Prebudenie

Vydýchla som, oči otvorené. Priesvitná, široká, belavá stuha, ťahala sa mi z brucha a mizla v strope. Okolo mňa a vo mne nastalo hlboké ticho. Slabla som, bezmocne splývajúc s dlážkou. Z očí sa mi stratil život, no aj tak som videla belavú stuhu stúpať do večerného neba. Pomaly som vstala, dvíhajúc za ňou ruky. Uchopila som jej koniec,. spolu sme leteli večerným vzduchom do výšky. Pomedzi oblaky a ďalej k najvyšším bielym obláčikom, posledným v ľudskej predstave. Nohy ma unášali v ľahkom behu, smiala som sa, voľná ako vták. Ovieval ma voňavý vánok.

Bola som nadšená z bieleho sveta v tušení, kam ma belavá stuha doviedla. Došlo mi aj, že som navždy unikla ľudského trápeniu. No okrajovo sa ma naposledy ešte dotklo, lebo v obláčikoch sa objavila moja matka v bielom šate. Odvrátila zrak, dávajúc najavo nevôľu.

Ďalej som sa vznášala a ľahko kráčala, opojená tichou belobou. Na štíhlej postave som mala dlhú bielu košeľu ako aj iné postavy, ktoré sa tu vznášali.

„Keby tu bol môj Ondrej“ pomyslela som si. A vidím, že z diaľky ku mne ľahko kráča vysoký muž v bielom. Výrazná tvár s milým úsmevom, veľké ruky. Ondrej, môj muž. Vletela som mu do náručia, splývali sme v jedno telo, oddeľovali sa, prepletali. „Ty moje zlato!“ radostne zvolal. Položila som hlavu na jeho prsia ako dole na zemi v ťažkých časoch, keď ma tento pohyb uvoľnil a povzbudil. Spolu sme, šťastní, kráčali po bielom svete, tlmiac slová lebo tie našu pohodu nemohli viac umocniť.

Pomyslela som na otca, milého starčeka. Mal bezmála osemdesiat,  keď odišiel, drobný, chudučký. Tu v ďiaľke, kde sa tmavé nebo spájalo s bielymi oblakmi, ľahko kráčal muž tiež v bielom rúchu a dlhým priestorom prešiel za okamih. Pozerala som na mladého štíhleho takmer mladíka, s úsmevom si nás obzeral: „Eva“? povedal „Eva“? Bol to on, môj mladý otec. Usmievala som sa, spomínajúc na detské Vianoce. Otec s kamarátmi kľačali vianočným stromčekom, baranice v ruke a spievali: „Pred tebou sa klaniame...“.

Ondrej si otca pamätal len ako starca, no aj v mlčaní uhádol náš vzťah. Slová v tomto svete boli zložité a nepotrebné. Hovorili sme úsmevmi, zavše rukami a telom. Pokojní, v stálom pocite eufórie. Špinavé kopky žiaľu a trápení pochovali s našimi telami v pozemských hroboch.

Motali sme sa hore dolu necítiac únavu, vďační za stretnutie a šťastie. 

„Moja krstná mama“ jej predstava ma potešila. „Kde vlastne je?“ Stačila myšlienka. Videli sme, ako sa k nám nesie, biele šaty okolo nej viali, usmiata a pokojná ako v živote málokedy. Otvorili sme náručia a spojili v jedno telo. Pamätala som na jej nezištnú lásku, ktorou mi v mladosti aspoň trochu otvorila srdce.

Potom sa dostavila Ulka,  Ondrejova sestra. Pekná, energická žena, moja švagriná. Z ôsmich detí na zemi vraj len oni dvaja tvorili nerozlučný pár, aj v dospelom veku. Dominantní, podobní povahou aj vzhľadom. Vysoké lícne kosti, modré oči, pevné brady. Ovzdušie nebeskej zóny však zotrelo z nich črty odlišností, ktorými by prípadne radi vládli, diktovali. V nebeskej zóne moc nad inými ani nemá meno. Stali sa z nich pokojné bytosti oblečené v bielom, existujúce v bezpečí a v stálom pocite nebeského štastia.

Tak sme spolu chodili po raji,  tu jeden, tu druhý preletiac za obzor. Všade sme stretali rovnakú harmóniu. A hneď sme sa zasa našli, lebo nám bolo spolu dobre.

Môj muž Ondrej bol vnímavým človekom a preto tu v nebi tak, ako kedysi na zemi vyhľadáva duše so zaujímavým osudom a počúva ich príbehy, samozrejme, výmenou myšlienok.

Môjmu otcovi, ktorý mal na zemi aj v starobe mladú dušu, chýba knižnica. Rozmýšľa o neprečítaných knihách, ale bez ľútosti a výčitiek. Niekedy navštívi starých kamarátov no vracia sa s úsmevom a rád.

Krstná mama, duša nábožná, prosí o návštevu pána Boha a anjelov. Zaobíde sa bez ruženca, hoci jej trochu chýba automatické posúvanie jeho guliek. Kedysi mi povedala prorockú vetu.

Švagriná Ulka čaká svoje dcéry. Možno už dávno chodia po oblačnej pláni, len zaujaté niečím iným, v myšlienkach ju nevolajú. Ulka všetko chápe a hovorí mi o kuchárskom umení dcéry Anky.

A ja sa niekedy vychytím hľadať koniec tejto oblačnej pláne,  nášho raja. Všetkými smermi som veľakrát preletela, no naše biele nebo hádam nemá konca. Myslím, že je to dobre,  lebo na zemi veľa ľudí čaká na posledné prístrešie.