Kola

Ktovie, akú asi kolu popíja Figa Borový, vrchný politik. Určite kvalitnú, podľa pôvodného receptu. Nakoniec,  môže si to dovoliť a svoju slabosť k tomuto nápoju aj verejne priznal. Nedávno na návšteve u kamaráta Intriga Hrabivého, s úsmevom ukázal kamere tmavohnedú fľašu: „Len tu pijem kolu. Hádam to nie je trestné?“

V pracovnom bytíku Intriga Hrabivého, kvázi manažéra zapredaných duší, striedajú sa návštevy, o tom niet pochýb. Veď je to človek priateľský, s ústretovým uchom, samozrejme, len pre vybranú družinu. Napríklad v neďalekej Plente preplieta a zaplieta svoje záhadné klbká už zopár liet.

Malý bytík ťažko znáša viac osôb naraz. Na priateľské rokovania stačia dvaja. Intrig H. a ešte jedna, najviac dve osoby z horenosového kruhu. Vysokému politikovi Figa Borovému tu patrí pozlátená stolička a intímne prítmie obývačky. Tu si dobrej koly dopraje, ale zvedavý plebs pozorne hľadí: „Naozaj tomu nášmu predníkovi veľmi chutí kola.“ A veci znalí odvetia: „To on ešte stále zapíja plané sľuby, ktorými nás lákal pred voľbami. Splachuje ich tam, odkiaľ vyšli.“

K tomuto nenápadnému bytu patrí tiež veľká oceľová klietka vzadu za kuchyňou. Na konári tam sedáva chlpatá dlhoruká Gorila. Keď strčí ochlpenú hlavu do kuchynského okienka, príčinlivý Intrig H. ihneď fičí a opici popod mreže posúva plnú misu. Gorila žerie a žerie, napokon sa ťarbavo vytiahne na konár.

Intrig H. sa spokojne usmieva. Gorilu poskladala svorka bohatých, chamtivých dravcov podľa jeho plánu, spoločne ju oživili a pokrstili. Krstným otcom sa stal na všetko odhodlaný boxer s vybitým zubom, krstnou mamou Anna Bublifuková, v závetrí užitočná hviezda. Teraz, už pestúni, bedlia, aby s plným bruchom a občasným rehotom odpočívala a zavše aj cvičila na nízkom strome.

Jej zdravie a náladu má pod palcom hlavný kŕmič Intrig H. Ten nedbá čo aj každú hodinu vymieňať prázdne misy za plné. Veď pokiaľ Gorilka dobre a veľa žerie, aj miliónoví upíri mafiánskej bandy budú môcť beztrestne loviť v biznisovom močiari.

S pazúrmi vo veľkých hodnotách, tvorených národom, koristnícky driapu, obhadzujúc sa zlatom. Zbedačených ľudí bez práce a bezdomovcov ani nevnímajú. A štátna moc ticho prikyvuje, pre istotu hľadiac nabok. Vládni úradníci patriaci ku zlodejskej mafii sú dokonca poctení, že stoja v jednom rade s Figa Borovým.

A tak sa v médiách dozvedáme len opakované predpovede o hlbokej kríze. No na obzore v čiernom tieni pracuje a žerie vypasená virtuálna Gorila.

Ak nechceme, aby nás prevalcovala, musíme sa s ňou porátať. Niekoľko malých zhromaždení na námestiach Gorilu len rozosmeje, znamená pre ňu úspech.

A ľudia akoby nechápali blížiacu sa skazu. S vyhasnutými očami len zahadzujú rukou. Nad priemerom vždy zvíťazí moc a peniaze, načo teda skandovanie v dave, ktorý policajti umlčia, rozoženú.

Za týmto porazeneckým názorom stojí vlastné pohodlie alebo aj strach, existenčný strach. No bez hromadných protestov na uliciach, bez účinného nátlaku na skorumpovaný režim Gorila nikdy neskape, ba pomaly postupujúc, zožerie a podlávi všetku miazgu v okolí.

Keby tak…Možno v blízkej dobe aj u nás zažijeme odhodlanú masu ľudí, pochodujúcu pred sídlo vlády a parlamentu:

Niet voľného miestečka, revúci vzduch trasie oknami vládnych budov. Piskot policajných áut zaniká vo volaní, mávaní, ruchu a šume tisícich tiel.

Na tribúny vystupujú rečníci a rečníčky a zástup počúva. Nad davom, v rukách mladíkov a dievčat kolíšu sa transparenty. A medzi nimi, čierne na bielom aj heslo: „Figa pije kolu, stiahnime ho dolu!“

. 

.

.

Cesty

Vtedy, pred viac ako polstoročím, nastúpil nový režim s prevratnými víziami. Tento veľahlasný, na svete už fungujúci svetonázor sa ujal a prekvitajúca totalita bezpečne zapúšťala korene.

Štát potreboval a opieral sa hlavne na nemajetných a pokorných ľudí, ktorí vzdávali úctu novým ideám, pochopiac zákony postavené na blahobyte všetkých. Horlivou robotou a vždy na očiach predákov, sa tiež dopracovali k funkciám a majetku.

A triedne rozdiely zanikli, zotreté mocou vládnúcej ruky.

Niet divu, že pracujúci a dobre platení ľudia vrhli sa do poznávania konzumného štýlu, zľahostajneli k posvätným tradíciám. Vianočnú atmosféru duchovne držali už len penzisti.

Kostol, na polnočnej omši vždy plný šumu, spevu, onedlho za novej éry zosmutnel. Mladí končili štedrý večer pri víne, tanci a blikalo už aj svetlo televízorov.

Zdedenú vrúcnu vieru, upnutú k nebesiam, ideológia ateizmu striktne zavrhla a zakázala.

V začiatkoch sa ešte niektoré náboženské tradície zachovali. Cirkevný obrad v prvom dni Nového roka, Koledu, dosť skoro zmietlo rameno novej vlády. Veď v hre boli peniaze, nie slušne zarobené, ale vykoledované.

„Už idú“ siedmačka Dáša vo vlnenej sukni si vyzula zasnežené kapce a vbehne do izby. „Otvárali bráničku, idú po dvore.“ Zadýchaná, vzrušená, tmavými očami omrkne stôl. Biely obrus, zákusky na tácni, fľaša s pohárikmi na druhej. Nový rok, ten  vysoký mládenec v bielom šate, môže vojsť. S búchajúcim srdiečkom si spôsobne zastane vedľa svojich sestier.

Do izby vletí chladný vzduch a vôňa kadidla, zazvoní trojzvonec. So spevom vchádza novoročný sprievod, vysoký mladý kňaz v omšovom rúchu, za ním muž s dunivým basom, kostolník a dvaja chlapci – miništranti. „Vesel sa ľudské stvorenie, prišlo k nám naše spasenie, radujme sa, veselme sa v tomto novom roku!“

Pán farár, idol mužného pôvabu, tajná láska hádam všetkých žien v dedine, úsmevne a bez meškania, s krížikom v ruke, pristupuje k zoradenej rodine.

Kým prebieha obrad bozkávania krížika – kňaz prikladá krížik ku každým ústam - basový spevák píše kriedou na rám vchodových dverí: G M B – Gašpar, Melicher, Baltazár. Z postriebrenej nádobky plyne zadúšavá vôňa tymiánu a dievčatá ukradomky pozerajú na pána farára. 

Do kostolníkovho mešteka na krátkej tyčke zaletí bankovka a gazdiná vynukuje. Miništranti hanblivo siahnu po zákusku, vypije len spevák.

Šeptajúc latinské zaklínadlo, kňaz ešte kropeničkou požehnáva vianočný stromček a novoročný sprievod odchádza do zimného podvečera. Na tradičný obrad čaká ešte niekoľko vysvietených katolíckych domov.

Znova sa ozýva sviatočný chorál, zvoní trojzvonec, tuhšie zavanie riedky dym tymiánu.

Starý kostolník sa obzrie a vďačne zamáva. Pred chvíľou, ešte v dome, hovoril s paňou a zmienil sa aj o nedávnej potupe a sklamaní jeho rodiny. Pani utlmí nepokoj zarmúteného starca, nájde slová útechy.

Nedávno totiž kostolníkovho vnuka, ešte mladého, mentálne veľmi prostého Emila, prichytili pri krádeži. Tento veľký, naoko krotký leňoch bez trvalej roboty už dlhšiu dobu snoril okolo domov, prefíkane vyčkávajúc. Keď v dome zostalo ticho, zručnými prstami s pomocou pakľúčov a plieškov, otváral zámky a bral rôzne cenné veci. Na krátkom súde mu odklepli väzeňskú celu a väzni ho vraj prezývali „škutavý Emil“ pre jeho riedke, vždy spotené vlasy.

Ako kamarát dievčiny s podobnou mentálnou výbavou občas ju brával na tieto vzrušujúce výlety, čo sa jej ohromne páčilo. Po jeho osudnom nezdare si trúfla na samostatnú akciu. Objavil ju mladík,  ktorý vyletel z kúpeľne, práve keď si skúšala kožušinový kabátik. Vytiahli ju na dvor a bez prieťahov šupli do špeciálnej polepšovne.

Nastal večer, v dome po odchode koledy opadol vzruch a izby ticho oddychujú. Rodina si pomaly sadne za stôl, no matke je ľahko s večerou. Od včerajška hrniec kapustnice, údenina, zostalo aj rybie filé so šalátom (vtedy nova móda), všelijaké zákusky.

Alena so zasnenými lícami chodí okolo  obrusa,  štrngá taniermi, rozkladá príbory. „To nevieš tichšie!“ ozve sa z kúta zahriakavo Viera. „Veď vidíš, že vyšívam a počítam krížiky!“

Alena ani neotvorí ústa,  zlepené mlčaním. Vie ona, keď chce, odraziť Vierin útok.  Ale len pred chvíľou, práve dumala nad nepoddajným veršom, ju zavolali do roboty. Dokončí prestieranie a uteká hore na manzardu, lebo ju práve osvietil vhodný rým.

Rodinnej vyšívačke Vierke, dievčine s chlapčenskou postavou zavoňajú klobásy. Zbalí vyšívanie a odcupká do kuchyne.

„Alena už prestrela“ hovorí „a hladná som, kedy budeme jesť?“

„Už sa to nesie“ povie matka od sporáka „zavolaj ostatných, kapustnicu som zohriala a preložila do misy.“

Viere už dávno nekompromisne zavadzia Alenin štýl a nekompromisne sa priam podkladá Dáši. Obe to dobre vedia a Alena sa naučila čeliť Vierinmu štipľavému zadieraniu. Keď ju zobudí z jej sveta snov, písania básničiek a úvah o kadečom, rázne ju uzemní, zavše aj zauchom.

Viera údery nevracia, potichu intriguje, ohovára najmä u rodičov. Matka niekedy namrzenej a dôraznej žalobe uverí, no otcov zmysel pre pravdu a rovnováhu hneď zasiahne. Vďaka tomu sily dobra a temna spokojne čupia v stenách.

Slnečné stvorenie, Dáša, v šťastnej pohode si chodí po svojich cestách bez ťaživých myšlienok. Obdarúva okolie štíhlym zjavom,  podobná kvetu, ktorý sa ohybným steblom nakláňa ku slnku.

Rodina chráni tento klenot a akceptuje Dášine zavše rozmarné maniere, zrejme obvyklé u pekných dievčat a žien v znamení leva.

Koleda sa  konečne neskoro večer rozíde, no skôr ešte na farskom úrade prebehne záver s pozvaným a nevyhnutným predsedom MNV. Aktéri Koledy prijmú malú odmenu a celý vykoledovaný obnos končí v cirkevnej pokladni. Na očiach svedkov peniaze zrátajú, spíšu zápisnicu. Pán farár si počká na samotu, magickými číslami otvorí trezor a peniaze opatrne zamkne.

Spevák – koledník Marian mieri domov, do Uličky ku svojej žene. Ten Marian, ktorý na matkin príkaz opustil Malvínu, ohnivú dievčinu.

Nažíva dobre aj s pohľadnou, rusovlasou Irenou vo vilke na konci čarovnej svetlej Uličky. Domčeky v Uličke majú namiesto vchodového schodíka len široký prah, takže kroky plynulo vchádzajú z ulice do pitvora. Okienka, chránené strmými strechami, slnko osvecuje len poobede, no dlho pri zemi horúco odpočíva. Preto Ulička dýcha teplom aj v chladnejších dňoch.

Býva v nej zopár mladých párov a najmä staré dievky, nenápadné stvorenia, spokojné vo svojich malých, zdedených príbytkoch. Tu vyrástli a možno ich aj zasiahlo niečo hriešne sladké, krásne, na čo – vo svojej naivite – spomínajú so stiesneným blahom.

Od jari do jesene sú parapety pred oknami plné muškátov. A ony zavše chodia po uličke, porovnávajúc: Ktorý muškátový rad je najkrajší?

Zrejme by sa v malých izbách a komôrkach ťažko vychovávali deti, preto tu drieme mlčanie, šepotavé slová bez zvuku. Občas vyjde a buchne dverami drobná žienka v zástere. Otvára vrátka do dvorčeka so zrnom pre sliepky, vyzerajúc kamarátky.

Ktovie, či osadníci tejto pôvabnej zátule vnímajú jej čaro tak, ako náhodný chodec, idúci do hory? Lebo za Uličkou končí svet zvukov a náhlení, zastavili ho široké lúky a šumiace hory. 

Chodec kráča po ušliapanom chodníku s kríkovým porastom, teraz v zime holom a pichľavom. Chodník, spočiatku rovinatý, postupne sa driape do výšky, pretínaný žilovými koreňmi. Šípkové, tŕnkové kríčie za zákrutou vytlačili kmene dubov,  bukov, v hĺbke hory belejú sa brezy.

V polovici strminy ubúda listnatých stromov, no mnohé sa nevzdali a postupujú vysoko už s mohutnými smrekmi, jedľami a roztrúsenými borovicami.

Chodník sa stráca v úzkej hlbokej úžľabine plnej suchého lístia a hádam by sa našli aj medvedie brlohy.

Hore vo výške slabo svieti vrchol, no skúsený chodec sa radšej obráti, hoci ho vábi šuchotavý chodník a hlavne tie svetlé mihotavé škvrny v lístí hore  na hrebeni.

Nabudúce skúsi výstup na vrchol Kremnického pohoria schodnejšou trasou. 

Príhody

Do malého obchodíka vojde postaršia žena v šatovej zástere. Tetka Zuza pred pultom sa obzrie, usmeje: “Aha, Marienka. Ideš kupovať?” Zaplatí, s nákupom v taške odchádza a dotkne sa ženinho pleca: “Príď poobede Mariena, niečo pre teba mám, možno budeš rada.”

Zuzka vo svojom dome Marienku už čaká a usadí za stôl, kde stojí košík veľkých sivastých vajec. Mariene zasvietia oči, nespúšťa ich z košíka: “Odkiaľ ich máš, Zuzka? Veď ty husi nechováš.”

„Nuž, preto som ťa zavolala, keď aj tak sama neprídeš.“ Usmieva sa Zuzka. „Doniesla mi ich švagriná, s husami vraj končí. No a ty máš akurát kvočku, husi si chovala. Ak chces, sú tvoje.“

Jarným  večerom vracia sa tetka Mariena s košíkom vajec domov a hneď ide pozrieť na záhradu. Kvočka sedí pri plote našuchorená, veľká a namrzená, občas kvokne. Cíti akési prázdno v hrejivej pernatej tme pod sebou. Už raz, usadená na vajíčkach, vyviedla na dvor veľa žltých kuriatok. Teraz ale, plná materskej túžby, zunovane sedí, asi zbytočne, myslí si.

Tu vidí gazdinú. Prichádza s pletenou vystlanou opálkou, dvíha kvočku, opatrne ju ukladá do opálky s vajcami a odnáša do teplého kúta predizby. Kvočka, spokojne hundrúc a mechriac sa, urovnáva pod sebou vajcia, aby sa všetkým dostalo rovnakého tepla.

Gazdiná sa usmieva. Takú dobrú kvočku ešte nemala. Aha, ako si sedí, podriemkáva. Vypĺňa,  našuchorená, celú opálku.

V polovici leta kvočka, už riadne zoštíhlená, ale stále mama, chodí hore dolu popri potoku, pozorujúc svoje deti. Občas niektoré z húsat s už operenými krídlami pripláva, na brehu si odšklbne drobnej trávičky a zas beží do vody.

 S mláďatami je kvočka spokojná, veď deti bývajú rôzne, len jedno z húsat sa jej nepozdáva. Hoci rovnako veľké a pekne operené, všade pchá svoj zvedavý zobák. „Darmo ho zaháňam,  aj klovnem zavše. Neposlúcha, vyskakuje, ba púšťa sa aj do bitky.“

O niekoľko dní, večerom,  kvočka zvoláva mladé na breh a hneď ju pichne materský inštinkt. Kde sa podelo jedno húsa? Chýba to neposlušné. Bože môj, húsatko moje. Bedákavo kotkodáka, pobehuje popri lesklých vlnkách potoka. Šípi, že gunárik ušiel, odplával bohvie kam.

Smutne toho večera vedie kvočka svoj kŕdlik cez pažiť a cestu ku oplotenej záhradke, na oči čakajúcej gazdinej. Tá počíta, zalomí rukami, vybehne k potoku, či sa len neopozdilo a potom sa tiež skormútene vracia. „Už je po húsati, nuž, treba s tým rátať.“

Umienené húsa si veselo pláva už za druhou zákrutou, pre neho neznámym územím. Zutekalo do samoty, do slobody, či je to báječné. Preč od protivne džavotavých húsat, od večne káravej matky. Aj včera ako ho džubla medzi rebrá, zlostná sliepka.

Gunárik, poskočiac, rozprestrie mladé krídelká, krehké a slabé na jeho váhu. No raz, keď vyrastie, poletí na mocných krídlach ako ozajstní vtáci.

Na noc sa gunárik utúli ku stromu a ráno putuje vedľa vody, pešky aj plávajúc. Potok ho vedie do neznáma.

Tak kráča, pláva, zavše prehltnúc dlhú dážďovku,  až ho potok v plnom slnku nechá na kraji cudzej dediny. Gunárik si sadne, zrazu ostražitý, pozerá s nedôverou na domy pred sebou. Oddychuje a potom odhodlane vykročí na ulicu.

Ide, kyvká sa, no dedina akoby nemala konca. Pred ním dlhý rad svetlých, mĺkvych domčekov, zbadá však medzi nimi úzky vchod, ktorý sa mu pozdáva. Ťahá ho tam chladné prítmie, nuž ukonaný,náhli sa v páliacom slnku k múru, do chládku.

Za rohom, na čiernom, vyrytom dvorčeku, stojí kôlňa, dreváreň a zadný múr domu s úzkymi ošarpanými dverami. Priamo pred nimi, na pokrčenom papieri obeduje veľký hnedý kocúr s pásikavou mačkou. Kocúr chmáta svoju veľkú myš, už ju dojedá. Mačka si pomaly vychutnáva menšiu myšku, chrúmajúc tenké kostičky. Občas znechutene mihne po pahltnom kocúrovi „No, zadrhni sa pažravec!“

Kocúra zamestnáva posledné stehno,  mačkine pohľady vôbec nevníma. Vtom zazrie blížiace sa, zvedavé húsa. Skočí dopredu, čiahne labou a za krídlo si ho pritiahne. Mačka v zlostnom údive neveriacky pozerá, prehltne, zdvihne labku a zavrčí: „Už aj pusti to húsatko. Vari si nemal dosť?“

Kocúr, húsa v labách, už mu ide zubami po krku, no zaskočený mačkinou nevôľou, len si ho pridŕža. „A čo teba do toho?“ zamňaučí, „chcela by si? Nedám.  Stačí práve jednému.“

Mačka, preskočiac zvyšky na papieri, zaútočí poriadnou packou. Kocúrovi klesne laba, gunárik vypadne a šuchne sa z kocúrovho pazúra a jeho pažravého pachu na zem. Prevaliac ťažké telíčko, kyvotavo uteká dolu dvorom. „Len si bež, húsatko“ zavolá mu mačka.

Vydesený gunárik uteká dolu dvorom na otrasených labkách. Postojí, zasa vykročí, ale nôžky sa mu podlomia. Kotúľa sa po prašnom dvore a ufúľaný zastane v tieni nízkej jablone.

Privrie oči a zjaví sa mu kocúr s vycerenou papuľou. Zaženie strašnú vidinu. „Ale žijem, žijem!“ zagága z posledných síl, sadajúc si do tieňa. Uhniezdi sa v prachu, vopchá hlavu pod krídlo. A svet mu zmizne v ťažkom spánku.

Z ulice prichádza chlap, vysoký muž v bledom tričku a zastane pri schúlenom húsatku. „Húsa“ myslí si „kde sa tu vzalo? A aké zafúlané, špinavá kôpka. Ktovie, či ešte žije.“ Dotkne sa ho, zatlačiac prstom a gunárik sa pomrví, vystierajúc zpod krídla hybký krk. „Noo, nevyzerá tak  zle“ čuduje sa chlap a z vrecka vyťahuje igelitovú tašku, vloží do nej húsa.

Skrčený gunárik čuší, drieme a chlap mykne taškou. Ozve sa ľaknuté zagáganie. „No dobre, žije. Ak bude zdravé a v poriadku, hodím ho do nášho kŕdlika.“

Matka, veľká ťažká hus – stariga ani nepostrehla, že vo veľkom kŕdli má o jedno húsa viac. Kyvoce sa hore-dolu pažiťou v závese so svojimi deťmi a len zavše sa posadí. Slabnú jej nohy, pritenké a starnúce na toľkú váhu.

Do jesene gunárik v závetrí, v ochrannom kruhu husieho kŕdľa,  vyrastie a matka si hrdo obzerá svoju rodinu: „Veru, sú to už dospelí krásavci.“

Gunárik s bratmi a sestrami nepozná iný domov. Uprostred družnej gagotavej vravy dvíha zobáčik, natriasa krídla. Obkľúčený vôňou svojich druhov spokojne zaspáva v priestrannom cárku. Dávno zabudol na dobrú mamu – kvočku.

Zavše sa vo dvojici s bratom, ktorého má najradšej, vyberie skúmať osadenstvo dvora. Kyvotavo hútoria, prikyvujúc si dlhými krkmi.

Rýchlo pobadajú, že hudrujúceho moriaka radšej zďaleka obchádzať, takisto aj krákoriaci slepačí hárem s veľkým pyšným kohútom. Bezpečná je len pohoda v bielom kŕdli a s objemnou matkou, ktorá ani nemusí veľmi rozkazovať.  Všetky jej deti sa chvalabohu vydarili,  chránia si pohodu v kŕdli a počúvajú na slovo.

Na vzdialené sesternice, kačice,  pozerajú husi zhora. „Nechutné. Ani nevedia poriadne chodiť, večne sa čliapu a ponárajú v stojatej vode,  ba aj v žaburine.“

Rozľahlá pažiť patrí od jari do jesene husím rodinám. No mladým husiam, zvlášť gunárom, pripadá lúka otrasne jednotvárna. Od samej nudy raz tu, raz tam, vzbĺkne bitka s plieskavými krídlami, vztýčenými hruďami:. „Teraz som tu ležal, odprac sa z nášho miesta. Kde máš svoju skupinu?“

Do malátneho gagotu,  motania vôkol  a čakania, kedy sa už niečo udeje, občas predsa vpadne oživenie. To vtedy, keď na pažiť zablúdi človek, ktorý k husiam vyšle bojazlivý signál. Husi ho ihneď zachytia, vstávajú a letia ako zlostné oblaky.

„Dohoň ho!“ sipia mladé na starú hus vpredu „štipni ho zobákom, rozpáraj mu nohavice!“ Mladé gunáre, divo gágajúc, predbiehajú starých. „Aha, bojí sa nás, zbabelec!“ kričia zo zástupu.  „Uštipni ho poriadne, poriadne!“

Prvý zdivočený rad už-už bojazlivca dobieha, keď mu v tom našťastie nadbehne mostík. Na túto privysokú lavičku husi nedočiahnu. Uvidia už len tenký chrbát a zahanbenú tvár,  keď sa prenasledovaný obzrie.

Vzduchom preletí  hlasný výdych a nastane krátke ticho. Husí národ sa vzápätí skotúľa do pokojnej reči, džavotajúc o príhode a húfne sa obracia na pošliapanú pažiť. Matky pobehujú, zháňajúc svoje rodiny. Všetci znova obsadia svoje ostrovčeky. A starigy so spustenými krídlami oddychujú uprostred unaveného kŕdľa.

Gunárikova mama vôbec nebadá v jeseni menej krídiel a hladných zobákov pri spoločnom válovčeku s drobnou žihľavou. V letných dňoch plne obsadený, dnes miesta aj navyše. A pes Brok s papuľou v miske obhrýza mastné kosti.

Uprostred jesene husi – mnohé chýbajú – zmorené horúčavami krotko posedávajú. Bitkárom sa zunovali šarvátky, chodia s ostatnými po napoly pustej lúke. Tupými husími očami nevidia za určenú hranicu,  nevnímajú ticho zmiznutých kŕdľov. Pažiť im ešte stále patrí v neistej výhode. Kedy aj ony vstúpia do poradia?

Raz majiteľov prst ukáže na gunárika. Chytia ho, vložia do doštenej ohrádky pri chatke za záhradou. Tam si požije zopár týždňov. Každý deň príde gazdiná a sediac na prahu chatky,  naštope gunárika kukuričnými šúlkami. „No, môj pekný,  ešte jeden“ prihovára sa. „Takto ti ho vopchám do zobáka, aha, už sa kĺže dolu hrdlom.“

Viditeľne oťažieva, obrastá dobrým tukom, až mu ohrádka ledva stačí.  Ale cíti sa výborne, stále príjemne naplnený, rozložený. Podriemkáva a len zavše zagága,aby mu ušla dlhá chvíľa.

Gazdiná, zbehlá a skúsená v pečení husí, gunárika tiež upečie na špeciálnom pekáči, pomaly, pod hnedou chrumkavou kožou štavnaté mäso. Zjemnené štopaním, v peci ešte zmäkne a bylinky ho prevoňajú. Po niekoľko dní sa rodina zíde okolo prajného stola.

Zrak starej husi sa napokon otvorí a ona spozornie. Veď mala vôkol seba celý kŕdeľ a teraz...... Gazda zavrel vráta, sama s dvoma mladými posedáva na dvore. Prišiel jesenný čas stáročného husacieho rituálu.

Posledné dve mladé husi malátne štipkajú žihľavu s múkou. Možno bratia a sestry čoskoro pribehnú z ulice radostne hútoriac, že sa len stretli s kamarátmi.  A gagotavo sa zvítajú.

Stariga so spustenými krídlami vlečie sa dvorom. Cíti vo vzduchu zlo, ktorému nerozumie a ktoré akoby jej unášalo deti. Poskočí na slabých nohách, rozprestrie krídla,  uteká a prenikavo kvíli: „Deti, deti, čo sa s vami stalo?“

Na schody vyjde gazdiná v zástere a vysoký muž. Chlap fajčí a ukazuje cigaretou „Čo tá stará zdivela? Ako lieta,  protivne gága. Umlčím ju, dobre? Veď sa to nedá počúvať!“

„To nie“ gazdiná pokrúti hlavou. „Asi už pobadala zmenu, volá si mladé, hľadá, plače.“ Utrie si od sporáka červenú tvár. „Chuderka. Ale ona skoro zabudne a na jar zasa vyvedie húsatá.“

Muž v pohode pofajčieva: „Od zajtra teda,  ako sme hovorili, začneš štopať posledné dve  husi. Bude to robota, ale povedz aj Anke,  nech jednu kŕmi,lebo je najvyšší čas.“

Ešte má na jazyku, že otvoria aj vínnu pivnicu a pomôže jej s lokšami, keď tu vidia hus s otvoreným zobákom hnať sa priamo k nim. Gazdiná stŕpne, chlap sa ostražito vystrie. Čo to?  Stariga máva krídlami, gága až ju zadúša, pred schodmi však zastane. Svojim ťažkým telom ich nezdolá, no aj tak by cúvla.

Spamätá sa zahanbená, kloní dlhý krk. Gazda s gazdinou ju iste súdia, z výšky mlčky pozerajú. Ako len mohla tak pobehovať, vykrikovať? Sú to predsa jej dobrí páni, neublížia nikomu, tobôž jej deťom. To im, nepokojným sa už málilo pohodlie, opatera a ušli ta, do sveta.

No iste  čochvíľa zastanú pred bránkou, ubiedené, plačlivým gagotom žalujúc, domáhajúc sa otvorenia. Pribehne gazdiná, zalomí rukami. Len či otvorí, odpustí sklamanému kŕdľu.....

Namáhavo ide dvorom hľadajúc miestečko, kde by si oddýchla, zakryla bolesť. Sadne si pod opršaný jazmínový krík,  tam sa schúli, zakryje krídlom hlavu. Pricupkajú aj posledné dve deti, spolu s mamou zadriemu. Keď sa celkom zotmie, nájdu otvorenú svoju tmavú spálňu. A okolie v priesvitnej  tmavomodrej noci stíchne.

.

.

 ..

Slnko

Bolo to veľmi dávno. Z mojich maličkých vnúčat sú dnes skoro dospelé slečny a dcéra vtedy  končila základnú školu. V tom dosť dlhom období sme chodili na dovolenky do Západných Tatier. Vždy koncom augusta, keď je aj v severných horách ustálené počasie, bývali sme v podnikovej chate na začiatku predlhej dediny neďaleko poľských hraníc. Chata stála v údolí pod zmiešanou, riedkou horou, plnou čučoriedok a hríbov.

Na druhom konci dediny sa otvárali chodníky do rovinatých lesov akoby ochranných brán a tiež do strmých dediniek, zabudnutých na konci sveta.

Práve v tých miestach mi Slnko nečakane a veľkodušne zjavilo odrobinku svojej žiarivej sily v poslednom večernom vzplanutí.

V tej dávnej dobe sme sa s mužom a dcérou vracali z nenáročnej, ale dlhej túry. Dcéra, ešte žiačka, kráčala so mnou a manželom rozľahlou, hrboľatou planinou. Na studenej horskej pláni dlhá suchá tráva viala  ako schlpené vlasy, v krtincoch a kopčekoch sa vlnila neplodná, sivastá zem.

Napravo, v diaľke, nemo stojí smreková hora, velebný zelený múr. A jej ďaleké otvory medzi hrubými kmeňmi len v tušení ožívajú vtáčím štebotom a šuchotavými zvukmi.

Zapadajúce Slnko cíti blízku noc, musí ustúpiť, no na planine rozprestrelo v jedinom žltom priesvitnom závoji kosé, jemné svetlo.    „Ešte a ešte. Zaženiem tmu.“

Už pri vstupe na túto planinu sme kráčali v priehľadnom, žltom jase. Chladné slnečné svetlo oblieva jednotliatym žiarením celý priestor, osvecuje ho ako chrám milostivou jasnožltou silou, trocha ostrou v tušení zániku. 

Očarená, ohromená efektným slncovým predstavením, priam som sa v ňom kúpala.  Pozriem na spoločníkov, či aj oni vidia.

Obaja, hľadiac si pod nohy,  mechanicky úsmevne kráčajú, v mysli už na neďalekej chate. O slnečnom zázraku, v ktorého objatí sú aj oni, nemajú tušenia.

Zahanbená a zároveň pohoršená, len som sa čudovala. Je možné nevidieť toto pôsobivé nebeské divadlo,  ľahostajne prechádzať jasne osvietenou panorámou?

Napravo od chodníka míňame veľký kopec. Staršia dvojica, muž a žena zhrabúvajú z neho seno. Tiež v osvetlení žltou žiarou, naplno sú účastní tejto slnečnej atrakcie, ale hoci oblievaní jemným slnečným zlatom, jednoducho ho nevidia.

Obzrela som sa. Muž sa ďalej oháňa hrabľami a žena zrazu sediaca, zunovano pozerá za nami: „No, turisti, bez roboty im je dobre.“

Závidela som im, naozaj závidela, nechápajúc ich realitu, ich beznádejne nevidomé oči. Aj moja rodina takisto zostala slepá k dojímavým záhadám slnečného sveta.

Ja som týmto občasným darčekom pre vnímavé duše vďačná, no nikdy ma nevtiahli za hranicu istoty,  kde už začínajú blikať fantázie. Veď riešenie obyčajných problémov zhltne všetku ľudskú silu. Nuž a ja dnes slabnúcu silu sústreďujem do pohybov a krokov v aspoň prijateľnom žití.

A táto zavše vyvolaná,  slnečná spomienka láskavou rukou vlaží môj vysychajúci zrak. Nesúhlasí s mojím smútkom a nežne upokojivá, spomína pomáhajúce Slnko, všemocné Slnko. V tomto ohľade však spomienka zavádza, podceňujúc môj postreh, lebo Slnko sa pomaly vzďaľuje, vzďaľuje od mojich dní.

Aj tak si ju však nechám v srdci.

Ako sa prasiatko zachránilo

Ku chlieviku na konci záhrady prišiel vysoký, chudý chlap v gumených čižmách, odhasproval a otvoril zafúľané drevené vrátka. Von vybehne dlhý, asi pol metráka vážiaci prasací samček a zdanlivo si človeka nevšímajúc, zakrochká a pobehne na trávu. Muž si ho pozorne obzrie a pokrúti hlavou. Čiahne za ostrým železným chránidlom, vyčistí  betónovú dlažbu, vystelie čistou slamou. Vychránený hnoj odvezie na fúriku do kompostovej jamy.

Potom zavolá: „Anka, poďže sem!“ Z namodro ohodeného domčeka naboku pri záhrade vyjde ešte mladá,  moletná žienka v zamúčenej zástere. „Pozri na to naše prasa“ povie muž „nezdá sa ti nejaké chudé?“ Žena sa obzrela po prasiatku, s rypáčikom zavŕtaným vo vlhkej zemi. „No neviem. Ale nestraš, veď mu azda nič nechýba. A žerie dobre.“

„Veď práve“ muž pootvorí privreté dvierka „pozri sem. Z plného válova zožralo ani nie polovicu a to tak už po dva dni. Sprvu som si myslel, že je to prechodné... Podľa mňa už treba niečo robiť.“

Žena si ustarostene podoprie boky: „Ale veď…od včasnej jari sa s ním pipleme a ujčokovi Ondrovi sme zaň pekne zaplatili.  Ďalší kríž na krku, nechce sa mi veriť.“ Zavzdychá. „Nuž ale zájdi k veterinárovi, nech ho vyšetrí.“

Naoko nevšímavé prasiatko s obavou sleduje reč dvoch ľudí. Ľudia... Majú dlhé nohy v nohaviciach a opálavými rukami stále niečo robia. Nohavice často nosia aj ženy, útlejšie, menšie. Rado počúva ich nežné hlasy, po očku sleduje ich kypré, úsporné gestá.

Takže majú strach. No, nechže sa len trápia, na konci jeho úmyslu svieti sloboda. Tá prekazí týmto pažravcom zimnú zabíjačku z jeho mäsa. O mastnej kapustnici a klobásach   

sa im môže len snívať.

Zámerne sa neprejedá, aby nebolo ťažké, obrastené tukom. No musí už konať, lebo gazda dovedie veterinára a ten zaútočí injekciami,  ktoré navodia apatický pokoj.  Lieky mu namiešajú aj do kaše a jemu zachutí jedlo. Bude sa, otupené, napchávať až do zimného rána, kedy ho vyvedú, kvičiaceho hrôzou, rovno mäsiarovi pod nôž.

„Poď sa najesť, jedlo je na stole“ žena zamieri k domčeku. „Prasa ešte necháme na vzduchu, azda mu vytroví. A potom zájdeš k tomu doktorovi.“ Tvrdou dlaňou si pošúcha tvár. „No, to som zvedavá.“

Za dvojicou zaklapnú dvere a prasiatko sa poobzerá. Veľká, ako dlaň rovná záhrada. K  jedinej únikovej záchrane, stále odchýlenej bránke, musí prejsť popri domčeku. A za bránkou sa šedivie hradská. Prasiatko sa rozbehne, rypáčikom šťuchne do bráničky a už je na ceste. Naproti zasa rovina. Dvoma skokmi preletí hradskú a dopadne na  trávu.

 

Vzadu sa kučeravie listnatý lesík. Bez váhania vskacká do jeho  prítmia a v lesnom bezpečí zastane pri hrubom buku s visiacimi konármi. Ku jeho kmeňu nazhŕňa hrobličku suchého lístia.

Od únavy a vypätia slabne, zatvára oči. Umorené, ale aj hladné, predsa ešte vychádza z lesnej istoty  a vyhrabe si veľa sladkých korienkov a mastných červíkov. Mľaskavo nasýtené obráti sa k lesu,  ku svojmu šuchotavému lôžku.

Ráno sa slnečné lúče predierajú pomedzi bukové konáre. Prasiatko ležiace v lístí hľadí do zelených tieňov a spomína na včerajšok, na utekanie za slobodou. Dohonil ju, vtisol do srdca a ona, sloboda, mu vháňa do vyčerpaného tela uzdravujúce šťavy - len či ho nenájdu? - Uveličene, aj s obavou obráti sa na bok a ešte zadrieme.

„Mama, mama“ ktosi nad ním zakvičí, zagrúli, „mama, našiel som…našiel som ružového bračeka.“ Prasiatko vyskočí a cúvne. Pred sebou vidí tmavé mláďa v jeho veku, so  širokým rypáčikom a tmavými pásmi na chrbte. „Pruhované prasiatko“ pomyslí si. Ale tento tmavosivý diviačik stojí na vyšších, mocných nohách, odlišných od jeho krátkych ratičiek.

Prihnala sa obrovská čierňava, diviačia matka,  uši nastražené, oči vypúlené,  vetrí predĺženým  rypákom s ostrými klami. „Čo sa tu deje?“ zafuní „Zase sa túlaš, Malinko?   Poďme k  ostatným.“ Tu si všimne prikrčené prasiatko a spozornie, akoby  neverila vlastným očiam  „Čo sa to tu poneviera ? Vidím dobre? Domáce prasa, kde si sa vzalo?“

„Vidíš dobre  mama“  zakvičí Malin. „To je iste náš braček, veď sa podobáme, aha, aj rypáčiky, aj ratičky, ibaže ja som tmavší..“

Z roviny sa prihnal vetrík a rozmetal suché lístie, ktoré zvírené poletuje medzi stromami..

„No, máš pravdu“ mama pokýva veľkou hlavou. „Ale je to len  obyčajné domáce prasa, síce z našej rasy, ale otupelý, menejcenný druh.“ Pohŕdavo zakrochká. „Ľudia si ho vykrmujú, potom, obyčajne v zime, nožom zakolú a narobia z neho klobásy a tlačenky .“

„To nie je pravda!“ zvolá prasiatko urazene, poskočiac k vlhkému rypáku diviačice. „Vlastne je to pravda, ale ja som ľuďom včera ušlo, nechytili ma. Som tu dobre schované, môžu ma tí chamtivci hľadať, koľko chcú. A pôjdem ešte ďalej do sveta.“

Nevezmú mi slobodu, aby ma vykŕmili a zarezali!“

„No toto“ čuduje sa diviačica, krútiac hlavou „o takom smelom prasati som ešte nepočula. Či pozoruješ?  No aj ty si odvážny, Malinko, včera s tým psom ako si sa pobil.“

Svietiacimi očkami zamyslene, usmievavo pozerá. „Ale toto prasiatko a jeho odvaha..... Hej, Malin, ešte odvaha ti chýba a aj rozum, musím povedať, hoci si môj syn. Veď  tuto domáce, odvážne  prasiatko si celkom samé  zachraňuje život a  uteká za slobodou.“

Od kopčekov na rovine sa zrazu ozve krochkavý plač a kvikot. „Mama, mama, kde si sa podela?“ zdesene kvíli ďalšie dieťa diviačice. „Cvikluša ma uhryzla a teraz ma bije!....  Mama!..... A zožrala mi húsenicu!“

„Och, tie deti“ spamätá sa mama diviačica  „chvíľu pokoja nedarujú, večne sa len klbčia, robia si naprotiveň!“ zlostne zagrúli. „Či nepočuješ Malin? Ideme, aj tak máme do 

Veľkej Dúbravy dlhú cestu.“ Skočí ku mláďaťu, zlostne ho drgnúc ostrým klom. Ženie ho pred sebou a bežiac, ešte sa obzrie: „Maj sa dobre smelé prasiatko, utekaj ľudom a bodaj si si ustrážil slobodu!“

Prasiatko sleduje cválajúci kŕdlik – vpredu mohutný diviak, za ním v rade tri pruhované diviačence. Miznú v zákrute chodníka, čo obtáča horičku. Ale prečo – napadlo mu – prečo nebeží za nimi?

V ostražitom strachu prežilo v hore zvyšok dňa aj noc, zahrabané v lístí. A ráno zastane na kraji lesíka. Kam sa pohnúť? Dookola neprajný svet.... A navyše ozve sa výčitka: „Kde  som už mohlo byť, keby som bežalo s diviakmi! Pravda,  diviačica ani slovkom nespomenula,  keď sa vydali na cestu, aby som sa pridalo...“

Ale odhodlane stojac na krátkych ratičkách, zdvihne hlavu. „Veď si nejako poradím. Dobre vidím, počujem, a mocné  nohy ma ponesú, kde chcem. Ešte sa naposledy najem korienkov a húseníc, aby som mohlo dlho a rýchlo utekať, ako tie diviaky!“

Vybehne na  lúku, zelenú, vysvietenú slnkom, ale nebezpečnú, takže hneď uteká do hory   -   celé údolie je tu zalesnené -  a  ratičky ho unášajú s vetrom o závod , preč od ľudí a za sladkou vidinou slobody. 

Uteká lesným chodníkom do dlhého  mierneho kopca a nohy sa mu zabárajú do suchého lístia. Okolo stromy - listnáče, buky, hraby, jelše, aj fľakaté brezy, len občas nesmelý smrečok.

Na vrchu uvidí  iste daľšiu dolinu a z kopca sa mu bude ľahšie bežať.

Naozaj, hore sa chodník spúšťa, chce bežať dolu a tu – počuje šuchot a vidí veľkú medvedicu s medvieďaťom, ako si zaberá hore chodníkom priam oproti nemu. Medvedica ho tiež zbadala a už aj sa stavia na zadné, otvára tlamu do revu.

Prasiatko sa prikrčí a zmeravie. Medvedica má pred sebou len malé prasa, preto mrzuto spustí laby a chrapľavo zareve:

“Čo si osleplo? Už aj sa mi odprac z tohto chodníka, lebo ťa oplieskam o strom!“ Prasiatko sa trasie od strachu a váhavo vstáva.

Medvedicu to nazúri. „Tak tebe sa páči môj chodník, čo ? A ako sa ti zapáči moja laba?“ podáva sa bližšie. „Drzé prasa, ono akoby ani nepočulo! Vráť sa do chlieva, aby ťa ľudia dobre vykŕmili a potom zožrali, chachacha! A naposledy: preč z môjho chodníka, malý červiak!“

Prasiatku sa konečne rozprúdi krv, beží  dolu chodníkom a šibne nabok za stromy. Nazdáva sa však, že nebezpečie ešte trvá.  Čo ak sa medvedica pustí za ním ? Vykúka spoza hrubého buka, no tej to ani na um nezíde. Už sa vyzlostila, od revu ju až v hrdle pichá, tak sa teraz spokojne kyvoce hore po chodníku. Medvieďa v hnedom kožúšku hundravo labkuje za matkou. 

A prasiatko sa tiež uľahčene rozbehne za slobodou, o ktorej akosi tuší, že ho čaká  

už neďaleko, len zamieriť správnym smerom.

Preto po nejakom čase zrazu opúšťa chodník a zabočí –  žeby inštinkt? - napravo do zalisteného terénu s plazivými koreňmi. Bola to dlhá, úmorná cesta. Podkýna sa, lístie ho zasypáva, padá do štrbín a keď sa ako-tak zviecha, nevidí pre piesok v očiach. Nakoniec  stromy milosrdne ustúpili. Vysilené zastane  pod malou lúkou, nuž sa na ňu namáhavo po prielohu vyštverá.

Vidí dlhú, úzku, mierne stúpajúcu lúčku. Je už zatienená skorým predvečerom, zamatovo sa zelenie, plná pôvabného ticha.  Prasiatko však počúva svoje túžby a želania, odlišné od ľudských. Preto vôbec nevníma voňavý opar, žmurkavé hviezdy a večernú svrčkovú hudbu.

Avšak na druhom konci lúčky pred stromami sa niečo belie, zabehne teda ta. Aj v hustnúcom večere vidí zblízka niečo ako domček. Veru, je to domček, vlastne veľká, drevevá búda pre psa a skoro nová.  -  Nechá búdu, ako je, nazhŕňa do nej suchého lístia a vyčerpané  -  miesta má dosť – spí v nej až do rána.

Ráno si poobzerá okolie a vidí, že búda stojí na rovinke. No takú drevenú ťarchu nevytlačí hore briežkom za prvé stromy.

Preskúmalo navôkol, ako sa mu dalo, všetko. Našlo v hore pramienok vody. Húseníc, červíkov a sladkých korienkov všade nadostač. Prečo by utekalo ďalej a kde?  Ocitlo sa vo svojom cieli, našlo tak úporne hľadaný domov.

Ľudia lúčku, vtlačenú medzi hory, nepoznajú. A gazda s gazdinou, falošná diviačica, ktorá síce chválila, no nepomohla, zlostná medvedica ?  Zostanú navždy iba spomienkou....  A tento  teplý domček  mu iste z výšky spustil na chlpatom chvoste  dobrý duch, ktorý fandí zvieratkám, ako je ono.

Prasiatko si teda prebýva dobre  a slobodne. Za rána sa pred domčekom popreťahuje, poteší sa modrou oblohou a trocha obdaleč raňajkuje. Vymení v búde lístie, vojde dnu a blažene spí a spí. Tak mu vyhovujú rovnaké kolobehy dní!

Má všetko, po čom túžilo.  Jedenie, spanie, starostlivé upratovanie búdy. A to všetko v blaženej istote, že už naveky bude žiť v pokoji, vo vybojovanom pokoji bývalého utečenca.

V tejto rozprávke so šťastným úsmevom na rypáčiku a svetielkom v očkách, v osamelej istote sa má dobre až dodnes.