Nehoda

Je neskorý večer na začiatku apríla. V ľavom jazdnom pruhu šedej rovnej diaľnice fičí malé auto. Žena za volantom vidí v diaľke dve, tri autá a bližšie pred ňou, ale v pomalšom, strednom jazdnom pruhu sivé auto.

Inak je cesta prázdna, bez obáv jazdí uvoľnene a práve sa chystá to vozidlo vpravo od nej predbehnúť.

Nejaký zatúlaný letiaci duch by cez predné okienko uvidel pôvabný profil, krátke plavé vlasy, pozorné oko. Duchovia však driemu v podzemnom teple a okná na aute má Alica zatvorené kvôli chladnému jarnému vzduchu.

Po oboch stranách diaľnice dolnozemská rovina a auto pred ňou vpravo, v strednom pruhu, postupuje zvoľna, priam si žiada predbehnutie. Priestor v kufri má vyplnený objemnými taškami a vnútri vidí tiene cestujúcich. “Určite tiež na veľkonočný víkend”.

Aj ju čakajú ešte pekné kilometre a na ich konci mama, brat a kuchyňa voňajúca sviatočnými koláčmi. Alica, ako každú Veľkú Noc, pripraví studenú misu a pomaľuje niekoľko vajíčok.

Usmeje sa a už už pridáva. Za zadným sklom sivého auta, veľkosťou podobného jej, sa mihne detská hlávka. „Deti, otec a matka“ háda Alica, a nateraz zabúda na predbiehanie. „Malé tmavovlasé dieťa“ rozjíma, mimovoľne sa usmievajúc.

Dieťa. Prečo ona zavše, v túžbe za ním, len márne naťahuje ruky? Predstaví si svoj pekný, svetlý byt, uvedomí si slobodu, ktorá ju obtáča a voľne v nej dýcha. Rezignovane vzdychne. Nie, ešte je čas, o niekoľko rokov azda.

Tuhšie stisne volant, oči prilepí na cestu. Ide domov, ku svojej mame, tá už sleduje čas. Onedlho jej iste zavolá. S priateľom sa stretne po sviatkoch.

Začne predbiehať, ale náhle stŕpne, zbadajúc tieň srnky vpravo, pred sivým autom.

Alica pribrzdila, pozerá, ako auto pred ňou tiež brzdí a vrávorá v úsilí vyhnúť sa stretu. Šmyk ním hádže z kraja na kraj.

Srnka našťastie prebehla a sivé auto vyráža dopredu, v ďaľšom šmyku opisuje škrípavé koleso, pár metrov ešte kľukato kĺže na bezradných pneumatikách smerom do poľa. Ale zastaví v prudkom skoku ešte na diaľnici a pomaly, nekontrolovane sa prevráti na strechu.

Alica opúšťa teplé bezpečie, uteká napravo a hneď zasa nazad k otvoreným dverám. „Len pokojne, pokojne.“ Auto zamkne a o chvíľu, zadychčaná, stojí pri prevrátenom vraku.

Roztrasene vyťahuje mobil z vrecka, vyťukáva čísla záchranky, polície, aj v tejto situácii si ich pamätá a oznamuje miesto nehody ako najlepšie vie.

Z auta, z pokrčených dverí pri zemi sa vysúkal muž s tvárou sivou ako jeho oblek. Ale pevne stojí, viditeľne nezranený a začne chodiť dookola, onemený a slepý v šoku. Vzápätí z otvoru vyjde žena, asi tiež fyzicky v poriadku a vyťahuje dvoch plačúcich chlapčekov.

Zbadá Alicu a podáva jej s námesačne prázdnym pohľadom väčšie dieťa. Chlapča sa zadúša v hlasnom plači, odmieta Alicino tíšenie. Malý, na rukách matky, tiež otvára ústa v hlasnom kriku.

Žena s dieťaťom sa vracia k otvoru, malého položí na zem a vsunie sa dnu. Zhrbená vychádza s detskými vetrovkami. Jednu podáva Alici. Malý, teraz zakvačený do matkiných nohavíc, reve z plných pľúc, no teplo vetrovky ho trocha utíši. Alica bez problémov oblečie väčšieho.

Muž obďaleč, so spustenými rukami zhrbene postáva, ešte sa nespamätal a v očiach má hmlu. Matka obchádza šatstvo, rozhádzané po zemi, pomaly už chápajúc majetkovú újmu a zakrýva si oči. Inak mĺkvu scénu oživuje len detský nárek. Celá rodina prežíva údes po svojom.

Na diaľnici stojí zopár áut, postávajúci ľudia by radi ochotne pomohli. „Volal niekto záchranku?“ Pýta sa hlas z prítmia.

Skupinka mužov a žien obhliada terén, no chýbajú tu stopy krvi, nevidia a nepočujú ranených, len manželský, bezhlasný pár, chodiaci okolo a plačúce deti.

„Už sú na ceste, hneď som im volala“ informuje zvedavcov Alica.

Objíma chlapča v náruči, utiera mu servítkou mokrý nos a líčka. „Zázrak“ aj jej z očí vybehnú slzy úprimnej účasti aj úľavy nad týmto, predsa len dobrým koncom. Živí, hádam len poudieraní, veď ich v nemocnici vyšetria. Pri tejto nevinnej rodine iste stála vyššia moc.

Prifrčala kvílivá záchranka a policajná dodávka, blikavo osvetľujúc noc. Muž chvatne zbiera veci z otvorených tašiek, matkine nepokojné ruky vzali Alici chlapčeka.

Sanitári pomáhajú postihnutej posádke do sanitky, plač vystrašených detí ustáva. Policajti, nakoľko môžu teraz v noci, fotia a zapisujú.

Tesne pred odchodom sa mužovi z auta vrátila reč a oslovil Alicu. „Áno, videla som to zviera“ podala mu svoje mobilné číslo „nebojte sa“. Opätovala jeho slabý úsmev. „Ak by bolo treba“ zašemotil „ozvem sa vám, kvôli poistke“.

Svetlá, predtým odháňajúce noc, zanikli v diaľke a Alica zostala sama.

Tma a ticho prikrčené v rovine, povstávali a opäť roztiahli čierne prsty nad krajom, ihneď právom vyplňujúc svetlé medzery. Prázdna diaľnica dýcha už v pokoji.

Alica postála pri vraku auta s kolesami trčiacimi proti nebu a pobrala sa ku svojmu vozidlu, takmer splývajúcemu s nocou.

Unavenými rukami ťažko otvára dvere. Oddychuje v tmavom tichu, rovnajúc zmätene, rozhádzané myšlienky. Ešte trocha odpočinku a mladý organizmus, pozviechaný, sa opäť energicky postaví k realite.

Naštartovala do tmy, medzi prvé lesnaté tône, tak blízke jej srdcu. Cesta sa dvíha k ešte vyšším kopcom, aj cez zavreté okná zavanul studený vzduch.

Kilometre ubiehali rýchlo po cestách takmer bez premávky. Alica sa s meškaním doviezla pred svietiace okná svojho domova a natešene zazvonila. Túto veľkú noc oslávi s mamou a bratom vo vzrušujúcej pohode, bez skoro povinnej nudy minulých sviatkov.

Nehodu na diaľnici najprv len tak spomenie. Poslucháči spozornejú a budú žiadať ucelenejšiu verziu. Tú celú príhodu dramaticky rozvinie, presne podľa pravdy. Podrobné časti príbehu bude do konca sviatkov deliť a podávať ako mamin makovník.

V bratových očiach zaiskrí trocha závisti, ako každému ješitnému chlapovi, mama sa zabudne v jednotlivých fázach a opakovaniach, prípadne pred susedou obozretne pochváli svoje zdatné dieťa.

Tak Alica svojou dôležitou úlohou v diaľničnej dráme podaruje svojim blízkym zaujímavé sviatočné dni a sama sa príjemne ohreje v úprimnom rodinnom obdive.

Domov je dobrá voľba

V obývačke stáli dve veľké plné tašky a ďalšia čakala na doplnenie. Hana sa motala okolo nich a zo skrine v spálni pod ľavou zdravou pazuchou priniesla posledné oblečenie. Pravú stranu tela mala už niekoľko rokov ochrnutú porážkou. 

Košele hodila na tašku a hneď, unavená, krivká ku gauču. Len dúfala, že synove ruky pri zatváraní tašiek nebudú mať problém so zazipsovaním.

Odchodom z tohto bytu, už prenajatého, si Hana napĺňala túžbu po domove dôchodcov s ľuďmi jej rovankým vekom a chorobami. Tiesnivá samota, podobná ťažkému krížu akoby lákala ďalšie choroby. A byt, cítila to, urazene mlčí, zo všetkých kútov oneskorene vysielajúc teplé lúče.

Zajtra ráno tašky zanesú do auta a ona si ešte krátko posedí na stoličke. V tomto vzorne udržiavanom byte Hanu často trápili starosti a ozajstné uvoľnenie poznala len málo, takže žiadne rozlúčkové slzy.

V predsieni sa obuje, zíde spolu s deťmi výťahom a po chodníku už sama odkrivká k dcérinmu ligotavému autu. Aj nasadne bez pomoci a Evica, dcéra, naštartuje.

Samozrejme, do domova dôchodcov dorazili popoludní, s meškaním. Hoci navigácia fungovala, odbočenia a zmätené úvahy sa dostavili ako vždy na neprebádanej ceste. Konečne zaparkovali na správnom mieste a uvideli žltú kocku s dvoma poschodiami, stojacu uprostred holej roviny.

Martin príhodne poznamenal: „Skoro ako na púšti“. V diaľke, za riedkym lesíkom, črtalo sa zopár dedinských striech. A okolo kocky podvečerné ticho, ktoré rozbil len zvuk zatváraných dvier Evicinho auta.

V domove dôchodcov boli všetky formality vopred vybavené a Hana, už klientka, len obsadila svoje miesto v dvojlôžkovej izbe na prízemí. Obe deti jej pomáhali s vybaľovaním.

Posteľ, skriňa, nočný stolík, ako náhrada za trojizbový byt. Oproti to isté vybavenie, len skriňa a stolík pri okne o niečo tmavšie. Zo svojej stoličky ich sleduje bacuľatá pani v Haninom veku.

Hana krivkala okolo detí, zahrúžených v ukladaní vecí a skúmala skriňový priestor. Pani akoby sa im aj chcela prihovoriť, no volali na večeru a ona vstala, o niečo vyššia od Hany a menej objemná, ako sa zdalo na prvý pohľad.

Aj Hana s deťmi dojedli chlebíčky a rýchlo sa rozlúčili, lebo mamine slzy sú nákazlivé. Čas ukáže, či jej voľba bola správna. Len dúfajú, že čoskoro sa sklamaná vráti.

Odmietanie samoty zveličuje, nazdávali sa. A v Evicinom novom dome čaká mamu samostatná izba s kúpeľňou, ktorú odmieta, lebo vie, čo môže čakať. Cez deň zúfalé krivkanie po izbe, televízor, gauč a večer vyčkávanie pri okne na auto s dcérou a zaťom.

Hanino ochrnuté telo premohla únava, zabudla na prvú spoločnú večeru. Ležiac na posteli, hľadela do prázdna, pomaly sa uvoľnujúc. Myslí na Evicu, Martina a na svoje dve dlhovlasé, krásne vnučky, Martinove deti. Či jej nebudú veľmi chýbať?

Kroky a starecké šuchtane na chodbe zvestovalo koniec večere. Aj Hanina spoločníčka sa vrátila, so vzdychom dosadnúc na postel. Hana v tichej úľave, ešte oblečená, zavrela oči, privolávajúc spánok. Veď zajtra sa s touto paňou, iste sympatickou, zoznámi.

Ráno zistila, že celú noc prespala na paplóne a v šatách. Za francúzskym oknom svieti slnko, hreje teplými lúčami, zláti strohý nábytok. Aj Hana v teplom svetle ľahšie vstáva a s osuškou v ruke sa ponáhľa hľadať sprchu.

Keď sa vrátila, pani ešte ležala, slastne sa preťahujúc a na klopkanie barly otvorila oči. Usmiali sa na seba a začalo zbližovanie. 

Z Hany spadlo napätie posledných týždňov a rozhovor s Kamilou bez problémov, s potešením zvládla. Obe mali v zásobe rovnaký druh kávy, čo bolo tiež príjemné a túto raňajšiu kávu popíjali na teplom balkóne, pri stolíku s vázičkou. „Luxus ako v hoteli“ usmiala sa Hana. Kamila zbehla do záhrady pre kytičku púpav.

Potom, pokiaľ vládala, pochodila s Kamilou všetky kúty na prízemí. Oddýchla si v jedálni pri obede. Kamila ju ešte zoznámila s kamarátkami a tieto debaty bez konca boli už nad jej sily. So zvesenou hlavou, slabú a vyčerpanú ju Kamila doviedla k posteli.

Na večeri nepohnute sedela v začínajúcej panike, jedlo podvedome ignorujúc. Kamila zatiaľ nepoznala hĺbku Haninho postihnutia a dostala strach. „Prečo som len nástrojila, aby išla so mnou“... Sestričky z ošetrovne odmerali Hane tlak, posadili na vozík a v izbe, podajúc lieky, prezlečenú, uložili spať.

Tak skončil Hanin prvý deň v domove. A začínala nová cesta, ktorú nadovšetko prijímala. Prvý krát pocítila teplú ľudskú pomoc, šetrnú pri styku s jej ochrnutým telom a láskavú opateru ochotných rúk.

Bola vďačná ako dieťa, ktoré dobité, no ešte živé, zodvihnú z prachu. Pôjde touto spoločnou cestou, chvalabohu bez krutosti samoty a námahy prestátej v byte, ktorý opustila.

Prešlo zopár týždňov. Na prvý Hanin deň spomínali ako na reakciu spôsobenú zmenou, no Kamila, poučená, dáva pozor. A Hana v pokoji zaspáva, veci v skrini pekne uložené. Strava obom bohato stačí, do bufetu na prízemí vše len nakukli. Kávu si varia na chodbovom variči, pri popíjaní klebetiac a hryzúc rožky od raňajok.

Okrúhle stolčeky pri bufete bývajú obsadené stareckými postavami najmä poobede, v čase pridlhom medzi obedom a večerou. Pre Hanu a Kamilu je to čas prechádzok do blízkeho rovinatého okolia. Niekedy zašli až ku dedinským domcom. Keď vonku prší, hrajú žolíka a Hana doniesla i sedmové karty.

Z rohľahlej haly sa vstupovalo okrem bufetu a obývacích izieb aj do lekárskej ambulancie a do miestnosti sestričiek. Pedikérka, osoba stále zamestnaná, prijíma klientov v osobitnej kutici.

Lekár, robustný, vysoký muž, ordinoval každý deň niekoľko hodín. Na izbách sestričiek, rušných už od rána, podchvíľou búchali dvere. Klientom sa meria tlak, bledé starenky nespokojné s liekmi plačlivo prosia o iné, podlomení starci zas vchádzajú k mladej sestričke ako ku kvetu, ktorým sa možno ešte kochať.

Táto zdravotná oáza priťahovala pacientov a niektorí naozaj v čistej sestrinej izbe pookriali. Zato  k mohutnému lekárovi so šedivými fúzmi vstupujú s bázňou. Obvykle po prehliadke sa klienti pánu doktorovi poďakujú a s receptom sa ponáhľajú do sestričkovskej izby.

Na kus reči zostávajú len staré ženy, dúfajúce v lekárove zázračné schopnosti. On ich vie lichotivo potešiť a babičky odchádzajú s pohladenou dušou. Pri čaji si potom vykladajú, aké má doktor dobré oči.

Hana s Kamilou občas museli prejsť touto zónou. Pohľadmi, alebo aj nahlas si hovorili: „Ako dobre, že my ešte nie“. S účasťou hľadeli na hrkotavý vozík so sediacim bezvládnym človekom a ich súcitné srdcia bili tým smerom hovoriac, že aj ony patria sem, a raz ich určite tiež dostanú predsmrtné prsty.

Kamila a Hana však poznajú úskalia emócií a preto, aj s bremenom účasti, vždy stoja pevne na zemi.

Hanino zdravotné zlyhanie sa už asi nezopakuje a ona si verí. Opiera sa o vernú kamarátku a jej dni sú naplnené ľuďmi, niektoré ich osudy pozná a porovnáva. Hoci odlišné, v istých úsekoch sa podobajú. A chápajúca, prikyvuje životu.

Krivká po hale domova už ľahšie, namiesto trpiteľského úsmevu ukazuje okoliu vyhladené líca a plecia menej zohnuté.

Obe, ružovú Kamilu a suchú, krívajúcu Hanu vídajú domováci stále spolu a ony idú, napriek zavše ubíjajúcemu prostrediu, usmiate a spokojné v ústrety budúcim dňom.

Z Kamily, tiež vdovy, ale bez detí, vyžaruje teplá energia, ktorou napája Haninu dušu. V podstate jednoduchá a priama vnikla do Haninej nepokojnej povahy a na dlani jej podáva zrniečka svojej sily. Hana z nich občas zobká. V stareckom veku konečne spoznala dlhé, nekonečné zmierovanie so svetom a to bez trúchlivých sĺz.