Dom na predaj

Marta a Vašo predávali dom. Bol už starý, no predsa o niečo mladší ako oni. Marta, najstaršia, prekročila sedemdesiatku. V tomto, kedysi novom dome, postavenom rodičmi, vyrastali súrodenci Marta, Anka, Ľuba a Vašo.

Dom pred dedinou, pod strmým kopcom a divokou horou, spĺňal vtedy predstavy ideálneho bývania, najmä dominantnej matky. Veľká kuchyňa, pivnice a hlavne kúpeľňa a vodovod, v tej dobe nový, žiadúci trend novostavieb.

V ubiehajúcich rokoch sestry Anka a Ľuba vyleteli z hniezda,  založiac si vlastné rodiny. Otec prvý odišiel zo sveta v peknom kmeťovskom veku. V rodičovskom dome zostali okrem matky starnúci, slobodní Marta a Vašo.

Matka, pomerne zdravá a aj v starobe plná života však náhle, ako to už býva, oslabla, ochorela a nakoniec lekári zistili pokročilú rakovinu. Po niekoľkých mesiacoch opatrovania skonala a pochovali ju na miestnom cintoríne k manželovi. Na už stojaci pomník rytec vyryl dátum jej smrti.

 V rodinnom spojení nastalo uvoľnenie, ba chlad. Osoba, priťahujúca rodinu láskavou energiou navždy odišla a uvoľnené miesto bez záujmu zanikalo.

Mobily,  samozrejme,  často vyzváňali, no vzdialené sestry už na osamelú usadlosť nemohli. Ľubku, vdovu, preniesli záujmy jej detí do iného regiónu. Anka, tiež dávno bez manžela, postihnutá ťažkou vleklou chorobou, žila sama v byte blízkeho mesta.

Polstoročný veľký dom, obývaný Martou a Vašom vyžadoval rozsiahle opravy, celkovú výmenu inžinierských sietí a novú strechu. Roky prinášali iba zhoršovanie.

Ako tak finančne zabezpečení, no bez možnosti uhradenia nevyhnutnej generálky, len bezmocne sledovali chradnutie múrov, aj úbytok svojich vlastných síl.

 Pred rokmi obaja, hoci už dôchodcovia, obrábali záhradu a Vašo choval sliepky, kačice. Starobu však, i s jej tvrdými pravidlami museli pokorne prijať.

Vzdali sa všetkého, ešte aj mačky a psa. Skrúšene zhrbení, sedávali v kuchyni, hútajúc nad riešením problému, ktorý im dávno prerástol nad hlavy. Až po čase vyriekli nahlas pre nich dávno jediné, zatajované presvedčenie.

Musia sa zbaviť tohto obydlia, ponurej ťarchy pod horou Dúbravou s jej strmými chodníkmi a okatými srnkami, predať zelené čaro stromov, vzdať sa trepotu vtáčích krídiel v tônistom, slnkom ožiarenom  lístí.

Znalec dom ohodnotil a vzápätí Marta oslovila jednu z mestských realitných kancelárií, údajne solídnu a spoľahlivú.

 

Niekoľko kupcov chodilo, obzeralo. Oceňovali najmä divokú samotu s čierňavou zmiešanej hory, aj kus rovného pozemku pod kopcom a veľkú záhradu pred domom, no zastaviac sa pri cene, zamyslene odchádzali.

Usadlosť nakoniec predali známemu manželskému páru z dediny. Títo pekní ľudia stredného veku samozrejme poznali rodinnú históriu domu,  súhlasiac s jeho hodnotou a s požadovanou sumou.

Nadišiel čas notárskych rozhodnutí, úradných potvrdení a zmlúv. Na ich zvládnutie bolo treba veľa trpezlivosti a pozorného záujmu oboch súrodencov.

Večerami utrmácaní, zmätení z nových dojmov a hlavne prác, ktoré museli zariadiť a vykonať z príkazu nateraz vyššej moci, zaspávali skoro postojačky.

Úradníci realitky podchvíľou zvonili pri dverách, všelijaké zápisnice a protokoly nemali konca. A každý, zväčša drobno popísaný papier museli dôkladne prečítať, napísané rozumove zvládnuť a neprehadzovať v pamäti poradie dôležitosti.

Všetky tieto ťarchy hlboko  preciťovali. No keď už pochybovali o zdarnom konci, všetko sa akosi jedného dňa naraz urovnalo, zapadlo do seba a im sa s domom odrazu predaným vrátil dlho odopieraný pokoj. Finančné vyrovnanie súrodencov prebehlo korektne, každý rovným dielom.

Realitná, vskutku spoľahlivá kancelária, našla týmto dvom starším ľuďom podľa dohody priestranný trojizbový byt v malom meste viac na severe tak, ako si želali. Tu už roky bývala sestra Ľuba s dospelými dcérami.

Marta, Vašo, konečne spokojní a usadení v novom byte, mohli teda navštevovať Anku, roky ťažko chorú, no ešte sebestačnú, v jej mestskom byte, neďaleko dediny, kde predali dom.

Anka pri týchto občasných, milých posedeniach vždy pookreje. Návštevy prebiehajú úsmevne a vždy tak aj končia. V dobrej nálade si sadajú k malej hostine a Vašo dôležito zaujme svoj post rozprávača a klebetníka.

Usadený na gauči a pijúc kávu, vedie svoj špeciálny šomravý monológ s tak vtipnými, zavše neslušnými vsuvkami,  že smiech oboch sestier iste počuť cez otvorené okno na ulicu.

Smejú sa, jediac koláčiky a Vašo s vážnou tvárou tára o kadečom, pokyvujúc hlavou. Naoko si nevšíma úspech, u sestier istý, no prezrádzajú ho spokojne žiariace očká.

Z príjemného Ankinho bytu odchádzajú neradi, ale čas uteká. Vzdychajúc a hundrúc, že nikdy viac, lebo je to pre nich už veľa, kráčajú zarmútene na autobus. No prejde týždeň, nanajvýš dva a po mobilných dohovoroch už sa rysuje nové potešujúce stretnutie. Len tá trmácavá spiatočná cesta.

Avšak Marta a Vašo vedia, čo im prospieva, preto znova a znova so širokými úsmevmi sedia u Anky, napchávajúc sa chlebíčkami alebo zmrzlinou. A Anka ďakuje všetkým svätým za takých pozorných, milujúcich súrodencov.

Tak, už natrvalo usadení aj so sestrou Ľubkou, tiež niekedy účastnou na týchto milých seansách, užívajú si svoju vybojovanú pohodu.

Len v ich podvedomí niekedy zašpie hryzavý šepot: „Dokedy? Dokedy ešte uvidím drahé tváre, vône a svetlé postavy okolo mňa? Dokedy ma zahreje teplo ulice a pohľad na smrekovú horičku popri nej? Dokedy?“

Návštevy u Anky napriek ich sviatočnému čaru sú len neistou náplasťou na vcelku osamelé, biedne prežívanie týchto starých ľudí.

Vo veku už bez budúcnosti ticho očakávajú zdolanie najvyššieho kopca. Vedia, že je strmý a na jeho hornú plošinu vedie veľa chodníkov bez možnosti výberu.

Vrúcne si želajú (kto by nie?) krátky, bezbolestný šprint na vrchol. Ale ten výstup, aj krátky, pre nich bezbolestný nebude.

Bezpečne a bez úzkosti prebehne po chodníku celkom hore na štít len málo vyvolených, úspešných a šťastne viditeľných v živote.

No títo naši súrodenci prešli ťažkým, obyčajným životom bez hviezdnej iakry,ktorá zapáli zhluk silných génov a šťastných náhod, utvoriac tak osobnosť vyvoleného. Oni patria ku hmýriacim sa miliónom a skonajú v bolesti, ktorá opadne s ich posledným výdychom.