Kola

Ktovie, akú asi kolu popíja Figa Borový, vrchný politik. Určite kvalitnú, podľa pôvodného receptu. Nakoniec,  môže si to dovoliť a svoju slabosť k tomuto nápoju aj verejne priznal. Nedávno na návšteve u kamaráta Intriga Hrabivého, s úsmevom ukázal kamere tmavohnedú fľašu: „Len tu pijem kolu. Hádam to nie je trestné?“

V pracovnom bytíku Intriga Hrabivého, kvázi manažéra zapredaných duší, striedajú sa návštevy, o tom niet pochýb. Veď je to človek priateľský, s ústretovým uchom, samozrejme, len pre vybranú družinu. Napríklad v neďalekej Plente preplieta a zaplieta svoje záhadné klbká už zopár liet.

Malý bytík ťažko znáša viac osôb naraz. Na priateľské rokovania stačia dvaja. Intrig H. a ešte jedna, najviac dve osoby z horenosového kruhu. Vysokému politikovi Figa Borovému tu patrí pozlátená stolička a intímne prítmie obývačky. Tu si dobrej koly dopraje, ale zvedavý plebs pozorne hľadí: „Naozaj tomu nášmu predníkovi veľmi chutí kola.“ A veci znalí odvetia: „To on ešte stále zapíja plané sľuby, ktorými nás lákal pred voľbami. Splachuje ich tam, odkiaľ vyšli.“

K tomuto nenápadnému bytu patrí tiež veľká oceľová klietka vzadu za kuchyňou. Na konári tam sedáva chlpatá dlhoruká Gorila. Keď strčí ochlpenú hlavu do kuchynského okienka, príčinlivý Intrig H. ihneď fičí a opici popod mreže posúva plnú misu. Gorila žerie a žerie, napokon sa ťarbavo vytiahne na konár.

Intrig H. sa spokojne usmieva. Gorilu poskladala svorka bohatých, chamtivých dravcov podľa jeho plánu, spoločne ju oživili a pokrstili. Krstným otcom sa stal na všetko odhodlaný boxer s vybitým zubom, krstnou mamou Anna Bublifuková, v závetrí užitočná hviezda. Teraz, už pestúni, bedlia, aby s plným bruchom a občasným rehotom odpočívala a zavše aj cvičila na nízkom strome.

Jej zdravie a náladu má pod palcom hlavný kŕmič Intrig H. Ten nedbá čo aj každú hodinu vymieňať prázdne misy za plné. Veď pokiaľ Gorilka dobre a veľa žerie, aj miliónoví upíri mafiánskej bandy budú môcť beztrestne loviť v biznisovom močiari.

S pazúrmi vo veľkých hodnotách, tvorených národom, koristnícky driapu, obhadzujúc sa zlatom. Zbedačených ľudí bez práce a bezdomovcov ani nevnímajú. A štátna moc ticho prikyvuje, pre istotu hľadiac nabok. Vládni úradníci patriaci ku zlodejskej mafii sú dokonca poctení, že stoja v jednom rade s Figa Borovým.

A tak sa v médiách dozvedáme len opakované predpovede o hlbokej kríze. No na obzore v čiernom tieni pracuje a žerie vypasená virtuálna Gorila.

Ak nechceme, aby nás prevalcovala, musíme sa s ňou porátať. Niekoľko malých zhromaždení na námestiach Gorilu len rozosmeje, znamená pre ňu úspech.

A ľudia akoby nechápali blížiacu sa skazu. S vyhasnutými očami len zahadzujú rukou. Nad priemerom vždy zvíťazí moc a peniaze, načo teda skandovanie v dave, ktorý policajti umlčia, rozoženú.

Za týmto porazeneckým názorom stojí vlastné pohodlie alebo aj strach, existenčný strach. No bez hromadných protestov na uliciach, bez účinného nátlaku na skorumpovaný režim Gorila nikdy neskape, ba pomaly postupujúc, zožerie a podlávi všetku miazgu v okolí.

Keby tak…Možno v blízkej dobe aj u nás zažijeme odhodlanú masu ľudí, pochodujúcu pred sídlo vlády a parlamentu:

Niet voľného miestečka, revúci vzduch trasie oknami vládnych budov. Piskot policajných áut zaniká vo volaní, mávaní, ruchu a šume tisícich tiel.

Na tribúny vystupujú rečníci a rečníčky a zástup počúva. Nad davom, v rukách mladíkov a dievčat kolíšu sa transparenty. A medzi nimi, čierne na bielom aj heslo: „Figa pije kolu, stiahnime ho dolu!“

. 

.

.

Cesty

Vtedy, pred viac ako polstoročím, nastúpil nový režim s prevratnými víziami. Tento veľahlasný, na svete už fungujúci svetonázor sa ujal a prekvitajúca totalita bezpečne zapúšťala korene.

Štát potreboval a opieral sa hlavne na nemajetných a pokorných ľudí, ktorí vzdávali úctu novým ideám, pochopiac zákony postavené na blahobyte všetkých. Horlivou robotou a vždy na očiach predákov, sa tiež dopracovali k funkciám a majetku.

A triedne rozdiely zanikli, zotreté mocou vládnúcej ruky.

Niet divu, že pracujúci a dobre platení ľudia vrhli sa do poznávania konzumného štýlu, zľahostajneli k posvätným tradíciám. Vianočnú atmosféru duchovne držali už len penzisti.

Kostol, na polnočnej omši vždy plný šumu, spevu, onedlho za novej éry zosmutnel. Mladí končili štedrý večer pri víne, tanci a blikalo už aj svetlo televízorov.

Zdedenú vrúcnu vieru, upnutú k nebesiam, ideológia ateizmu striktne zavrhla a zakázala.

V začiatkoch sa ešte niektoré náboženské tradície zachovali. Cirkevný obrad v prvom dni Nového roka, Koledu, dosť skoro zmietlo rameno novej vlády. Veď v hre boli peniaze, nie slušne zarobené, ale vykoledované.

„Už idú“ siedmačka Dáša vo vlnenej sukni si vyzula zasnežené kapce a vbehne do izby. „Otvárali bráničku, idú po dvore.“ Zadýchaná, vzrušená, tmavými očami omrkne stôl. Biely obrus, zákusky na tácni, fľaša s pohárikmi na druhej. Nový rok, ten  vysoký mládenec v bielom šate, môže vojsť. S búchajúcim srdiečkom si spôsobne zastane vedľa svojich sestier.

Do izby vletí chladný vzduch a vôňa kadidla, zazvoní trojzvonec. So spevom vchádza novoročný sprievod, vysoký mladý kňaz v omšovom rúchu, za ním muž s dunivým basom, kostolník a dvaja chlapci – miništranti. „Vesel sa ľudské stvorenie, prišlo k nám naše spasenie, radujme sa, veselme sa v tomto novom roku!“

Pán farár, idol mužného pôvabu, tajná láska hádam všetkých žien v dedine, úsmevne a bez meškania, s krížikom v ruke, pristupuje k zoradenej rodine.

Kým prebieha obrad bozkávania krížika – kňaz prikladá krížik ku každým ústam - basový spevák píše kriedou na rám vchodových dverí: G M B – Gašpar, Melicher, Baltazár. Z postriebrenej nádobky plyne zadúšavá vôňa tymiánu a dievčatá ukradomky pozerajú na pána farára. 

Do kostolníkovho mešteka na krátkej tyčke zaletí bankovka a gazdiná vynukuje. Miništranti hanblivo siahnu po zákusku, vypije len spevák.

Šeptajúc latinské zaklínadlo, kňaz ešte kropeničkou požehnáva vianočný stromček a novoročný sprievod odchádza do zimného podvečera. Na tradičný obrad čaká ešte niekoľko vysvietených katolíckych domov.

Znova sa ozýva sviatočný chorál, zvoní trojzvonec, tuhšie zavanie riedky dym tymiánu.

Starý kostolník sa obzrie a vďačne zamáva. Pred chvíľou, ešte v dome, hovoril s paňou a zmienil sa aj o nedávnej potupe a sklamaní jeho rodiny. Pani utlmí nepokoj zarmúteného starca, nájde slová útechy.

Nedávno totiž kostolníkovho vnuka, ešte mladého, mentálne veľmi prostého Emila, prichytili pri krádeži. Tento veľký, naoko krotký leňoch bez trvalej roboty už dlhšiu dobu snoril okolo domov, prefíkane vyčkávajúc. Keď v dome zostalo ticho, zručnými prstami s pomocou pakľúčov a plieškov, otváral zámky a bral rôzne cenné veci. Na krátkom súde mu odklepli väzeňskú celu a väzni ho vraj prezývali „škutavý Emil“ pre jeho riedke, vždy spotené vlasy.

Ako kamarát dievčiny s podobnou mentálnou výbavou občas ju brával na tieto vzrušujúce výlety, čo sa jej ohromne páčilo. Po jeho osudnom nezdare si trúfla na samostatnú akciu. Objavil ju mladík,  ktorý vyletel z kúpeľne, práve keď si skúšala kožušinový kabátik. Vytiahli ju na dvor a bez prieťahov šupli do špeciálnej polepšovne.

Nastal večer, v dome po odchode koledy opadol vzruch a izby ticho oddychujú. Rodina si pomaly sadne za stôl, no matke je ľahko s večerou. Od včerajška hrniec kapustnice, údenina, zostalo aj rybie filé so šalátom (vtedy nova móda), všelijaké zákusky.

Alena so zasnenými lícami chodí okolo  obrusa,  štrngá taniermi, rozkladá príbory. „To nevieš tichšie!“ ozve sa z kúta zahriakavo Viera. „Veď vidíš, že vyšívam a počítam krížiky!“

Alena ani neotvorí ústa,  zlepené mlčaním. Vie ona, keď chce, odraziť Vierin útok.  Ale len pred chvíľou, práve dumala nad nepoddajným veršom, ju zavolali do roboty. Dokončí prestieranie a uteká hore na manzardu, lebo ju práve osvietil vhodný rým.

Rodinnej vyšívačke Vierke, dievčine s chlapčenskou postavou zavoňajú klobásy. Zbalí vyšívanie a odcupká do kuchyne.

„Alena už prestrela“ hovorí „a hladná som, kedy budeme jesť?“

„Už sa to nesie“ povie matka od sporáka „zavolaj ostatných, kapustnicu som zohriala a preložila do misy.“

Viere už dávno nekompromisne zavadzia Alenin štýl a nekompromisne sa priam podkladá Dáši. Obe to dobre vedia a Alena sa naučila čeliť Vierinmu štipľavému zadieraniu. Keď ju zobudí z jej sveta snov, písania básničiek a úvah o kadečom, rázne ju uzemní, zavše aj zauchom.

Viera údery nevracia, potichu intriguje, ohovára najmä u rodičov. Matka niekedy namrzenej a dôraznej žalobe uverí, no otcov zmysel pre pravdu a rovnováhu hneď zasiahne. Vďaka tomu sily dobra a temna spokojne čupia v stenách.

Slnečné stvorenie, Dáša, v šťastnej pohode si chodí po svojich cestách bez ťaživých myšlienok. Obdarúva okolie štíhlym zjavom,  podobná kvetu, ktorý sa ohybným steblom nakláňa ku slnku.

Rodina chráni tento klenot a akceptuje Dášine zavše rozmarné maniere, zrejme obvyklé u pekných dievčat a žien v znamení leva.

Koleda sa  konečne neskoro večer rozíde, no skôr ešte na farskom úrade prebehne záver s pozvaným a nevyhnutným predsedom MNV. Aktéri Koledy prijmú malú odmenu a celý vykoledovaný obnos končí v cirkevnej pokladni. Na očiach svedkov peniaze zrátajú, spíšu zápisnicu. Pán farár si počká na samotu, magickými číslami otvorí trezor a peniaze opatrne zamkne.

Spevák – koledník Marian mieri domov, do Uličky ku svojej žene. Ten Marian, ktorý na matkin príkaz opustil Malvínu, ohnivú dievčinu.

Nažíva dobre aj s pohľadnou, rusovlasou Irenou vo vilke na konci čarovnej svetlej Uličky. Domčeky v Uličke majú namiesto vchodového schodíka len široký prah, takže kroky plynulo vchádzajú z ulice do pitvora. Okienka, chránené strmými strechami, slnko osvecuje len poobede, no dlho pri zemi horúco odpočíva. Preto Ulička dýcha teplom aj v chladnejších dňoch.

Býva v nej zopár mladých párov a najmä staré dievky, nenápadné stvorenia, spokojné vo svojich malých, zdedených príbytkoch. Tu vyrástli a možno ich aj zasiahlo niečo hriešne sladké, krásne, na čo – vo svojej naivite – spomínajú so stiesneným blahom.

Od jari do jesene sú parapety pred oknami plné muškátov. A ony zavše chodia po uličke, porovnávajúc: Ktorý muškátový rad je najkrajší?

Zrejme by sa v malých izbách a komôrkach ťažko vychovávali deti, preto tu drieme mlčanie, šepotavé slová bez zvuku. Občas vyjde a buchne dverami drobná žienka v zástere. Otvára vrátka do dvorčeka so zrnom pre sliepky, vyzerajúc kamarátky.

Ktovie, či osadníci tejto pôvabnej zátule vnímajú jej čaro tak, ako náhodný chodec, idúci do hory? Lebo za Uličkou končí svet zvukov a náhlení, zastavili ho široké lúky a šumiace hory. 

Chodec kráča po ušliapanom chodníku s kríkovým porastom, teraz v zime holom a pichľavom. Chodník, spočiatku rovinatý, postupne sa driape do výšky, pretínaný žilovými koreňmi. Šípkové, tŕnkové kríčie za zákrutou vytlačili kmene dubov,  bukov, v hĺbke hory belejú sa brezy.

V polovici strminy ubúda listnatých stromov, no mnohé sa nevzdali a postupujú vysoko už s mohutnými smrekmi, jedľami a roztrúsenými borovicami.

Chodník sa stráca v úzkej hlbokej úžľabine plnej suchého lístia a hádam by sa našli aj medvedie brlohy.

Hore vo výške slabo svieti vrchol, no skúsený chodec sa radšej obráti, hoci ho vábi šuchotavý chodník a hlavne tie svetlé mihotavé škvrny v lístí hore  na hrebeni.

Nabudúce skúsi výstup na vrchol Kremnického pohoria schodnejšou trasou.