Martin býva so svojou rodinou na sídlisku v obytnom dome na najvyššom
poschodí. Poznajú ho ako maliara, čo záujemcom stierkuje, maľuje steny
a tiež pokladá podlahy a dlažby. Jeho dôkladnú, čistú robotu si
klienti vážili, núdza mu nehrozila. Priletela však kríza, v odporných
pazúroch drží beznádej, nad mestom roztiahla ponuré krídla.
Z Martinových rúk sa robota vytrácala. Dokončil poslednú zakázku
a nové objednávky márne čakal. Telefón ako zakliaty, ľudia
v inzerátoch hľadajú pracovné ponuky. Začalo sa šetriť hlavne
v Martinovej profesii. Maľovanie, úpravu bytov ľudia zaradili medzi
posledné priority. Pod ťarchou prázdnych týždňov, ktoré kríza zlomyseľne
ponúkala, Martinovi klesali plecia.
Už dlho, druhý mesiac sa Martinovi robota vyhýba, akoby sa rozplynula
a svet zosivel. V tejto pustatine cíti zlosť, aj žiaľ a liekom
pre neho je krčma, len tie kríza chráni imunitou. Vychádza z nej podvečer
alebo v noci. Sám, so zmútenou, sklonenou hlavou, v tichom šere
a v neistej chôdzi dáva pozor na chodník. Viackrát sa mu podarilo
spadnúť, keď zišiel z chodníka na šmykľavú trávu. Odretý a mokrý
vtedy odomyká dvere svojho bytu.
Vnútri už spí jeho žena
s dvomi dcérami tínedžerkami. Dávno sú zmierené s Martinovými
pijanskými záletmi. Vo veľkej chodbe sa šomravo vyzuje, málokedy zamieri do
kuchyne, skôr v obývačke zaspí pri tichom bzučaní televízora.
Ráno Martin
s už čistou hlavou vstal zavčasu, zobudil svoju ženu Oľgu a urobil
obom kávu. Sedeli pri peknom kuchynskom stole, Martin s cigaretou, mlčky,
ale v tej zvláštnej zhode, vlastnej párom, ktoré si čítajú myšlienky
a v každom počasí sa držia za ruky. Oľga dopila kávu a uštipačne
povedala: „Včera si zase prišiel pekne doriadený. Počula som ťa“. „Počula?“
Martin sa previnilo zahniezdil. „Veď som ticho išiel, ani som nejedol.“ Oľga
pohodila hlavou. „Radšej si chytro nájdi robotu. Deťom treba, nájomné nemáme
zaplatené.“ Obliekla si vetrovku a v predsieňovom zrkadle upravila
bohaté tmavé vlasy. „Ahoj“ zašomrala, zabuchnúc za sebou vchodové dvere.
Martin so
spokojným výzorom vlastníka fajčil a plánoval začínajúci deň. Možno dnes
nájde hocijakú robotu, včera v krčme mu Ivan kútikom úst dohodil tip. Nuž
skúsi. V rýchlo plynúcej hodine nachystal dievčatám desiatu aj raňajky
s mliekom a rožkami.
„Vstávať
nádhery“ zavolal vo dverách detskej izby. Zašuchotali paplóny, čosi zamrnčalo,
no o chvíľu už obe slečny sedeli pri raňajkách a hneď obnovili
podpichovanie a hádky. S taškami v rukách, ešte namrzené, ale
pekne učesané, privolali výťah. Martin odpratal zo stola, opláchol riad. Do
mesta sa odvezie trolejbusom, lebo kašovitý sneh tu na sídlisku rovnako
znepríjemní kroky aj v meste. A jeho zimné obnosené topánky za chvíľu
nasiaknu vodou.
Ako chmúrne
očakával, Ivanov tip nevyšiel, rovnako aj dve miesta, v jeho úsudku
sľubujúce robotu. Domov, v mokrých topánkach, cez mesto na sídlisko,
išiel pešo, unavený, nahnevaný. Do cesty mu prišla krčma. a Martin
v návale potláčanej zlosti zamieril k nej. Zastaví chmúrne predstavy
a za posledné eurá si kúpi krátku šťastnú vidinu.
Na prahu
krčmy postál, opretý o veraje. Vopchal ruku do vrecka s niekoľkými
mincami. Vodka, pivo, stačilo by. Ale neubráni sa Oľginým utrápeným výčitkám
a včera sa dohodli, že pre ňu príde a pôjdu spolu do obchodu. Jedným
okom mrkol na spoločnosť pri stoloch. Samí ufúľanci. Nie, pôjde za Oľgou.
Pomaly sa otočil, váhajúc. Znova sa obzrel. Z otvorených dverí vanul
cigaretový dym, videl siluety opilcov. Ešte dva-tri nerozhodné kroky a Martin nastúpil do rázneho pochodu za
svojou ženou.
Do dvorany
veľkého hotela vstúpil práve vhod, upratovačky, končiace smenu prechádzali
okolo. „Už ti ide Oľga, tamto je“ usmiala sa mladá žena na ceste ku dverám.
Oľga schádzala po schodoch, tiež máličko usmiata. V prítmí haly jej výrazná
tvár, strhaná starosťami, vyzerala mlado, okružovala ju zálaha hustých vlasov,
objemom pripomínajúca parochňu.
Na štíhlej postave pôvabne sedel skromný
kabátik. Martin s úľubou pozoroval jej strojné nohy v čižmičkách.
Zastala pri ňom, ešte v úsmeve. „Tak ideme?“ Martin si ju krátkym bozkom
privinul, očami sa pochváliac: „Vidíš, som tu. Odolal som krčme.“ Oľga pohŕdavo
odfrkla, otvorila hnedú kabelku, prerátala eurá v peňaženke. „U číňana
v Dolnej ulici majú mikiny a Silvia potrebuje. Kedy nám ide trolejbus?“
Prešli
ďalšie dva týždne. Martin obieha firmy, kde sa podľa neho ukazuje robota. Každý
týždeň podáva inzeráty, telefonuje, mračí sa a občas pije. Doma obzerá
steny, keď nepracuje, tu čaká robota. Maľovka v ich byte svieti, lebo
Martin nestrpí ani fliačik, či nebodaj rozotretú špinu na múroch svojho bytu
a hneď, nespokojný, zatiera, či obnovuje farbu.
V hoteli
občas chýbajú upratovačky, na čo Martin, zaľúbený do svojej ženy ochotne skočí
a pomáha, vysáva, vynáša vrecia smetí, samozrejme bez odmeny. Zistil si
ceny alkoholu v hotelovom bare, preto ho radšej obchádza, aj keď ťažko
premáha chuť na pivo. Napokon, po ceste domov nemusí obísť obľúbenú krčmu.
Oľgine oči striehnu. „Aby som na neho všade dávala pozor“ posťažuje sa
v šatni cez prestávku.
Dobrí
kamaráti však Martina podržia. V krčme pri pive pohovoria o tom
i onom. Martinovmu srdcu odľahne, keď môže, s hlavou už zaparenou,
pošomrať na pomery, na nedostatok bez konca. Ako aj iní pri stole, striedavo.
Sú v podobných problémoch.
Včera si
k nim prisadol Jaro, človek
úctyhodný. V Martinových rokoch, čosi ako predák na stavbách.
Nepije, nefajčí, do krčmy prišiel pohľadať chlapov do roboty. Skúmavo pozrel na
Martina: „Piješ?“ Martin prehltol, v tvári zrazu triezvy, zahanbený. „Nie,
veď vidíš...pivo...kamaráti ma zavolali.“
Okolo stola
ticho, zvedaví kumpáni načúvajú. „Nemám veľa času“ Jaro vstal, chudý ako tyčka,
vysoký. „Počul som, že aj muruješ. Príď zajtra ráno ku plynárni, budem
rozdeľovať robotu. Aj papiere dáme do poriadku. Nezabudni doklady“.
Martin, ignorujúc pivový pohár, sa tiež zdvihol. Kamaráti, čakajúc takúto
reakciu mlčali a v ich očiach čítal žičlivú závisť. Až keď zabuchol
dvere, rozkrákorili sa o Martinovom šťastí, štrngajúc pohármi.
Martin zamieril do kopca, krokmi odmeriavajúc veľkosť práve prežitej
udalosti. Doma, na balkóne, pri káve a cigarete hľadel do šírej,
svetielkujúcej noci. Dojatý, uveličený, ani ešte celkom neveriac „Prečo práve
mňa? Ale je pravda, že viem murovať.“ Podvedome vystrel široké plecia „Poznám
veru murárčinu a zajtra Jaro uvidí, že vybral dobre. A Oľga spí,
poteší sa a ja som triezvy.“ Potiahol z cigarety „A moje dve nádhery.
Zajtra sa dozvedia, že ich otec má robotu.“ Zodvihol sa, zahasiac cigaretu.
O chvíľu sa vystrie v širokej, pohodlnej posteli vedľa svojej ženy
Oľgy.
Zdvihol
hlavu v náhlom, tichom a oslobodzujúcom smiechu. V ňom sa
rozpustil kŕč, ktorý ho zvieral od stretnutia s Jarom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára