Pedikérka

Ľudia starnú, tak aj Hana, vekom zošúverená. Poloochrnutá, chodí po byte o barle sem a tam, upratujúc a čistiac veci, na ktoré ešte silou dočiahne.

Na začiatku choroby okrem iného tiež zistila, že samorobená pedikúra, keď zdravá sedávala na dlážke, ohybné nohy krčiac, naťahujúc a strihala si nechty, je trvalou nemožnosťou.

Trápenie s pedikúrou vyriešila, keď od nevesty preberala nákup. Sediac pri káve, spomenula aj tento problém. Nevesta Oľga porozmýšľala a povedala: „A k nám do hotela chodí pomáhať pani Baklová. Jej dcéra s nami upratuje, no hocikedy nestíha, tak robí zavše s mamou. Ale viem, že je pedikérka a chodí aj do bytov.“

Potešená Hana zaraz radu počúvne a na mobile vyťuká číslo, čo jej zohnala nevesta. Pani Baklová, pedikérka, súhlasila. Hana po vnučke pošle neveste za ustávanie starožitnú solničku, pre ktorú mala Oľga vždy veľké oči.

V pondelok predpoludním podľa dohovoru zazvoní zvonček. Hana dokrivkala ku dverám a dnu vstúpi statná, stredne vysoká päťdesiatnička v tričku s výstrihom, ktorý tesne obopína dosť mohutné prsia.

Pedikérka si sadne na stolček ku gauču a poriadne vybavená, rozloží nástroje, klieštiky, stojanček na nohu, vyberá z tašky gázy, mastičky, penové spreje. Hana, sediac opretá vyššie na gauči s vystretou nohou, pozoruje prácu tejto zemitej ženy, jej okrúhlu, prívetivú tvár, cestičku plných pŕs vo výstrihu a počúva jej neustály zoznamovací štebot.

Pedikérka pozorne sleduje svoju robotu,  klieštikami obstrihávajúc tvrdé nechty, nožničkami vyberá starú kožu z okolia nechtov, odstraňuje drobné zrasty, pričom plynule hovorí a Hana obdivuje, ako bez ťažkosti zvláda naraz oboje. Katka, v dlhých rokoch pedikérskej živnosti vypestovala si tento náročný, no pre ňu aj klienta oživujúci zvyk.

Na konci pedikérka ešte chodidlá premasíruje, znova pilníčkom zarovnajúc nechty, mocnými rukami dlho vtiera osviežujúci sprej a konečne natiahne ponožky. Hana môže byť s kvalitným ošetrením len spokojná.

Katka ešte ochrnutej žene aj pomôže, pozametá okolo gauča, odnesie škopku s vodou, prisunie stolík.

Hana previnilo zašomre, že nie vždy má poruke vnučky alebo deti. Ale Katka, inkasujúc taxu, len veselo zavráva a balí veci do veľkej tašky. Hana, usedená, ťažko vstáva, odprevádzajúc tú dobrú dušu na odchode.

Odteraz má ošetrenie nôh zaistené a tiež sa môže tešiť na pohodovú hodinku s osobou, razantne kráčajúcou životom, priamou a nekomplikovanou. Katka chápe aj mentalitu starších ľudí, veď patria ku jej klientom a svojou empatiou pohládza ich unavené duše.

Zahrúžená v robote, temperamentne zvláda zvedavé otázky a obrábajúc palec s nepoddajným nechtom, ochotne otvára aj svoje súkromie. Jediného vnúčika, starú, ale  vitálnu mamu, svoj veľký dom na dedine, takže človek má domáce dianie u Katky ako na dlani.

V takejto debate aj Katka položí zopár opatrných otázok o klientovej rodine, či jeho  názore na nejaký problém. Vážne ale úsmevne, podľa témy, prikyvuje aj dôvernostiam, citlivá na občas neradostné výroky starých osôb.

Z tohoto všetkého vyplýva pre Hanu obodrujúce poznanie, že aj pre postihnutých, bezmocných ľudí charizma nájde láskavé slová na ich stále bolesti, ktoré sa rady prehliadajú, či bagatelizujú.

Že stačí málo, krátky čas z dlhého dňa, aby takýto človek dôverným rozhovorom nasal čo len odraz zo slnečných lúčov tam vonku, vo svietivej, zelenej vidine. 

.

 .

   

Kozia rozprávka

Bola raz jedna kozička, volala sa Stella a v kozom národe priťahuje krásou, ako u ľudí pekné dievčiny. Mala nie celkom biele sfarbenie srsti. Takú srsť, hebkú,hustú, jemne smotanovú, malo v zástupe krások len neveľa kozičiek.

Prechádzala sa po záhradách kozej krajiny, v obdivných pohľadoch dvíhajúc pôvabnú hlavičku. Spolu s priateľkami chodieva na kastingy. Bez zábran pózuje, chodí ako na strunkách, uvoľnená, nadšene krúži vo svete modelingu. 

V akurát vhodnom veku, keď odhodila pubertálne zakuklenie, sa Stelle otvoril motýlí, ligotavý svet. Pózuje aj umeleckým fotografom a často sa poznáva v obrázkových časopisoch, niekedy aj na titulnej strane. Stáva sa z nej módna kozia ikona.

V rannej mladosti ju netrápia negatívne emócie, preto si chodí s usmiatym pyštekom. Rodičia od malička urovnávali cestu jej kopýtkam, len aby bola úspešná, okoliu nedajbože ukázať smutnú tvár.

S mladými capíkmi si, aj na radu rodičov zatiaľ nezačína a ich pozvania ju ani nepriťahujú.

Ide za jediným cieľom, za kariérou v modelingu, za úspechom vo filme. Už si aj vybrala hereckú školu v hlavnom kozom meste. A kozí rodičia plánovali, snívajúc o tom, ako ich dcéruška vystúpi na osvietenú scénu v divadle, alebo na pľac pred filmovú kameru.

V jeseni kozička Stella nastúpila do prvého ročníka  hereckej kozej akadémie. Rodičovské rady si, ako poslušná dcéra vzala k srdcu.

Otec cap a matka,  kedysi krásna koza,  zásobili ju kvalitnou výbavou od šiat a topánok, až po stužky na ozdobu malých rožkov. Stellu totiž prihlásili do drahej súkromnej školy s vlastným obývacím apartmánom.

Jej otec  prehlásil, že Stelle, vychovanej v blahobyte, doprajú aj v cudzom svete.Odvahou však musí zapôsobiť sama a to hneď od začiatku. 

Vrodená odvaha Stelle nechýba, iba troška tlmená súcitom ku chudobnejším spolužiakom. K takýmto kozičkám a capíkom si vypestovala zdvorilo láskavé správanie.

V tom školskom roku funguje na hereckej akadémii len jedna prvá trieda. Stella celkom prirodzene zaujme pozíciu v skupine kozích dievčat a chlapcov z bohatých rodín, kde bežne hovoria o autách, večierkoch s celebritami, či dovolenkách v prvotriednych destináciách.

Ostatní z triedy patria do nižšej životnej úrovne, už ošľahaní rodinnými zápasmi. Ctibažní a z tuhého cesta, dávajú boháčom najavo pohŕdanie, nepočúvajúc ich táravé debaty.

Nadšene si založili záujmový krúžok, svoj voľný čas  prevažne tráviac tam. Mladé mysle upriamili najmä na umenie. 

V prenajatej miestnosti naťahujú plátna na stojany, voňajú olejové farby. Pri stole zanietení redaktori píšu články do vlastného časopisu a na úradoch zopár odvážlivcov zariaďuje účinkovanie recitátorov. Módnu hudobnú kapelu síce založiť nemohli, no občas, na malom koncerte, tlieskajú svojim sólistom, kozičke na husliach, capíkovi na klavíri.

V milionárskej skupine nechápu tieto zúrivé aktivity, zavše spolužiakov obdaria posmešným úškrnom bez náznaku hnevu a chodia si bezstarostne po zlatých chodníčkoch. Pekne oblečené kozičky a capi si užívajú v kaviarňach, na večierkoch v luxusných bytoch, alebo sa preháňajú v drahých autách.

Stella sa, ani nevediac ako, zahľadela do Cyrila, capíka z druhej skupiny, tak stredne pekného a stredne úspešného, nič zvláštne. Ťažko povedať, čím ju priťahoval, možno v črtách tváre majú niečo spoločné. Začala vynechávať kamarátske posedenia a večierky.

Na údiv študentov z druhej skupiny bojazlivo otvára dvere na ich záujmovej miestnosti. S úsmevom sadne na voľnú stoličku, obzerajúc sa po svojom vyvolenom.

Cyril obvykle kuce niečo vzadu, zametajúc, utierajúc prach. V skupine robí upratovača, také dievča pre všetko. A každý deň za vyzbierané peniaze kupuje v blízkych potravinách pre kolegov jedlo, zväčša obložené chlebíky a minerálky.

Stella sa len usmieva, odvážna, ani si nevšíma ignorovanie, úsmevne pozorujúc Cyrila, ktorý, v rozpakoch červený, nemôže sa uvoľniť. Len keď Stella vstane, pribehne zozadu, niečo jej šepnúc. Stellina tvárička sa rozžiari, mlčky prikývne a už jej niet. Rande alebo prechádzka sú dohodnuté.

Cyrilovým priateľom sa Stelline príchody najprv nepozdávajú, hneď však zbadajú, kam otáča zrak a svitne im. V prekvapení, zopár dní je ticho, pokým novotu strávia a vzápätí sa na Cyrila znesú dobromyseľne posmešné poznámky, šťuchance, zvedavé otázky, čo a ako zo slečinkou. 

Asi po mesiaci sa o Stellinom prekvapivom obrate dozvedia aj jej rodičia. Neveriacky, znova a znova čítajú anonym,  matka plače. Potom sa mekotavo povadia, nazlostený starý cap sedí v krčme. Na druhý deň, už po búrke, nasadajú do auta, rovno do hlavného mesta a do školy.

V kozej hereckej akadémii ide všetko svojim tempom. Vyleštená, veľká hala dýcha zelenými listami paliem, kde tu rozhodené farebné kreslá. Rodičia si však nevšímajú prepychové ticho, voňajúce peniazmi a po širokom schodišti sa náhlia do riaditeľovej pracovne.

Riaditeľ, vysoký statný cap so zvlnenou briadkou a krátkou kučeravou frizúrou ich prijíma prívetivo. „Čím poslúžim?“ začne s obvyklou frázou „Nech sa páči, posaďte sa, mali ste dlhú cestu.“

Odsúva od stola kožené polokreslá. „Urobte si pohodlie, pokiaľ možno. Môžem vám ponúknuť kávu?“ Keď odmietnu, zatiaľ mlčanliví, uchýli sa za bariéru masívneho stola a čaká, kým sa návšteve otvoria ústa.

„Naša dcéra“ zahrmí otec cap, pomenší, ale jedovitý, až riaditeľa mykne „aký tu prosím vás máte poriadok, dohľad nad študentmi?“ Matka máča vreckovku kozími slzami. „Prišiel nám list, že Stella sa stretáva s istým Cyrilom, trhanom a pobehajom, posledným v triede. Aspoň o tom máte tušenie, alebo nie?“

Riaditeľ sa v hlasnom obviňovaní postupne spamätáva, ticho ale dôrazne podáva výklad o povinnostiach školy a tiež o predmetnej sťažnosti. Vysvitne, že o tejto zaľúbenej aférke počul,  no zatiaľ nezasiahol. Pre neho je to ešte čerstvá, nepríjemná správa.

Po čase už pokojnejšej debaty manželia zamyslene odchádzajú. Ani nejdú na návštevu k dcére nevďačnici. Veď si ju riaditeľ podá, to bude účinnejšie. A vyhodí toho odkundesa, Cyrila či ako sa volá, čo sa opovážil, čo si začal s ich dcérou.

A ju, od dobroty rozmaznanú,  čaká riaditeľské pokarhanie a možno aj zhoršená známka z chovania.

Riaditeľ oznámi sponzorom a školskej rade svoje rozhodnutie. A oni aj teraz peniazmi štedro prispejú, ale nastal čas odvďačenia za mnohé finančné dary. Tento raditeľ, veľkohubý manažér, patrí do ich záujmového balíčka.

Škandálik, ako to nazval školník, vďaka zásahu úderného otecka naberie na rýchlosti. Riaditeľňa sa po dva dni stane tajomným kabinetom, kde Cyril so Stellou počúvajú kázne a vyčítavé otázky.

Vedia, čo ich čaká. Stelle prišlo písomné riaditeľské pokarhanie a Cyrila, podľa očakávania, vyhodili zo školy. Zlé študijné výsledky, absolútny nedostatok talentu, všetko vymyslené. O Stelle a ich láske ani slovo.

Obe skupiny prvej triedy žijú príbehom a zápalisto spolu debatujú, až sa zdá, že zabudli na nevraživosť, pánske prehliadanie a objavili sa náznaky zmieru.

Sobota ráno, v kozej akadémii voľný deň. Kozička Stella by na svojom prepychovom aute mala uháňať domov, takisto Cyril drgáňať sa vlakom do rodnej dediny. Obaja však zostali v meste, vo veľkom Stellinom apartmáne.

Na pohovke dva otvorené kufre, jeden nový, voňajúci kvalitnou kožou a menší, z ošarpanej tenkej koženky, už zaplnený Cyrilovými vecami. Stella si v šatníku vyberá šaty, preberá sa v topánkach, znepokojená tým, koľko vecí, skoro všetko, zanechá v byte.

Za obývačkovým stolom sedia nad mapou dva kozie páry, z prvej a z druhej skupiny. Kozička z druhej skupiny kopýtkom sleduje červené, zelené, žlté žilky na mape. Občas prehodia vážne slovo, ponorení v napätej situácii.

Stella rýchlo plní kufor, už si vybrala a zabúda na hebké šatníkové mámenie. Nič neľutuje, milý Cyrilko drží v kopýtkach všetky jej túžby. Zavše k nemu žiarivo otočí hlávku. Stojí pri stole, zapojený v tichej debate a cíti teplo jej pohľadov.

Zdá sa, že kamaráti konečne našli na mape vhodnú trasu pre útek oboch zaľúbencov, až do malej dedinky v zabudnutom južnom cípe kozieho štátu. Tam, v lesnatom údolí si nájdu skrytý domček, kde zmiznú nepriateľom.

Ďalej nedovidia, všetky budúce dni čakajú na svojich hlavných aktérov, ešte zahmlené a čisté. Je len na Stelle a Cyrilovi, ako kvalitne do týchto dní napíšu scenár a zahrajú hlavné životné roly.

Konečne večer, všetci sa nahrnú ku dverám.“Šťastnú cestu a majte sa stále radi“ lúčia sa. „Akonáhle kaša vychladne, vyhľadáme  vás v tom  domčeku  za dedinou. Zatiaľ sa držte.“ „Aj vy, aj vy a ďakujeme“ kričí Stella, mávajúc autám, ktoré ticho odchádzajú.

Cyril za ňou, opretý o veraje, sa len usmieva, chmúrne mysliac na horúce dni, na tú horúcu kašu, ktorú si navarili. Zamykajú vchod a v objatí kráčajú do spálne. Pred zajtrajším ránom sa musia poriadne vyspať.

Kozia polícia nezabodovala. Štíhli capi policajti chvatne pobehujú po chodbách policajného úradu s hláseniami pre tučného poručíka. Policajné autá hľadajú mladý pár v parkoch, útulkoch, aj v blízkych dedinách,  veľmi vlažne a bezvýsledne.

„Čo budeme snoriť, aby nás tí mladí preklínali?“ zarečnil jeden ženatý cap v  krčme  pri pive svojim kolegom policajtom. „Veď sa iste zoberú, bohatý tatko nenechá Stellu v hanbe a aspoň jeden chudák vyhrá lotériu. Mojim heslom je: Chráňte si lásku, nedajte sa ubiť.“

Nad týmto čudným rúhačským prejavom podaktorí krútia hlavou, no zapadla do nôty mnohým lenivým policajtom. Stellini rodičia z občasných návštev u tučného poručíka odchádzajú nahnevaní. Matku so srdcovou príhodou odviezli do nemocnice.

Napokon oni sami, s veľkým  treskom  pleskom ukončia policajné pátranie a poľahky nájdu chalúpku s utečencami v úžľabine pod horou. „Vidíte?“ rozčúlený otec ťažko zhľadúva slová. „To je naša kozia polícia, naša ochrana. Veď ešte uvidia a poručík, ten neschopný tučný cap z polície odíde, mám chvalabohu toľko moci.“

Oboch previnilcov v jedine možnej verzii poriadne vyhrešia a odovzdane vezmú na milosť. Domček odkúpia a mladý pár v ňom trávi medové týždne.

O mesiac, v septembri, začnú Cyril so Stellou znova v prvej triede kozej hereckej akadémie,  vzdialení svojim verným priateľom. Tí už budú v druhom ročníku a v iných pravidlách.  Mladý pár vtedy so sklonenou hlavou okúsi trpkosť reality, ktorá neľútostne preverí ich lásku.  Nateraz,  ponorení v prchavom zlatistom svetle, podvedome čakajú.

Cyrilovi rodičia ako chudobní príbuzní, očividne poklonkujúci prominentnému  domu s nadradeným kozím párom  , tajne sú hrdí aj na syna. Predsa len ten chlapec má v sebe správnu vitalitu. Miluje ho jedna z najkrajších kozičiek a čo viac, vydupala si u svojej mocnej, namyslenej rodiny súhlas k sobášu.

Veď Cyril časom ešte zmocnie, naberie na váhe a sebadôvere. Nevesta Stelluška nájde v ňom spoľahlivú oporu a aj oni svokrovci sa pričinia zo všetkých síl.