Svetlana a Ivana

Hnedooká Svetlana s Maxom sa nachádzajú vo vzťahu, čiže spolu chodia. Nič proti tomu, veď má sladkých šestnásť, ako sama hovorí a záľahu tmavých vlasov skoro po pás.

Už Maxa na facebooku ukázala aj starkej v rôznych polohách: sediaci, ležiaci na tráve, objímajúci Svetlanu, ba sú tam aj snímky jeho bývalej frajerky, s ktorou chodil úctyhodného pol roka. Svetlana pohadzujúc hlavou prehlasuje, že je tučná a škaredá.

Nuž podľa fotiek je to celkom pekná, trocha okrúhla dievčina. Krásou sa síce Svetlane nevyrovná, pri tučnote by však mala Svetlana cúvnuť a radšej sa popasovat s mierne vystupujúcim bruškom a objemnejšími stehnami.

Starká uznáva príťažlivé Maxovo ego.  Blízko dvadsiatky, vysoký,  pohľadný, budil dojem rozumného mladého muža. Pekný profil s pevnou bradou a hrdý úsmev, to všetko Maxovi patrí a starkej sa nevdojak rozžiarili unavené oči. 

„Naozaj pekný mládenec“ prehodila pri počítači. „A koľko spolu chodíte?“

„Zajtra to bude týždeň“ hrdo povedala Svetlana a uprela na starkú úhrančivý hnedý pohľad.

Starká sa smeje, až ju kole v boku „To budete mať výročie“ utiera si zarosené okuliare. „Aká bude oslava?“

„Pôjdeme hádam do Európy“ odvetí otvárene Svetlana „kde inde, keď tam budú Maxovi kamaráti?“ Z tváričky, odrazu chmúrnej, starká vytuší vývoj Svetlaninho vzťahu.

„A to naozaj?“ zatiahne, predsa ešte tlmiac smiech. „On chce osláviť vaše výročie s partiou chalanov? Mal by ťa pozvať na kávu a potom do kina.“

„Veru tak“ povie Svetlana počítaču. „Tam niekde v kúte za obchodmi budú poskakovať ako blázni. A mne kúpi zmrzlinu, aby som sa pozerala.“

Starká sa otočila ku drezu a umývajúc riad húta: Áno, toto staré pravidlo platí a aj chúďa Svetlana sa s ním zoznamuje. Nateraz zmätená, pochopí, že takým Maxom pobehajom  radšej ustúpiť z cesty.

Tak rada by jej povedala: „Veď nesmúť Svetlana moja mladučká, netráp sa kvôli týždňovému vzťahu.  S Maxom sa rozlúč, neodlepíš z neho chlapčenské návyky. Tie časom opadajú samé. No vtedy ty, už dospelá, budeš mať muža, ktorý si zaslúži tvoju lásku. Aspoň ja to tak vidím.

Ženy dospievajú skôr, nepostrehla si? U Maxa máš nulovú šancu, je to ešte trpaslík bez rozumu, darmo sa chváli urastenou postavou. Pošli ho do čerta skôr, ako ti dá kopačky on.“

Takto sa Svetlane prihovára iba v duchu. Veď ona sama postrehne podstatné bez možno trápneho objasňovania, keď sa azda ohradí. „Ale starká, veď ja viem.“ Vpred ju ženie sebavedomie a akýsi neomylný inštinkt, ktorý ju ťahá a ukazuje jedine správnu cestičku.

Svetlana, usmiata dievčina, nevdojak rozdáva pokoj. Z jej silnej aury plynie uvoľnenie, zachytáva úsmevy a zas ich vracia, tváriac sa hrdo a skromne.

Toto rozdávanie pohody patrí vlastne k jej slnečnej povahe, preto ani nemôže podľahnúť trúchlivým emóciám. Z jej očí a spomienok Maxo čoskoro zmizne.

V nedeľu večer spoločný víkend končí a Svetlana sa odporúča o tri ulice ďalej, k otcovi, mame a sestre Ivane. Tá ozvláštni starkinu sobotu a nedeľu o týždeň.

Ivana je iná káva, ako sa hovorí. O rok mladšia od Svetlany, chudučká, večne poskakujúca. Okrem prekrásnych hustých vlasov sú si zatiaľ so Svetlanou málo podobné.

Dobre poznajúc Ivaninu povahu, starká ju čaká s trochou obavy, lebo prináša do pokojného bytu adrenalín a ten, dobrý i zlý, Ivana mieša podľa nálad. 

Vždy vstáva zavčasu, na rozdiel od Svetlany, ktorá vyspávala celé predpoludnie. Pribehne usmiata, umytá, učesaná, postele postlané. Pozdraví, vypije hrnček mlieka a berie sa do roboty.

„Čo ti pomôžem starká?“

Ivana hrá volejbal v školskom družstve a zamestnáva ju aj pobehovanie drobné intrigy v skupine kamarátok „a ona mi povedala, že čo, ale ja sompovedala, že som nevidela, ale ma zradila.“

Ani nezapne počítač, aby surfovala na facebooku. Ten ju priťahuje len v spoločnosti kamarátky, vtedy ho otvára a vedno sa chichocú, pohľadmi hltajúc monitor.

Aspoň jedna príde určite aj dnes a starká čaká klopkanie, neomylný signál.

Zapína vysávač, ešte včera nadšene oznámila, že túto robotu aj doma zvláda najlepšie, mamina ju chváli a starká bude tiež spokojná.

V polovici vysatej obývačkovej dlážky ktosi rázne klope z vonkajšej strany dverí.

Ivana, uši nastražené, hneď položí hadicu a bežkom otvára dvere. A už je kamarátka Vanesa tu, milo pozdraví a sadajú si spolu k počítaču.

Starká s úsmevom zbiera odvahu a a hlas: „Prosím ťa Ivana, dovysávaj obývačku a ešte predsieň.“

Neochotne, zaškúliac modrými očami, prejde do obývačky, ledabolo šúcha prostriedok koberca, obchádzajúc kúty. V okamihu vysaje dlaždice predsiene, nechá vysávač tak a s mračnou tvárou sa hrnie k počítaču. 

Vanesa na internete zatiaľ pokojne surfuje, zobkajúc z tanierika oriešky.

„Dáš si aj ty niečo, Ivana?“ Starká čaká sľahnutie, poznajúc Ivanine reakcie, no predsa skúša.

Ozval sa zlostný výbuch mlčania, jedine významný v tej chvíli, prešiel kuchyňou a jeho ozvena zaliezla pod stôl ako malé čierne zlo. 

V nasledovných minútach počuť len hlasy hrajúcich sa detí pod oknom a debaty mužov, klopkanie ženských topánok.

Ivanine prsty lietajú po klávesnici a spod dlhých sklopených mihalníc jej ešte vychádzajú posledné zlostné mráčiky. No stisnuté oblednuté pery už pootvára v uspokojenom výdychu.

„Chvalabohu“ pomyslí si starká „vyprskala okolo seba búšiacu zlosť  a zase bude dobre.“

Opretá o kuchynskú linku pozoruje stíchnuté dievčiny: „Rastie do krásy táto moja divoká princezná“ očarovaná ako vždy jej exoticky výrazným profilom, o čistej kráse ktorého Ivana zatiaľ nemá tušenia.

Čoskoro nastalo poludnie, čas obeda, v kuchyni dominuje vôňa jedla. Vanesa vstáva, pretiahne sa a lúči so starkou. „Aj my dnes máme kuriatko.“ Ivana jej v predsieni upravuje bohatý, kučeravý účes a zatvára za ňou dvere.

Potom vypne počítač, sklopí jeho veko a obráti sa ku starkej s oddaným úsmevom, ktorý vymazáva a otepľuje, lebo Ivana nevie prosiť slovami. Ako dieťa natiahne k nej chudučké ruky, uprene očarúvajúc veľkými modrými očami. Starkej sa zakrúti svet a pritúli si ju. „Ach Ivanka, ty môj čertík.“

Obed je hotový, Ivana prestiera, v dobrej nálade si sadajú za stôl. Načiahne ruku ku košíku s chlebom a prehodí: „Večer si zahráme žolíka ak chceš, ja sa už teším. Teraz pôjdem von za Vanesou a Nikou, ale skoro sa vrátim. A ešte umyjem riad.“

Akoby sa nič nestalo, znova je tu normálne, usmiate polodieťa, taký mamin maznáčik s občas  problémovými náladami. Ibaže na emočné skoky tejto srnky by sa zišla silnejšia uzda.

Lebo hoci Ivana neraz ukázala pevnú vôľu a v jej veku si opatrne vyberá spoločnosť, skôr či neskôr roztrhne slabý ovládací povrázok rodičov. Mali by si obstarať mocnejšie lano.

Dom na predaj

Marta a Vašo predávali dom. Bol už starý, no predsa o niečo mladší ako oni. Marta, najstaršia, prekročila sedemdesiatku. V tomto, kedysi novom dome, postavenom rodičmi, vyrastali súrodenci Marta, Anka, Ľuba a Vašo.

Dom pred dedinou, pod strmým kopcom a divokou horou, spĺňal vtedy predstavy ideálneho bývania, najmä dominantnej matky. Veľká kuchyňa, pivnice a hlavne kúpeľňa a vodovod, v tej dobe nový, žiadúci trend novostavieb.

V ubiehajúcich rokoch sestry Anka a Ľuba vyleteli z hniezda,  založiac si vlastné rodiny. Otec prvý odišiel zo sveta v peknom kmeťovskom veku. V rodičovskom dome zostali okrem matky starnúci, slobodní Marta a Vašo.

Matka, pomerne zdravá a aj v starobe plná života však náhle, ako to už býva, oslabla, ochorela a nakoniec lekári zistili pokročilú rakovinu. Po niekoľkých mesiacoch opatrovania skonala a pochovali ju na miestnom cintoríne k manželovi. Na už stojaci pomník rytec vyryl dátum jej smrti.

 V rodinnom spojení nastalo uvoľnenie, ba chlad. Osoba, priťahujúca rodinu láskavou energiou navždy odišla a uvoľnené miesto bez záujmu zanikalo.

Mobily,  samozrejme,  často vyzváňali, no vzdialené sestry už na osamelú usadlosť nemohli. Ľubku, vdovu, preniesli záujmy jej detí do iného regiónu. Anka, tiež dávno bez manžela, postihnutá ťažkou vleklou chorobou, žila sama v byte blízkeho mesta.

Polstoročný veľký dom, obývaný Martou a Vašom vyžadoval rozsiahle opravy, celkovú výmenu inžinierských sietí a novú strechu. Roky prinášali iba zhoršovanie.

Ako tak finančne zabezpečení, no bez možnosti uhradenia nevyhnutnej generálky, len bezmocne sledovali chradnutie múrov, aj úbytok svojich vlastných síl.

 Pred rokmi obaja, hoci už dôchodcovia, obrábali záhradu a Vašo choval sliepky, kačice. Starobu však, i s jej tvrdými pravidlami museli pokorne prijať.

Vzdali sa všetkého, ešte aj mačky a psa. Skrúšene zhrbení, sedávali v kuchyni, hútajúc nad riešením problému, ktorý im dávno prerástol nad hlavy. Až po čase vyriekli nahlas pre nich dávno jediné, zatajované presvedčenie.

Musia sa zbaviť tohto obydlia, ponurej ťarchy pod horou Dúbravou s jej strmými chodníkmi a okatými srnkami, predať zelené čaro stromov, vzdať sa trepotu vtáčích krídiel v tônistom, slnkom ožiarenom  lístí.

Znalec dom ohodnotil a vzápätí Marta oslovila jednu z mestských realitných kancelárií, údajne solídnu a spoľahlivú.

 

Niekoľko kupcov chodilo, obzeralo. Oceňovali najmä divokú samotu s čierňavou zmiešanej hory, aj kus rovného pozemku pod kopcom a veľkú záhradu pred domom, no zastaviac sa pri cene, zamyslene odchádzali.

Usadlosť nakoniec predali známemu manželskému páru z dediny. Títo pekní ľudia stredného veku samozrejme poznali rodinnú históriu domu,  súhlasiac s jeho hodnotou a s požadovanou sumou.

Nadišiel čas notárskych rozhodnutí, úradných potvrdení a zmlúv. Na ich zvládnutie bolo treba veľa trpezlivosti a pozorného záujmu oboch súrodencov.

Večerami utrmácaní, zmätení z nových dojmov a hlavne prác, ktoré museli zariadiť a vykonať z príkazu nateraz vyššej moci, zaspávali skoro postojačky.

Úradníci realitky podchvíľou zvonili pri dverách, všelijaké zápisnice a protokoly nemali konca. A každý, zväčša drobno popísaný papier museli dôkladne prečítať, napísané rozumove zvládnuť a neprehadzovať v pamäti poradie dôležitosti.

Všetky tieto ťarchy hlboko  preciťovali. No keď už pochybovali o zdarnom konci, všetko sa akosi jedného dňa naraz urovnalo, zapadlo do seba a im sa s domom odrazu predaným vrátil dlho odopieraný pokoj. Finančné vyrovnanie súrodencov prebehlo korektne, každý rovným dielom.

Realitná, vskutku spoľahlivá kancelária, našla týmto dvom starším ľuďom podľa dohody priestranný trojizbový byt v malom meste viac na severe tak, ako si želali. Tu už roky bývala sestra Ľuba s dospelými dcérami.

Marta, Vašo, konečne spokojní a usadení v novom byte, mohli teda navštevovať Anku, roky ťažko chorú, no ešte sebestačnú, v jej mestskom byte, neďaleko dediny, kde predali dom.

Anka pri týchto občasných, milých posedeniach vždy pookreje. Návštevy prebiehajú úsmevne a vždy tak aj končia. V dobrej nálade si sadajú k malej hostine a Vašo dôležito zaujme svoj post rozprávača a klebetníka.

Usadený na gauči a pijúc kávu, vedie svoj špeciálny šomravý monológ s tak vtipnými, zavše neslušnými vsuvkami,  že smiech oboch sestier iste počuť cez otvorené okno na ulicu.

Smejú sa, jediac koláčiky a Vašo s vážnou tvárou tára o kadečom, pokyvujúc hlavou. Naoko si nevšíma úspech, u sestier istý, no prezrádzajú ho spokojne žiariace očká.

Z príjemného Ankinho bytu odchádzajú neradi, ale čas uteká. Vzdychajúc a hundrúc, že nikdy viac, lebo je to pre nich už veľa, kráčajú zarmútene na autobus. No prejde týždeň, nanajvýš dva a po mobilných dohovoroch už sa rysuje nové potešujúce stretnutie. Len tá trmácavá spiatočná cesta.

Avšak Marta a Vašo vedia, čo im prospieva, preto znova a znova so širokými úsmevmi sedia u Anky, napchávajúc sa chlebíčkami alebo zmrzlinou. A Anka ďakuje všetkým svätým za takých pozorných, milujúcich súrodencov.

Tak, už natrvalo usadení aj so sestrou Ľubkou, tiež niekedy účastnou na týchto milých seansách, užívajú si svoju vybojovanú pohodu.

Len v ich podvedomí niekedy zašpie hryzavý šepot: „Dokedy? Dokedy ešte uvidím drahé tváre, vône a svetlé postavy okolo mňa? Dokedy ma zahreje teplo ulice a pohľad na smrekovú horičku popri nej? Dokedy?“

Návštevy u Anky napriek ich sviatočnému čaru sú len neistou náplasťou na vcelku osamelé, biedne prežívanie týchto starých ľudí.

Vo veku už bez budúcnosti ticho očakávajú zdolanie najvyššieho kopca. Vedia, že je strmý a na jeho hornú plošinu vedie veľa chodníkov bez možnosti výberu.

Vrúcne si želajú (kto by nie?) krátky, bezbolestný šprint na vrchol. Ale ten výstup, aj krátky, pre nich bezbolestný nebude.

Bezpečne a bez úzkosti prebehne po chodníku celkom hore na štít len málo vyvolených, úspešných a šťastne viditeľných v živote.

No títo naši súrodenci prešli ťažkým, obyčajným životom bez hviezdnej iakry,ktorá zapáli zhluk silných génov a šťastných náhod, utvoriac tak osobnosť vyvoleného. Oni patria ku hmýriacim sa miliónom a skonajú v bolesti, ktorá opadne s ich posledným výdychom.