Príhody

Do malého obchodíka vojde postaršia žena v šatovej zástere. Tetka Zuza pred pultom sa obzrie, usmeje: “Aha, Marienka. Ideš kupovať?” Zaplatí, s nákupom v taške odchádza a dotkne sa ženinho pleca: “Príď poobede Mariena, niečo pre teba mám, možno budeš rada.”

Zuzka vo svojom dome Marienku už čaká a usadí za stôl, kde stojí košík veľkých sivastých vajec. Mariene zasvietia oči, nespúšťa ich z košíka: “Odkiaľ ich máš, Zuzka? Veď ty husi nechováš.”

„Nuž, preto som ťa zavolala, keď aj tak sama neprídeš.“ Usmieva sa Zuzka. „Doniesla mi ich švagriná, s husami vraj končí. No a ty máš akurát kvočku, husi si chovala. Ak chces, sú tvoje.“

Jarným  večerom vracia sa tetka Mariena s košíkom vajec domov a hneď ide pozrieť na záhradu. Kvočka sedí pri plote našuchorená, veľká a namrzená, občas kvokne. Cíti akési prázdno v hrejivej pernatej tme pod sebou. Už raz, usadená na vajíčkach, vyviedla na dvor veľa žltých kuriatok. Teraz ale, plná materskej túžby, zunovane sedí, asi zbytočne, myslí si.

Tu vidí gazdinú. Prichádza s pletenou vystlanou opálkou, dvíha kvočku, opatrne ju ukladá do opálky s vajcami a odnáša do teplého kúta predizby. Kvočka, spokojne hundrúc a mechriac sa, urovnáva pod sebou vajcia, aby sa všetkým dostalo rovnakého tepla.

Gazdiná sa usmieva. Takú dobrú kvočku ešte nemala. Aha, ako si sedí, podriemkáva. Vypĺňa,  našuchorená, celú opálku.

V polovici leta kvočka, už riadne zoštíhlená, ale stále mama, chodí hore dolu popri potoku, pozorujúc svoje deti. Občas niektoré z húsat s už operenými krídlami pripláva, na brehu si odšklbne drobnej trávičky a zas beží do vody.

 S mláďatami je kvočka spokojná, veď deti bývajú rôzne, len jedno z húsat sa jej nepozdáva. Hoci rovnako veľké a pekne operené, všade pchá svoj zvedavý zobák. „Darmo ho zaháňam,  aj klovnem zavše. Neposlúcha, vyskakuje, ba púšťa sa aj do bitky.“

O niekoľko dní, večerom,  kvočka zvoláva mladé na breh a hneď ju pichne materský inštinkt. Kde sa podelo jedno húsa? Chýba to neposlušné. Bože môj, húsatko moje. Bedákavo kotkodáka, pobehuje popri lesklých vlnkách potoka. Šípi, že gunárik ušiel, odplával bohvie kam.

Smutne toho večera vedie kvočka svoj kŕdlik cez pažiť a cestu ku oplotenej záhradke, na oči čakajúcej gazdinej. Tá počíta, zalomí rukami, vybehne k potoku, či sa len neopozdilo a potom sa tiež skormútene vracia. „Už je po húsati, nuž, treba s tým rátať.“

Umienené húsa si veselo pláva už za druhou zákrutou, pre neho neznámym územím. Zutekalo do samoty, do slobody, či je to báječné. Preč od protivne džavotavých húsat, od večne káravej matky. Aj včera ako ho džubla medzi rebrá, zlostná sliepka.

Gunárik, poskočiac, rozprestrie mladé krídelká, krehké a slabé na jeho váhu. No raz, keď vyrastie, poletí na mocných krídlach ako ozajstní vtáci.

Na noc sa gunárik utúli ku stromu a ráno putuje vedľa vody, pešky aj plávajúc. Potok ho vedie do neznáma.

Tak kráča, pláva, zavše prehltnúc dlhú dážďovku,  až ho potok v plnom slnku nechá na kraji cudzej dediny. Gunárik si sadne, zrazu ostražitý, pozerá s nedôverou na domy pred sebou. Oddychuje a potom odhodlane vykročí na ulicu.

Ide, kyvká sa, no dedina akoby nemala konca. Pred ním dlhý rad svetlých, mĺkvych domčekov, zbadá však medzi nimi úzky vchod, ktorý sa mu pozdáva. Ťahá ho tam chladné prítmie, nuž ukonaný,náhli sa v páliacom slnku k múru, do chládku.

Za rohom, na čiernom, vyrytom dvorčeku, stojí kôlňa, dreváreň a zadný múr domu s úzkymi ošarpanými dverami. Priamo pred nimi, na pokrčenom papieri obeduje veľký hnedý kocúr s pásikavou mačkou. Kocúr chmáta svoju veľkú myš, už ju dojedá. Mačka si pomaly vychutnáva menšiu myšku, chrúmajúc tenké kostičky. Občas znechutene mihne po pahltnom kocúrovi „No, zadrhni sa pažravec!“

Kocúra zamestnáva posledné stehno,  mačkine pohľady vôbec nevníma. Vtom zazrie blížiace sa, zvedavé húsa. Skočí dopredu, čiahne labou a za krídlo si ho pritiahne. Mačka v zlostnom údive neveriacky pozerá, prehltne, zdvihne labku a zavrčí: „Už aj pusti to húsatko. Vari si nemal dosť?“

Kocúr, húsa v labách, už mu ide zubami po krku, no zaskočený mačkinou nevôľou, len si ho pridŕža. „A čo teba do toho?“ zamňaučí, „chcela by si? Nedám.  Stačí práve jednému.“

Mačka, preskočiac zvyšky na papieri, zaútočí poriadnou packou. Kocúrovi klesne laba, gunárik vypadne a šuchne sa z kocúrovho pazúra a jeho pažravého pachu na zem. Prevaliac ťažké telíčko, kyvotavo uteká dolu dvorom. „Len si bež, húsatko“ zavolá mu mačka.

Vydesený gunárik uteká dolu dvorom na otrasených labkách. Postojí, zasa vykročí, ale nôžky sa mu podlomia. Kotúľa sa po prašnom dvore a ufúľaný zastane v tieni nízkej jablone.

Privrie oči a zjaví sa mu kocúr s vycerenou papuľou. Zaženie strašnú vidinu. „Ale žijem, žijem!“ zagága z posledných síl, sadajúc si do tieňa. Uhniezdi sa v prachu, vopchá hlavu pod krídlo. A svet mu zmizne v ťažkom spánku.

Z ulice prichádza chlap, vysoký muž v bledom tričku a zastane pri schúlenom húsatku. „Húsa“ myslí si „kde sa tu vzalo? A aké zafúlané, špinavá kôpka. Ktovie, či ešte žije.“ Dotkne sa ho, zatlačiac prstom a gunárik sa pomrví, vystierajúc zpod krídla hybký krk. „Noo, nevyzerá tak  zle“ čuduje sa chlap a z vrecka vyťahuje igelitovú tašku, vloží do nej húsa.

Skrčený gunárik čuší, drieme a chlap mykne taškou. Ozve sa ľaknuté zagáganie. „No dobre, žije. Ak bude zdravé a v poriadku, hodím ho do nášho kŕdlika.“

Matka, veľká ťažká hus – stariga ani nepostrehla, že vo veľkom kŕdli má o jedno húsa viac. Kyvoce sa hore-dolu pažiťou v závese so svojimi deťmi a len zavše sa posadí. Slabnú jej nohy, pritenké a starnúce na toľkú váhu.

Do jesene gunárik v závetrí, v ochrannom kruhu husieho kŕdľa,  vyrastie a matka si hrdo obzerá svoju rodinu: „Veru, sú to už dospelí krásavci.“

Gunárik s bratmi a sestrami nepozná iný domov. Uprostred družnej gagotavej vravy dvíha zobáčik, natriasa krídla. Obkľúčený vôňou svojich druhov spokojne zaspáva v priestrannom cárku. Dávno zabudol na dobrú mamu – kvočku.

Zavše sa vo dvojici s bratom, ktorého má najradšej, vyberie skúmať osadenstvo dvora. Kyvotavo hútoria, prikyvujúc si dlhými krkmi.

Rýchlo pobadajú, že hudrujúceho moriaka radšej zďaleka obchádzať, takisto aj krákoriaci slepačí hárem s veľkým pyšným kohútom. Bezpečná je len pohoda v bielom kŕdli a s objemnou matkou, ktorá ani nemusí veľmi rozkazovať.  Všetky jej deti sa chvalabohu vydarili,  chránia si pohodu v kŕdli a počúvajú na slovo.

Na vzdialené sesternice, kačice,  pozerajú husi zhora. „Nechutné. Ani nevedia poriadne chodiť, večne sa čliapu a ponárajú v stojatej vode,  ba aj v žaburine.“

Rozľahlá pažiť patrí od jari do jesene husím rodinám. No mladým husiam, zvlášť gunárom, pripadá lúka otrasne jednotvárna. Od samej nudy raz tu, raz tam, vzbĺkne bitka s plieskavými krídlami, vztýčenými hruďami:. „Teraz som tu ležal, odprac sa z nášho miesta. Kde máš svoju skupinu?“

Do malátneho gagotu,  motania vôkol  a čakania, kedy sa už niečo udeje, občas predsa vpadne oživenie. To vtedy, keď na pažiť zablúdi človek, ktorý k husiam vyšle bojazlivý signál. Husi ho ihneď zachytia, vstávajú a letia ako zlostné oblaky.

„Dohoň ho!“ sipia mladé na starú hus vpredu „štipni ho zobákom, rozpáraj mu nohavice!“ Mladé gunáre, divo gágajúc, predbiehajú starých. „Aha, bojí sa nás, zbabelec!“ kričia zo zástupu.  „Uštipni ho poriadne, poriadne!“

Prvý zdivočený rad už-už bojazlivca dobieha, keď mu v tom našťastie nadbehne mostík. Na túto privysokú lavičku husi nedočiahnu. Uvidia už len tenký chrbát a zahanbenú tvár,  keď sa prenasledovaný obzrie.

Vzduchom preletí  hlasný výdych a nastane krátke ticho. Husí národ sa vzápätí skotúľa do pokojnej reči, džavotajúc o príhode a húfne sa obracia na pošliapanú pažiť. Matky pobehujú, zháňajúc svoje rodiny. Všetci znova obsadia svoje ostrovčeky. A starigy so spustenými krídlami oddychujú uprostred unaveného kŕdľa.

Gunárikova mama vôbec nebadá v jeseni menej krídiel a hladných zobákov pri spoločnom válovčeku s drobnou žihľavou. V letných dňoch plne obsadený, dnes miesta aj navyše. A pes Brok s papuľou v miske obhrýza mastné kosti.

Uprostred jesene husi – mnohé chýbajú – zmorené horúčavami krotko posedávajú. Bitkárom sa zunovali šarvátky, chodia s ostatnými po napoly pustej lúke. Tupými husími očami nevidia za určenú hranicu,  nevnímajú ticho zmiznutých kŕdľov. Pažiť im ešte stále patrí v neistej výhode. Kedy aj ony vstúpia do poradia?

Raz majiteľov prst ukáže na gunárika. Chytia ho, vložia do doštenej ohrádky pri chatke za záhradou. Tam si požije zopár týždňov. Každý deň príde gazdiná a sediac na prahu chatky,  naštope gunárika kukuričnými šúlkami. „No, môj pekný,  ešte jeden“ prihovára sa. „Takto ti ho vopchám do zobáka, aha, už sa kĺže dolu hrdlom.“

Viditeľne oťažieva, obrastá dobrým tukom, až mu ohrádka ledva stačí.  Ale cíti sa výborne, stále príjemne naplnený, rozložený. Podriemkáva a len zavše zagága,aby mu ušla dlhá chvíľa.

Gazdiná, zbehlá a skúsená v pečení husí, gunárika tiež upečie na špeciálnom pekáči, pomaly, pod hnedou chrumkavou kožou štavnaté mäso. Zjemnené štopaním, v peci ešte zmäkne a bylinky ho prevoňajú. Po niekoľko dní sa rodina zíde okolo prajného stola.

Zrak starej husi sa napokon otvorí a ona spozornie. Veď mala vôkol seba celý kŕdeľ a teraz...... Gazda zavrel vráta, sama s dvoma mladými posedáva na dvore. Prišiel jesenný čas stáročného husacieho rituálu.

Posledné dve mladé husi malátne štipkajú žihľavu s múkou. Možno bratia a sestry čoskoro pribehnú z ulice radostne hútoriac, že sa len stretli s kamarátmi.  A gagotavo sa zvítajú.

Stariga so spustenými krídlami vlečie sa dvorom. Cíti vo vzduchu zlo, ktorému nerozumie a ktoré akoby jej unášalo deti. Poskočí na slabých nohách, rozprestrie krídla,  uteká a prenikavo kvíli: „Deti, deti, čo sa s vami stalo?“

Na schody vyjde gazdiná v zástere a vysoký muž. Chlap fajčí a ukazuje cigaretou „Čo tá stará zdivela? Ako lieta,  protivne gága. Umlčím ju, dobre? Veď sa to nedá počúvať!“

„To nie“ gazdiná pokrúti hlavou. „Asi už pobadala zmenu, volá si mladé, hľadá, plače.“ Utrie si od sporáka červenú tvár. „Chuderka. Ale ona skoro zabudne a na jar zasa vyvedie húsatá.“

Muž v pohode pofajčieva: „Od zajtra teda,  ako sme hovorili, začneš štopať posledné dve  husi. Bude to robota, ale povedz aj Anke,  nech jednu kŕmi,lebo je najvyšší čas.“

Ešte má na jazyku, že otvoria aj vínnu pivnicu a pomôže jej s lokšami, keď tu vidia hus s otvoreným zobákom hnať sa priamo k nim. Gazdiná stŕpne, chlap sa ostražito vystrie. Čo to?  Stariga máva krídlami, gága až ju zadúša, pred schodmi však zastane. Svojim ťažkým telom ich nezdolá, no aj tak by cúvla.

Spamätá sa zahanbená, kloní dlhý krk. Gazda s gazdinou ju iste súdia, z výšky mlčky pozerajú. Ako len mohla tak pobehovať, vykrikovať? Sú to predsa jej dobrí páni, neublížia nikomu, tobôž jej deťom. To im, nepokojným sa už málilo pohodlie, opatera a ušli ta, do sveta.

No iste  čochvíľa zastanú pred bránkou, ubiedené, plačlivým gagotom žalujúc, domáhajúc sa otvorenia. Pribehne gazdiná, zalomí rukami. Len či otvorí, odpustí sklamanému kŕdľu.....

Namáhavo ide dvorom hľadajúc miestečko, kde by si oddýchla, zakryla bolesť. Sadne si pod opršaný jazmínový krík,  tam sa schúli, zakryje krídlom hlavu. Pricupkajú aj posledné dve deti, spolu s mamou zadriemu. Keď sa celkom zotmie, nájdu otvorenú svoju tmavú spálňu. A okolie v priesvitnej  tmavomodrej noci stíchne.

.

.

 ..