Kamarátky

Marta sa presťahovala z dediny do dvojizbového bytu, vysoko nad panorámou veľkého mesta. Patrili k nemu aj dva balkóny, takže mohla vidieť šíravu dookola. Pre ňu však, postihnutú porážkou, znamenal balkónový prah prekážku, zdolateľnú len nemotorne a bolestivo. Popravde si preto povedala, že výhľad poteší len málo a kedykoľvek ho rada oželie. Raz na ňom, opretá o dcéru, stála. V diaľke vysoké budovy,  múry, drevené ploty, ošarpané stromy...... Predmestie blízko centra len pomaly utváralo svoj budúci vzhľad.

Na novom mieste sa však samota rovnako tajila vo všetkých kútoch. Darmo utiekla pred vidieckou, mestská ju tiež obkľúčila doliepavým tichom. Marte sa točila hlava: „Čo som vlastne získala? Okrem vysokého nájomného vlastne nič.“ Dvere susedných bytov ostávali pevne zavreté. Ani hláska, keď okolo nich Marta na chodbe krivkala. Po čase sa rozlúčila s vidinou osamelej staršej ženy, iste prítomnej vo veľkom dome a prestala dúfať.

O to viac spomínala Gabiku, dobrú dušu z vedľajšieho domu na dedine.V minulosti sa síce občas pozabudli v jedovatej, bezvýznamnej hádke, znova sa však a to skoro stretávali vo vzájomnej zhode. Ich domčeky delilo od dediny zopár kilometrov a istota, že nablízku dýcha blízka bytosť, eliminovala drobné vzplanutia.

Keď Martu skolila porážka a dostala sa z najhoršieho, pomaly pomýšľala na odchod. Energická Gabika vzala totiž do svojich rúk veslo Martinej domácnosti, čo ona ťažko niesla. Aj zatrpknutá, potajme vyčítala Gabike zdravie, ktoré ju navždy opustilo.

Odpovedala upratovačkou, ako tichým protestom. Ten, žiaľ, uspel len krátko. Paniu, ktorá upratovala, Gabika poľahky odstavila, stačilo zopár hanlivých poznámok.  Domáca čistota zostala Gabikinou doménou. A tak, Marte, už ako tak zotavenej, pomohla dcéra a predali domček. Zbavila sa ďalšieho úderu, ktorý ju stihol po porážke.

Rozišli sa priateľsky, utierajúc si rozlúčkové slzy, obe poznajúc dôvod. Martiným odchodom si jedna i druhá privolali samotu, blízku im aj v minulosti. Gabike, ktorá nemala deti, ostávalo túlanie po trávnatých pahorkoch. Útechu našla tiež v záhrade, predtým zanedbávanej.

V domčeku sa znenáhľa usadili noví majitelia, starší, bezdetný manželský pár. Gabikine pokusy o zblíženie odmietali. Zdržanliví, ukazovali akúsi stareckú pýchu. „Čo sú to za ľudia? Nebodaj z kráľovskej rodiny“ posmešne dumala. Maniere namyslených starcov jej prichodili smiešne a tak sa utiahla. V domčeku zostala sama, ako i Marta v prázdnom, málo navštevovanom byte.

Až asi po roku, keď Marta ležala s chrípkou a aj Gabiku sužovalo prechladnutie, obe ženy premohli vlny účasti a empatie. Samoty, nudy si užili. Nastal čas zmierenia, mysleli si, zabúdajúc na prešlé krivdy. Po telefóne určili čas Gabikinho príchodu a v mäkkom znení ich hlasov znela prosba.

Marta, potešená Gabikiným skorým príchodom, strojila malú hostinu. Gabika si na dovolenku chystala vhodné šaty. Konečne stála s veľkou taškou pri výťahu Martinho domu, unavená dlhou cestou autobusom. V Martinom byte sa rozpačito zvítali a vôňa pečeného mäsa Gabiku dojala. „Prišla som na hody“ veselo povedala. Všimla si tiež Martine dlhšie vlasy, ktoré jej nepristali. „Čože robí dcéra, prečo nezavolá kaderníčku?“ myslela.

Obe, tajne sa pozorujúc, načali svoj prvý spoločný deň z dvoch plánovaných týždňov. Gabikino vedenie opäť prevládlo, no teraz sa Marta podvolila. Veď len nakrátko. Ale pomerne rýchlo zvládli nový rytmus spoločného času. Ako predtým, skoro popoludní pili kávu a v bežných denných úkonoch prevládla tolerancia. Marta prijala Gabikinu vitalitu ako liek na svoju chmúrnu myseľ. Gabika zasa, ako Marta badala, taktnejšie narábala so svojou, trochu hrmotnou energiou. 

Raz, pri prechádzke dlhou chodbou s niekoľkými dverami na oboch stranách, sa jedny otvorili. Uzreli vysokého, mladého muža, s výrazne plnými perami a chladnými očami. Muž mlčky prešiel okolo k výťahu. Gabike pripomínal jedného herca, ako neskôr povedala.

Chýlilo sa k večeru a ženy, sediac už doma pri čaji, obšírne túto udalosť pretriasali. A potom zmĺkli, uvedomiac si ničotu krátkej epizódy. „Veď sa ani nepozdravil“ namietala Marta. „Nemusel, sme cudzie a staré.“ Gabika sa zamyslela: „No máš pravdu, pozdraviť mohol.“

Niekoľko dní prešlo v ustálenom pokoji. Až raz v nedeľu, keď vychádzali na prechádzku, mladík práve mieril ku svojmu bytu, ľahostajne minúc ženy. Ešte niekoľkokrát zmerali dlhú trasu z jedného konca na druhý. Potom bez slova prekročili prah. Marta si sadla v obývačke k televízoru, Gabika v kuchyni štrngala hrnčekmi. Tento jemný zvuk vyrušil Martu z driemot. Gabika k nej mierila s plným podnosom. „Pekne vonia, dnes máme medovku“ s úsmevom podávala Marte hrnček.

Čajová aróma zmiešaná so vzduchom ešte viac zblížila duše starých žien. Skeptická Marta raz poznamenala: „Škoda, že nie sme v klobúkoch a dlhých sukniach, ako vo filme“. Ale tento zvyčajný nedeľný čajový obrad ozvláštnilo odpustenie.

Ženy mlčky odpúšťali mladíkovi jeho prehliadanie v oboch stretnutiach, o čom on ani nevedel. Kým ony v dlhých nociach rozoberali otázku „prečo“, mladík si veselo chodil, nevediac o svojich susedách. V očiach mu obsadili dve sekundy a potom zabudol, čo je vlastne výsadou mladosti. On len kopíroval reakcie zdravých ľudí na starobu.

Obe poznali aj čakali osamelé dni určené starým ľuďom, len si ešte musia zvyknúť na ľahostajné mlčanie všetkých chodbových dverí. V duchu sa zomkli ešte viac, poznajúc už hádam všetky druhy samoty. Pokorne sklonili svoje staré mysle pod neľútostnou, zavše aj láskavou dlaňou osudu.