Vtedy, pred viac
ako polstoročím, nastúpil nový režim s prevratnými víziami. Tento veľahlasný,
na svete už fungujúci svetonázor sa ujal a prekvitajúca totalita bezpečne
zapúšťala korene.
Štát potreboval
a opieral sa hlavne na nemajetných a pokorných ľudí, ktorí vzdávali
úctu novým ideám, pochopiac zákony postavené na blahobyte všetkých. Horlivou
robotou a vždy na očiach predákov, sa tiež dopracovali k funkciám
a majetku.
A triedne
rozdiely zanikli, zotreté mocou vládnúcej ruky.
Niet divu, že pracujúci
a dobre platení ľudia vrhli sa do poznávania konzumného štýlu,
zľahostajneli k posvätným tradíciám. Vianočnú atmosféru duchovne držali už
len penzisti.
Kostol, na
polnočnej omši vždy plný šumu, spevu, onedlho za novej éry zosmutnel. Mladí
končili štedrý večer pri víne, tanci a blikalo už aj svetlo televízorov.
Zdedenú vrúcnu
vieru, upnutú k nebesiam, ideológia ateizmu striktne zavrhla
a zakázala.
V začiatkoch
sa ešte niektoré náboženské tradície zachovali. Cirkevný obrad v prvom dni
Nového roka, Koledu, dosť skoro zmietlo rameno novej vlády. Veď v hre boli
peniaze, nie slušne zarobené, ale vykoledované.
„Už idú“
siedmačka Dáša vo vlnenej sukni si vyzula zasnežené kapce a vbehne do
izby. „Otvárali bráničku, idú po dvore.“ Zadýchaná, vzrušená, tmavými očami
omrkne stôl. Biely obrus, zákusky na tácni, fľaša s pohárikmi na druhej.
Nový rok, ten vysoký mládenec
v bielom šate, môže vojsť. S búchajúcim srdiečkom si spôsobne zastane
vedľa svojich sestier.
Do izby vletí
chladný vzduch a vôňa kadidla, zazvoní trojzvonec. So spevom vchádza
novoročný sprievod, vysoký mladý kňaz v omšovom rúchu, za ním muž
s dunivým basom, kostolník a dvaja chlapci – miništranti. „Vesel sa
ľudské stvorenie, prišlo k nám naše spasenie, radujme sa, veselme sa
v tomto novom roku!“
Pán farár, idol
mužného pôvabu, tajná láska hádam všetkých žien v dedine, úsmevne
a bez meškania, s krížikom v ruke, pristupuje k zoradenej
rodine.
Kým prebieha
obrad bozkávania krížika – kňaz prikladá krížik ku každým ústam - basový spevák
píše kriedou na rám vchodových dverí: G M B – Gašpar, Melicher, Baltazár.
Z postriebrenej nádobky plyne zadúšavá vôňa tymiánu a dievčatá
ukradomky pozerajú na pána farára.
Do kostolníkovho
mešteka na krátkej tyčke zaletí bankovka a gazdiná vynukuje. Miništranti
hanblivo siahnu po zákusku, vypije len spevák.
Šeptajúc latinské
zaklínadlo, kňaz ešte kropeničkou požehnáva vianočný stromček a novoročný
sprievod odchádza do zimného podvečera. Na tradičný obrad čaká ešte niekoľko
vysvietených katolíckych domov.
Znova sa ozýva
sviatočný chorál, zvoní trojzvonec, tuhšie zavanie riedky dym tymiánu.
Starý kostolník
sa obzrie a vďačne zamáva. Pred chvíľou, ešte v dome, hovoril
s paňou a zmienil sa aj o nedávnej potupe a sklamaní jeho
rodiny. Pani utlmí nepokoj zarmúteného starca, nájde slová útechy.
Nedávno totiž
kostolníkovho vnuka, ešte mladého, mentálne veľmi prostého Emila, prichytili
pri krádeži. Tento veľký, naoko krotký leňoch bez trvalej roboty už dlhšiu dobu
snoril okolo domov, prefíkane vyčkávajúc. Keď v dome zostalo ticho,
zručnými prstami s pomocou pakľúčov a plieškov, otváral zámky
a bral rôzne cenné veci. Na krátkom súde mu odklepli väzeňskú celu
a väzni ho vraj prezývali „škutavý Emil“ pre jeho riedke, vždy spotené
vlasy.
Ako kamarát
dievčiny s podobnou mentálnou výbavou občas ju brával na tieto vzrušujúce
výlety, čo sa jej ohromne páčilo. Po jeho osudnom nezdare si trúfla na
samostatnú akciu. Objavil ju mladík,
ktorý vyletel z kúpeľne, práve keď si skúšala kožušinový kabátik.
Vytiahli ju na dvor a bez prieťahov šupli do špeciálnej polepšovne.
Nastal večer,
v dome po odchode koledy opadol vzruch a izby ticho oddychujú. Rodina
si pomaly sadne za stôl, no matke je ľahko s večerou. Od včerajška hrniec
kapustnice, údenina, zostalo aj rybie filé so šalátom (vtedy nova móda),
všelijaké zákusky.
Alena so
zasnenými lícami chodí okolo
obrusa, štrngá taniermi,
rozkladá príbory. „To nevieš tichšie!“ ozve sa z kúta zahriakavo Viera.
„Veď vidíš, že vyšívam a počítam krížiky!“
Alena ani
neotvorí ústa, zlepené mlčaním. Vie
ona, keď chce, odraziť Vierin útok. Ale
len pred chvíľou, práve dumala nad nepoddajným veršom, ju zavolali do roboty.
Dokončí prestieranie a uteká hore na manzardu, lebo ju práve osvietil
vhodný rým.
Rodinnej
vyšívačke Vierke, dievčine s chlapčenskou postavou zavoňajú klobásy. Zbalí
vyšívanie a odcupká do kuchyne.
„Alena už
prestrela“ hovorí „a hladná som, kedy budeme jesť?“
„Už sa to nesie“
povie matka od sporáka „zavolaj ostatných, kapustnicu som zohriala
a preložila do misy.“
Viere už dávno nekompromisne
zavadzia Alenin štýl a nekompromisne sa priam podkladá Dáši. Obe to dobre
vedia a Alena sa naučila čeliť Vierinmu štipľavému zadieraniu. Keď ju
zobudí z jej sveta snov, písania básničiek a úvah o kadečom,
rázne ju uzemní, zavše aj zauchom.
Viera údery
nevracia, potichu intriguje, ohovára najmä u rodičov. Matka niekedy
namrzenej a dôraznej žalobe uverí, no otcov zmysel pre pravdu
a rovnováhu hneď zasiahne. Vďaka tomu sily dobra a temna spokojne
čupia v stenách.
Slnečné
stvorenie, Dáša, v šťastnej pohode si chodí po svojich cestách bez
ťaživých myšlienok. Obdarúva okolie štíhlym zjavom, podobná kvetu, ktorý sa ohybným steblom nakláňa ku slnku.
Rodina chráni
tento klenot a akceptuje Dášine zavše rozmarné maniere, zrejme obvyklé
u pekných dievčat a žien v znamení leva.
Koleda sa konečne neskoro večer rozíde, no skôr ešte
na farskom úrade prebehne záver s pozvaným a nevyhnutným predsedom
MNV. Aktéri Koledy prijmú malú odmenu a celý vykoledovaný obnos končí
v cirkevnej pokladni. Na očiach svedkov peniaze zrátajú, spíšu zápisnicu.
Pán farár si počká na samotu, magickými číslami otvorí trezor a peniaze
opatrne zamkne.
Spevák – koledník
Marian mieri domov, do Uličky ku svojej žene. Ten Marian, ktorý na matkin
príkaz opustil Malvínu, ohnivú dievčinu.
Nažíva dobre aj
s pohľadnou, rusovlasou Irenou vo vilke na konci čarovnej svetlej Uličky.
Domčeky v Uličke majú namiesto vchodového schodíka len široký prah, takže
kroky plynulo vchádzajú z ulice do pitvora. Okienka, chránené strmými strechami,
slnko osvecuje len poobede, no dlho pri zemi horúco odpočíva. Preto Ulička
dýcha teplom aj v chladnejších dňoch.
Býva v nej
zopár mladých párov a najmä staré dievky, nenápadné stvorenia, spokojné vo
svojich malých, zdedených príbytkoch. Tu vyrástli a možno ich aj zasiahlo
niečo hriešne sladké, krásne, na čo – vo svojej naivite – spomínajú so
stiesneným blahom.
Od jari do jesene
sú parapety pred oknami plné muškátov. A ony zavše chodia po uličke,
porovnávajúc: Ktorý muškátový rad je najkrajší?
Zrejme by sa
v malých izbách a komôrkach ťažko vychovávali deti, preto tu drieme
mlčanie, šepotavé slová bez zvuku. Občas vyjde a buchne dverami drobná
žienka v zástere. Otvára vrátka do dvorčeka so zrnom pre sliepky,
vyzerajúc kamarátky.
Ktovie, či
osadníci tejto pôvabnej zátule vnímajú jej čaro tak, ako náhodný chodec, idúci
do hory? Lebo za Uličkou končí svet zvukov a náhlení, zastavili ho široké
lúky a šumiace hory.
Chodec kráča po
ušliapanom chodníku s kríkovým porastom, teraz v zime holom
a pichľavom. Chodník, spočiatku rovinatý, postupne sa driape do výšky,
pretínaný žilovými koreňmi. Šípkové, tŕnkové kríčie za zákrutou vytlačili kmene
dubov, bukov, v hĺbke hory belejú
sa brezy.
V polovici
strminy ubúda listnatých stromov, no mnohé sa nevzdali a postupujú vysoko
už s mohutnými smrekmi, jedľami a roztrúsenými borovicami.
Chodník sa stráca
v úzkej hlbokej úžľabine plnej suchého lístia a hádam by sa našli aj
medvedie brlohy.
Hore vo výške
slabo svieti vrchol, no skúsený chodec sa radšej obráti, hoci ho vábi šuchotavý
chodník a hlavne tie svetlé mihotavé škvrny v lístí hore na hrebeni.
Nabudúce skúsi
výstup na vrchol Kremnického pohoria schodnejšou trasou.