Marta sa
presťahovala z dediny do dvojizbového bytu, vysoko nad panorámou veľkého
mesta. Patrili k nemu aj dva balkóny, takže mohla vidieť šíravu dookola.
Pre ňu však, postihnutú porážkou, znamenal balkónový prah prekážku, zdolateľnú
len nemotorne a bolestivo. Popravde si preto povedala, že výhľad poteší
len málo a kedykoľvek ho rada oželie. Raz na ňom, opretá o dcéru,
stála. V diaľke vysoké budovy,
múry, drevené ploty, ošarpané stromy...... Predmestie blízko centra len
pomaly utváralo svoj budúci vzhľad.
Na novom mieste sa však samota
rovnako tajila vo všetkých kútoch. Darmo utiekla pred vidieckou, mestská ju
tiež obkľúčila doliepavým tichom. Marte sa točila hlava: „Čo som vlastne
získala? Okrem vysokého nájomného vlastne nič.“ Dvere susedných bytov ostávali
pevne zavreté. Ani hláska, keď okolo nich Marta na chodbe krivkala. Po čase sa
rozlúčila s vidinou osamelej staršej ženy, iste prítomnej vo veľkom dome
a prestala dúfať.
O to viac spomínala Gabiku,
dobrú dušu z vedľajšieho domu na dedine.V minulosti sa síce občas
pozabudli v jedovatej, bezvýznamnej hádke, znova sa však a to skoro
stretávali vo vzájomnej zhode. Ich domčeky delilo od dediny zopár kilometrov
a istota, že nablízku dýcha blízka bytosť, eliminovala drobné vzplanutia.
Keď Martu skolila porážka
a dostala sa z najhoršieho, pomaly pomýšľala na odchod. Energická
Gabika vzala totiž do svojich rúk veslo Martinej domácnosti, čo ona ťažko
niesla. Aj zatrpknutá, potajme vyčítala Gabike zdravie, ktoré ju navždy
opustilo.
Odpovedala upratovačkou, ako
tichým protestom. Ten, žiaľ, uspel len krátko. Paniu, ktorá upratovala, Gabika
poľahky odstavila, stačilo zopár hanlivých poznámok. Domáca čistota zostala Gabikinou doménou. A tak, Marte, už
ako tak zotavenej, pomohla dcéra a predali domček. Zbavila sa ďalšieho
úderu, ktorý ju stihol po porážke.
Rozišli sa priateľsky, utierajúc
si rozlúčkové slzy, obe poznajúc dôvod. Martiným odchodom si jedna i druhá
privolali samotu, blízku im aj v minulosti. Gabike, ktorá nemala deti,
ostávalo túlanie po trávnatých pahorkoch. Útechu našla tiež v záhrade,
predtým zanedbávanej.
V domčeku sa znenáhľa
usadili noví majitelia, starší, bezdetný manželský pár. Gabikine pokusy
o zblíženie odmietali. Zdržanliví, ukazovali akúsi stareckú pýchu. „Čo sú
to za ľudia? Nebodaj z kráľovskej rodiny“ posmešne dumala. Maniere
namyslených starcov jej prichodili smiešne a tak sa utiahla.
V domčeku zostala sama, ako i Marta v prázdnom, málo
navštevovanom byte.
Až asi po roku, keď Marta ležala
s chrípkou a aj Gabiku sužovalo prechladnutie, obe ženy premohli vlny
účasti a empatie. Samoty, nudy si užili. Nastal čas zmierenia, mysleli si,
zabúdajúc na prešlé krivdy. Po telefóne určili čas Gabikinho príchodu
a v mäkkom znení ich hlasov znela prosba.
Marta, potešená Gabikiným skorým
príchodom, strojila malú hostinu. Gabika si na dovolenku chystala vhodné šaty.
Konečne stála s veľkou taškou pri výťahu Martinho domu, unavená dlhou
cestou autobusom. V Martinom byte sa rozpačito zvítali a vôňa
pečeného mäsa Gabiku dojala. „Prišla som na hody“ veselo povedala. Všimla si
tiež Martine dlhšie vlasy, ktoré jej nepristali. „Čože robí dcéra, prečo
nezavolá kaderníčku?“ myslela.
Obe, tajne sa pozorujúc, načali
svoj prvý spoločný deň z dvoch plánovaných týždňov. Gabikino vedenie opäť
prevládlo, no teraz sa Marta podvolila. Veď len nakrátko. Ale pomerne rýchlo
zvládli nový rytmus spoločného času. Ako predtým, skoro popoludní pili kávu
a v bežných denných úkonoch prevládla tolerancia. Marta prijala
Gabikinu vitalitu ako liek na svoju chmúrnu myseľ. Gabika zasa, ako Marta
badala, taktnejšie narábala so svojou, trochu hrmotnou energiou.
Raz, pri prechádzke dlhou
chodbou s niekoľkými dverami na oboch stranách, sa jedny otvorili. Uzreli
vysokého, mladého muža, s výrazne plnými perami a chladnými očami.
Muž mlčky prešiel okolo k výťahu. Gabike pripomínal jedného herca, ako
neskôr povedala.
Chýlilo sa k večeru
a ženy, sediac už doma pri čaji, obšírne túto udalosť pretriasali.
A potom zmĺkli, uvedomiac si ničotu krátkej epizódy. „Veď sa ani
nepozdravil“ namietala Marta. „Nemusel, sme cudzie a staré.“ Gabika sa
zamyslela: „No máš pravdu, pozdraviť mohol.“
Niekoľko dní prešlo
v ustálenom pokoji. Až raz v nedeľu, keď vychádzali na prechádzku,
mladík práve mieril ku svojmu bytu, ľahostajne minúc ženy. Ešte niekoľkokrát
zmerali dlhú trasu z jedného konca na druhý. Potom bez slova prekročili
prah. Marta si sadla v obývačke k televízoru, Gabika v kuchyni
štrngala hrnčekmi. Tento jemný zvuk vyrušil Martu z driemot. Gabika
k nej mierila s plným podnosom. „Pekne vonia, dnes máme medovku“
s úsmevom podávala Marte hrnček.
Čajová aróma zmiešaná so
vzduchom ešte viac zblížila duše starých žien. Skeptická Marta raz poznamenala:
„Škoda, že nie sme v klobúkoch a dlhých sukniach, ako vo filme“. Ale
tento zvyčajný nedeľný čajový obrad ozvláštnilo odpustenie.
Ženy mlčky odpúšťali mladíkovi
jeho prehliadanie v oboch stretnutiach, o čom on ani nevedel. Kým ony
v dlhých nociach rozoberali otázku „prečo“, mladík si veselo chodil,
nevediac o svojich susedách. V očiach mu obsadili dve sekundy
a potom zabudol, čo je vlastne výsadou mladosti. On len kopíroval reakcie
zdravých ľudí na starobu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára