoreného kuchynského okna bolo počuť výskot hrajúcich sa detí a hlasy matiek volajúce oneskorencov domov.

„Pozdejší“ odvetí Emka maminým nárečovým slovom. Zapla televízor a z večerných programov, napodiv nudných, nakoniec vybrala akúsi divokú detektívku.

Hilda, zahľadená na televízny príbeh, sedela bez pohnutia v pohodlnej polohe, ktorú jej utrápené telo len málokedy uhádlo. Emka so skríženými nohami, po turecky, dojedala druhý jogurt a potom priniesla z kuchyne čokoládové keksy.

Hilda si narovnala chrbát, pohodlné sedenie začalo po čase bolieť.Emka zapálila veľkú voňavú sviečku. Hilda nevdojak zakašľala, vône sviečok ju dusili. V ich malom žltom svetle vie nájsť pokojnú útechu, ale tá dusivá vôňa..... Samotná nikdy nezapáli sviecu, tá čaká najmä vnučky vedľa televízora.

Na obrazovke tresky plesky, deje sa niečo hrozné. Dobodaná žena v tmavej hale ešte kričí. Všade plno krvi, kvílivá hudba, bežný obraz dnešných detektívok. Emka pozrela na Hildu: „Starká, možem radšej telku vypnúť?“ „Veru hej“ povie Hilda s úľavou „Zahas, prosím ťa. Tebe sa to tiež iste nepáči.“

Svieca rozvoniava, obývačka stemnela a obe stíchli. Začas tak mlčky sedia, až Emka vstane a zo spodnej dosky stolíka víťazne vytiahne veľkú krabicu. „Dáme si scrabble starká, čo povieš?“ „To je nápad!“ Hilda ľutuje, že nemôže poskočiť od radosti „ako sme mohli zabudnúť, že okrem televízora máme aj niečo lepšie.“

Je piatok popoludní a čoskoro príde Lucka, druhá vnučka. Zriedka využíva víkendové právo bývania so starkou. Pre ňu sa táto výsada podobá niekedy trestu. Hilda dobre pozná Luckinu, zavše zdôrazňovanú nechuť a mlčky ju toleruje, veď Luckin odstup si sama privodila.

Lucka zazvonila, aj s nevyhnutnou kamarátkou, podvečer. V predsieni sa vyzuli, nastokli papuče. „Ahoj starká“. Vysoká, tenučká Lucka pribehla k Hilde a letmo ju pobozkala, aj pošteklila dlhými kučeravými vlasmi. Veľké modré oči obrátila ku priateľke. „Toto je Nika, moja kamarátka, veď ju poznáš.“ Hneď zamierila ku gauču a ku stolíku, dosť veľkému aj pre počítač. Nika prisadla a bez meškania zapli internet, o chvíľu zahrúžené v surfovaní po sociálnych sieťach.

Hilda z rohu gauča pozorovala pôvabné profily ich dlhovlasých hlávok. Aké sú pekné, najmä Lucka..... „No tak“ pokárala sa v duchu, citlivá na krásu vnučiek. „Toto si myslím ja, stará mama. Nika je rovnako pekná.“ A v ich uvoľnených hladkých tváričkách čítala: „Ako dobre, že je už piatok a že sme spolu.“

Hilda, často meniaca polohu vstala, odkrivkajúc do kuchyne, kde na stole predvídavo ležala kniha. Stolička zastonala, ani nie pod váhou, ale pod ťažkým dopadom spola ochrnutého tela.

Začítala sa, román raz už prečítaný ponúkal nové dojmy a zároveň vnímala melodické piesne z izby. „Dievčence majú vkus“ pomyslela si. Ponorená v zaujímavom čítaní necítila doliepavé bolesti.

Zotmelo sa a okná stmavli. Dievčatá teraz, celkom zaujaté, riešili obľúbenú počítačovú hru. Hildu od sedenia rozbolel chrbát, ba dostavilo sa ľahké chvenie. Ledva vstala. „Lucka moja, zapáľte svetlo a prídi sem“ Lucka rezko pribehla, cestou zapáliac luster a zastala pri zohnutej Hilde.

„Starká moja, čo ti je?“ vo veľkých modrých očiach účasť a strach „pomôžem ti nejako?“ Podoprela Hildu, pomáhajúc jej pri prvých krokoch. Hilde sa zatočila hlava a musela sa oprieť o stenu, očami ďakujúc milej vnučke. Nakoniec ledva vypustila slová: „Prines z chladničky tácku, Čarovnica moja, máte tam obložené chlebíčky.“

Lucka ju v spálni, ešte oblečenú, uložila na posteľ. „Ja vstanem, len mi treba oddýchnuť. Choď, venuj sa Nike, ďakujem.“

Hilda ležala, v driemotách počúvajúc dievčenské hlasy. Trocha ešte trkotali, potom dlhé ticho. Vyhladnuté, napchávali sa šunkovými chlebíčkami, nakrájali si aj papriku. Potom  v tíško otvorených dverách, Luckin hlas: „A starká, môžeme si zo skrinky vziať keksy?“

Všakovych keksíkov a čokolád mali na výber. Dievčence ich zapíjali vodou a keď už povyberali, podľa nich to najlepšie, Nika poznamenala: „Keby sme mali aj ozajstné koláče, bolo by to ako hostina.“