Mala som šedú mačku, kocúra. Vyše roka mal u mňa svoj domov a bol mi kamarátom. Z dvojmesačného modrookého mačiatka vyrástol veľký kocúr s vysokými nohami. Jeho modré šikmé oči sa zmenili na tyrkysové a krásne žiarili. Ako však vyrástol, priestor môjho bytu ho začal tiesniť, obmedzovať.
Bol tu síce ešte balkón, v lete s otvorenými dverami, kde ľahko skákal na zábradlie a naháňal hmyz.. Hral sa a zároveň predvádzal. Zavše, keď si poradil s osou alebo sa mu vydarili skoky, pozrel do prítmia izby, kde som ho sledovala. Bolo jasné, že je to extrovert a vyžaduje obdiv.
Ráno ma čakával schúlený na plošinke svojho škrabadla, alebo sa slastne preťahoval na gauči. Potom, s chvostom hrdo zdvihnutým, kráčal predo mnou do kuchyne. Vybehol mi na rameno ba aj na hlavu s očakávaním toho, čo som mu s ťažkým srdcom nakoniec vždy dovolila: vodu. Skrútený pri vodovodnej rúrke svojím ružovým jazýčkom chytal prúd vody, zavše s pôžitkom žmúriac oči.
Toto opojenie z tečúcej vody vraj zdedil po svojej matke, ktorá u chovateľov mala svoju fontánku, kde hodiny presedela, pozorujúc striekanie vodnej spršky.
Krátko povedané, bol to veľký maznoš a moja obývačka sa onedlho stala mačacou izbou. Postupne zmizli všetky predmety, ktoré svojimi skokmi ohrozoval a izba bola zrazu holá, so škrabancami na dverách, lebo si ich jedným skokom otvoril. On sa stal pánom izby aj kuchyne spojených spolu bez dverí. „Ako na vyhnanisku“, povedala na návšteve moja sestra, ktorá nemá rada mačky a tiež sa jej nepáčilo, že zmeny v domácnosti ja považujem za normálne a prijateľné. Áno, bol mojím kamarátom, motajúcim sa mi okolo nôh, chápavým druhom. Spolu sme sledovali televíziu, alebo na balkóne lapal hmyz s rizikom osích žihadiel alebo sedel na parapetnej doske zaujatý ulicou a oknami oproti.
Poobede dostával kúsok mačacej konzervy, čo mal veľmi rád. Dosť často však nedojedol granule, akoby vedel odhadnúť aktuálne správne množstvo a zostával štíhly ako správny atlét.
Jeho mačacia sila pôsobila povzbudivo a tiež ma dojímal vrodeným láskavým cítením. Keď ma premáhal smútok, nebehal, sedel pri mne pôvabný, štíhly a žiarivé oči mu tiež posmutneli. Pre chorobu som s ním nemohla chodiť ako moje vnučky či návštevy. Často mi však sedával na kolenách, keď sme spolu pozerali správy.
Kastrácia ho neskrotila. Jeho predkovia žili v ruskej divočine a on napoly zostal ich dedičom. No v krvi mal aj istú uhladenosť a prenádhernú mačaciu empatiu.
Najlepšie bývali naše večery. Nedal mi ani vydýchnuť, nieto oddať sa smutným myšlienkam. Bola to stále rovnaká hra, ktorú navodil on. Cez celú izbu som mu hádzala loptičku. Odrazil sa od gauča, preletel cez stolík, dopadol na dlážku a po brušku ho šuchlo ku stene naproti a k loptičke. Utekal nazad s loptičkou v papuľke, preskočil stolík a vypustil na gauč, náročky ju labkami zakutrajúc niekde pod vankúš. Pohľadom mi povedal „hľadaj“ a ja som mu pomáhala hľadať.
Moja pekná mačka rástla, dospela a dobre sa nám bývalo v už ustálenom poriadku. Keby nie problému, ktorý sa nečakane vynoril, dodnes by u mňa krásne priadla a aj skákala podľa mojej vôle. Ale...Obývačku už môj kocúrik dobre poznal,a tak si vybral kuchyňu, spojenú s obývačkou len oblúkovým otvorom. Na jej policiach vo veľkej výške dokazoval svoju skokanskú zdatnosť a skoro došlo k nehode. Len palicou som zabránila, aby krčiažky a všetky porcelánové čačky ostali na mieste. Mrštné, štíhle mačacie telo si celkom prirodzene samo určovalo hranice svojho územia. Odrazu sa ukázalo jediné neodkladné riešenie. Ak chcem uchrániť kuchyňu a aj zvyšky zdravia, skončím príjemný, láskavý čas.
Rady, úvahy mojich detí, ako tomu predísť, nakoniec vždy vyústili do jediného smutného bodu. Kocúra dáme inej rodine. Poznali sme ľudí, ktorým sa moja mačka dávno páčila a chceli ju mať. Tak problém, aj s mojimi zbytočnými slzami, zanikol.
Už na druhý deň si pre neho prišli noví majitelia. Do prepravky ani nechcel vojsť, tušiac nejakú pascu. Zasa som zostala sama a priznávam, jeho odchod pre mňa znamenal úľavu. Moja sila už nestačila jeho životu. Odišiel do slnečného prostredia, ktoré pristane jeho slnečnej povahe. Záhradu, dvor ba aj dom považuje za svoju osobnú zónu, s čím jeho majitelia, mladí manželia úplne súhlasia. No hlavne mu patrí ich láska, priam nadšenie z jeho osobnosti. Dosvedčujú to aj fotografie na internete, kde môj kocúr hocikedy zaujíma pozíciu modela, čo mu veľmi pristane.
Najmä mladá pani je ním celkom opantaná. Jeho skoky občas rozbijú porcelán, pošliapu hriadky na záhrade. Všetko sa mu toleruje. Vydobyl si stálu pozíciu člena rodiny. Spí v manželskej posteli ako naozajstný domáci miláčik. No, samozrejme, už nechytá hmyz ako u mňa. Striehne na vtáky a korisť vždy položí pred hlavný vchod. Mladí manželia ho trošku vyhrešia, no keď mimochodom lapí aj nejakú myš, zas je všetko v poriadku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára