Dve strany slobody

Bolo to dávno, v polovici minulého storočia, v malej horskej dedine pod Kremnickými horami. K jej osadníkom patril i Marian, mladík bežne pekný, trocha chudorľavý, avšak s prekrásnym hlbokým hlasom. Ľudia zbožne načúvali jeho spevu, občas v pokušení pridať chlapca aj s jeho hlasom ku majetku obce.

V dedine je známy dobrotivým úsmevom a tiež istou hrdosťou, ako štíhly kohútik. Charizmatický, obľúbený typ. Ľudia ho pristavujú, aj len tárajúc o kadečom, hrejúc sa v jeho dobrej sile. Výraznou aurou pôsobil blahodarne na boľavé duše.

Keď v letných večeroch mládenci pochytaní okolo pliec idú v rade ulicou a spievajú pesničky, Marian vedie sóla a ostatní sa pridávajú.

Niet divu, že mladé dievčatá ho obletujú, tisnú sa mu pred oči, strkajúc jedna druhú. Ostatní mládenci vyčkávajú vediac, že si môže vyberať. A on naozaj môže, navyše pochádzajúc z dobrého zámožného domu, ktorý spĺňal hrdý spoločenský vrchol v dedine.

V tej dobe učiteľ, farár a zopár váženejších občanov, tvorili dedinskú elitu. Tu tiež, ako v iných dedinách, sa  ku kostolu, fare a škole obracal obecný záujem a tomu pritakával aj kostol v tieni vysokých stromov.

Občania, pyšní na svoj masívny kostolík, sa bez výnimky hrnú každú nedeľu dopoludnia na veľkú omšu. V obradných omšových sólach za zvuku organa  Marian, charizmatický mladík, odpovedá sýtym, čistým basom na všedný tenor pána farára. Hlbokým hlasom slávnostne napĺňa chrám. 

V dedinských uličkách sa objavujú pekné i veľmi pekné dievčatá, do istej miery súperky v rodinnom dianí a s mysľou upriamenou na vydaj.

Aj v malom domčeku na hornom konci býva so svojou matkou dievčina, dosť vysoká, plnoštíhla. S nenútenou gráciou pohadzuje hustými havraními kučerami, na počernej tváričke s ohnivými očami, pri kútiku úst malá  bradavička. Patrí k jej úsmevu a príťažlivému zjavu ako milá bodka. 

Do tejto dievčiny, Evy, sa Marian zrazu zamiloval. Ako k tomu došlo? Obaja z jednej dediny poznajú sa od malička. No nastal okamih, keď im z očú spadli zábrany a usmievavé svetlo im dvíhalo ruky k sebe.  Bodaj by tomu svetlu neboli prikývli.

Marian pochádza zo zámožnej, váženej rodiny. Jeho rodičovský dom, prvý v dedine ukazuje svetu okázalé priečelie.

Evinu matku volajú ľudia posmešne „maminka“. V malej dedine, hemžiacej sa pohľadmi z okna do okna, na každej rodine ulpie nejaká prezývka.

„Maminka“, bez muža a polosedliačka v čiernych sukniach, doniesla si maličkú Evu do zdedeného domca z mesta, kde robila kuchárku u pánov.

Žene stredných rokov, slobodnej matke, lichotil Evin vzťah s Marianom. Prívetivo mu nadbieha, potískajúc dcéru a on onedlho už prekračuje prah pitvora.

V zime, v izbe pri  kachlovej peci, sedia pritúlení, šeptajú si o láske a tárajú nezmysly, šťuchajúc sa, chichocúc a samozrejme, padajú i bozky. V teplých dňoch majú pre seba pažiť za domom, alebo sa rozbehnú na ktorúkoľvek zelenú stranu medzi stromy a kríky. 

Matkin dozor, len formálny, mladých veľmi neruší. Sama  vzrušená  dcériným šťastím, dobroprajná, pozorujúc ich šantenie, neraz sa nasmeje. Nakoniec neodolá a hoci s potlačovanou nevôľou, povolí im milovanie v komôrke, pristavenej ku zadnému múru.

Zamilovanému Marianovi, pripravenému odviesť svoju Evu k oltáru, matka však nečakane bráni, ba dosť skoro oľutuje naplnenie tohto vzťahu, ktoré sama umožnila. Od jedinej zbožňovanej dcéry vždy horlivo odkopávala kamene z cesty. Teraz si vyčíta omyl, diktovaný slepou oddanosťou.   Šípi nedobré rozuzlenie.

Mladí nechceli chápať rozdiely v sociálnom svete, ktorých sa „maminka“ tak veľmi obáva. Vidí hroziaci prst v múroch veľkého domu a čo horšie, aj tiché roztrpčenie na tvári Marianovej matky.

Mladý pár vedno chodí do kostola a aj na prechádzky popri hore, akomsi dedinskom korze, obľúbeným aj u pána farára. Kňaz zatiaľ mlčí, pohľadom zamyslene sledujúc chodník.

 Aspoňže Marian poslúcha a v neskorých večeroch vždy odkráča domov, no priame slovné napadnutie visí vo vzduchu.

Je nedeľa popoludní, koniec leta. Mladí odpočívajú v  komore, izbičke s jedným okienkom na „šezlóne“, širokej pohovke. Pod hlavami vankúše, ťažkú duchnu presunuli na stôl pod okno.

Marian, s rukou pod Evinými vlasmi a nežne k nej pritúlený, opatrne prehovorí: „Včera som bol na reči s bratom, keď sme išli z  roboty. Doma pri jedle ticho, ani mi palacinky nechutili. Otec zamračený, mama sa obracala chrbtom.“

Eva zdvihne k nemu sladký úsmev: „A o čom ste s Ondrejom hovorili?“ Vie dobre, čo Marian neochotne zašomre a predsa s malou dušičkou čaká.

Buchnú dvere, zavanie prievanom a Mariana prejdú driemoty.

„Hovorili sme o tom, že by som ťa mal nechať. Ondrej ma nahováral, vraj nebude dobre. Naši sa hnevajú. Ale ty vieš, duša moja, láska moja, že nikdy, nikdy...“

Na druhý deň, v nedeľu Marian, pred zvonením  na omšu rezko stúpa hore dedinou a zďaleka vidí Evu, vychodiacu z bráničky. Usmiati a s letmým bozkom radi by sa chytili za ruky, no cítia vôkol nemý nesúhlas.

„Aká si len krásna“ obdivne povie Marian „a ako ti pristanú tie šaty. Videl som ich už?“ „Pravdaže“ Eva sa poobzerá a zakrúži po bielej ulici „mala som ich aj minule, ale keď ty si ma nevšímaš.“

„Iba šaty“ významne sa zatvári „nevšímam si iba šaty, no to, čo je v nich, mám rád, veľmi rád.“

Bok po boku, nedlhou cestou do kostola, zabočia doprava. Idúc popri cintoríne zďaleka vidia pred  kostolom  hlúčky  postávajúcich, čumiacich ľudí.

Zneistejú, Marian zbystrí krok, Eve sa zakrúti hlava. Vtom zazvučí zvon na veži a ľudia sa  hrnú do čierneho otvoru chrámovej lode. Obaja si vydýchli.

Marian zabočil schodami na chór, Eva dopredu pred lavice k dievčatám. Tie sa pomkýnajú, ukradomky si ju obzrúc. „Závidia“, myslí si Eva trpko „ale prečo, vari je  v dedine málo chlapcov?“

Zahrmel organ nábožnými piesňami, pán farár  spevne odrieka časti latinskej liturgie, Marian v tej reči odpovedá. Omša sa blíži ku kázni. Kňaz na kazateľnici číta už po slovensky evanjelium, v jeho duchu potom rozvíjajúc tému.

Na konci kázne vybočí z jej rámca a akoby upomínal: „Aj Písmo hovorí, že každý  nech žne na svojej podstati. Vo zväzku dvoch ľudí  Boh nemá  rád rozdiely ani mravné, ani materiálne a rodičov treba poslúchať. Neposlušní synovia robia rodičom žiaľ a koketné dcéry by si mali hľadať muža sebe roveň.“

Driemajúci ľudia ožili, v týchto neohrabaných slovách správne vidiac osteň, mieriaci do radov dievčat. Eva skloní hlavu, tlačiac na prsia modlitebnú knihu, plač zaseknutý ochromujúcou úzkosťou.

V prvej lavici si utiera slzy Marianova matka, k nej smerujú súcitné pohľady všetkých lavíc.

Ale vzadu sediaca „maminka“ si nemôže dovoliť otvorený zármutok. Ľudia sú v zášti zlí, len by ich popudila k výsmechu. Preto, šatka skoro na očiach, len nemo hľadí pred seba.

Na chóre Marian, spevák pri organe, ustrnie hrôzou, meniacou sa na hnev. V zblednutej tvári svietia neveriace zorničky. Organista učiteľ zaletí k nemu pohľadom a ďalej ticho preluduje. „Neodchádzaj, máš ešte sólo“ šepne „ovládaj sa Marian.“

Pozná jeho výbušnú povahu a je mu ľúto mladého života, zmietajúceho sa v napätí, v zlovoľnej sieti konvenčnej morálky, ktorú mu nedajú roztrhnúť.  Marian nepočuje, dusí sa navretou zlosťou, vybieha na vzduch.

Nájde sa v hore, na chodníku voňavom od prvého opadaného lístia, plačúci, oslepený. Veľkou vreckovkou si utiera tvár, pozrúc na hodinky. Spamätá sa „veď od omše je už ďaleko. Čo je s Evou, mojou láskou?“

Dlhými krokmi, skoro behom sa vracia späť. „A ja som ju nechal tak, ušiel som.“

Ako čakal, našiel skormútenú Evu ležať v komôrke, už bez sĺz, s opuchnutými očami. Matkine milujúce ruky sa jej vnárajú do vlasov, tíšia rozpálené čelo, hladia ruky. Prekypujúce pery šepkajú slová lásky, mocnej v premáhaní zla. Vzlyká, sklonená nad dcérou ako nezlomná veža. 

Marian postojí nad ženami. Ešte raz pobozká matka hladkú tváričku. „Už pôjdem.“ Vyčarí unavený úsmev. „Sadni si a porozprávajte sa, ak Evka bude chcieť. Ale nemáte v čo dúfať.“ Pokrúti hlavou „nie,  nedúfajte, nezmeníte. Ale veď aj tak bude dobre.“

Evina mama, nezlomná optimistka, pozrie oblôčikom. Na pažiti, vyprahnutej augustovým slnkom pusto, ako teraz aj v ich dušiach. Vo dverách sa ešte obráti „A teba, Marian, iste čakajú doma. Nekaz si to ešte viac. „

Od onej pamätnej omše s kostrbatým príhovorom pána farára mladí navždy stratili svetlo svojej  veľkej lásky. Ani ho nehľadali, veď jeho plamienok udusila ľudská nevraživosť.

V tom čase, v jeseni, sa po dedine rozniesla nová, Marianova pieseň. Autora pozná len učiteľ a Marianovi  kamaráti.  Marian ani netúži po dedinskej sláve. Chodí do roboty, z roboty  rovno domov k matkinmu  jedlu a potom do svojej izby, kde dumá, hlavu v dlaniach. 

Svoj žiaľ vloží do piesne, peknej melódie, zrodenej  pomerne ľahko, za  zvuku  huslí, ktoré dobre ovláda. Jednoduché slová  piesne  plačú, husle zvýrazňujú  bolestný tón,  no aj  bez  nich pieseň nosí  Marianovu  dušu.

Prináša mu úľavu a   rozhodnutie, ktoré zatiaľ odsúval.

Tuší  Evino očakávanie nového začiatku podľa spoločných sľubov  niekde ďaleko, vie naisto, že ho ešte čaká s kolísavou vierou.

No ochrannú náruč istoty cíti len  blízko otca a dominantnej matky v útulnom domove. Ľahostajne uzmierený, vytriezvený piesňovým vyznaním, vzdal sa lásky k žene a nestál ani o  vzrušujúci zápas v novom živote s  Evou.

Pohodliu obetoval najkrajší úsek svojho bytia. Zlyhal, nikdy si to však nepripustiac. Evu zatlačil na dno svojho vedomia.

Jeho matka, tajne uveličená, vyhrala v  súboji s „maminkinou“ dcérou. Postará sa aj o synčekovu  neochvejnú  sebadôveru, zaženie z jeho emócií prípadný  pocit  viny.

Pre Evu je rozchod tiež  ťažkým úderom. Čaká  Marianove kroky, utiahnutá v komôrke, neskôr od neho aspoň správičku.

V podvedomí však tuší  Marianovu  konečnú reakciu. Od neho, dosť kolísavého, rozpolteného medzi ňou a rodičmi ťažko môže  očakávať  trepot anjelských  krídiel, nesúcich dobrú zvesť. S opadnutou nádejou si horko priznáva  koniec.

Ponížená, ani nepozrie na stranu nafúkaného Marianovho domu. Na nedeľné omše chodí do mesta, v dedinskom kostolíku nechce počúvať  Marianov spev. A jeho matka s víťaznými očami jej naháňa bázeň, ba strach.

No predsa si drahú pamiatku  na ich lásku ukladá do kútika srdca.

Celé noci preplače a v robote, za pultom predavačky sa usiluje zabúdať. Pomaly, deň po dni, tma ustupuje jasným farbám, ako kedysi.

Praktickej, menej romantickej než  Marian,  ako žene  viac ohybnej, mladej a  peknej, znova sa otvára svet. Po ťažkých  týždňoch zdvihla hlavu. Na tancovačke si  našla ženícha, pohľadného mládenca zo susednej obce. 

Nevestu  Stankovi rodičia  prijali, súc normálni smrteľníci bez snobských manierov.  Ženích Stanko priznal jednu staršiu sesternicu, tiež slobodnú matku, takže z tejto strany deliace brvno nehrozí. Aj inak. Evina úprimná, usmiata povaha bola po vôli Stankovým rodičom a ešte viac jemu  samotnému.

Spolu s matkou a ženíchovou rodinou uvažujú o dátume sobáša. Najbližšie prichádzajú do  úvahy  Fašiangy, nuž v  prvý deň  tohoto sviatku sa  koná  svadba v mestskom farskom chráme. 

Evina mama, nadšená mladým párom, myslí na  ponižujúce odmietnutie už bez hnevu. V jej očiach je  Eva  súcejšia, krajšia a  múdrejšia   ako hen až  sto  urevaných, rozmaznaných  Marianov.

Stanko, Evin manžel sa hneď po svadbe  pustí do novej strechy na domci a ako správny chlap zapadne v miestnom  kolorite, zaraz so všetkými kamarát, no do krčmy zavíta zriedka.

Odrazu zobudený a  prekvapený  Marian  považuje Evinu svadbu za  zradu. Veď si musel oddýchnuť, hovorí si, unavený aj z  pesničky, a ona mohla uznať, počkať  ešte. Banuje za ním, za jeho láskou a vydala sa z  trucu za  kadejakého prišelca. Znechutený, nadlho odchádza z  obce, nepočúvajúc  matkino  zdržiavanie.

A  sladkobôľnu  Marianovu melódiu si  nôti aj  učiteľ so ženou a všetci ľudia z dediny, ktorí radi  spievajú. Učiteľovci  často  Mariana spomínajú a ostatní tušia pôvod piesne. Veď veľký hudobník a spevák bol v dedine len jeden a teraz sa po ňom zľahla zem. Ale on  sa vráti a hneď ho oženíme s peknou dievčinou, dosť ich za Marianom banuje a bude mať srdce na mieste.

Dievčatám a mladým ženám tiež pieseň  ulahodila. Na prechádzkach horskými lúkami práve v nej precítili clivotu a slabučkú vzburu, porovnávajúc ju s vlastným duševným hlasom. Ten volá  Mariana  domov.

Eva, hľadiac v  pokojnej chvíli osamote komôrkovým okienkom, potichu ako modlitbu hláskuje slová  piesne, nechávajúc slzy  voľne stekať. Je šťastne vydatá a komôrka onedlho ustúpi novým múrom  detskej  izby.

Prečo tak žalostne slzy roníš milá,

Prečo sa sužuješ, holubienka sivá,

Azdaj moja vina, je tomu príčina, duša moja.

Nie tvoja, nie   tvoja, ale mati  tvoja,

Lásku nám zbraňuje, nedá  nám  pokoja,

Vždy nás  rozlučuje a smrť nám  vinšuje, duša moja. 

Erika

Patrí k tisíckam slovenských žien, ktoré, nútené počítať každé euro, hľadajú a niekedy aj nájdu robotu popri trvalom zamestnaní. Erika, ešte mladá, vysoká a plná života, tiež v hľadaní uspela, rešpektujúc krízu našej doby. Sama vychováva dvoch dospievajúcich synov, dávno rozvedená pre údajnú manželovu neveru.

Starší chlapec Marián, len krátko plnoletý, si s matkinou a starkinou pomocou kúpil ojazdené lacné auto. Ku vodičskému preukazu mu peniazmi prispel otec, šofér autobusu, dobrý človek, vystierajúci ruky za rodinou, ktorú opustil pre inú ženu.

Ponížená, pokorená Erika vtedy odišla so synmi do podnájmu.

A Peter zavčasu pobadal, že s odchodom rodiny stratil istotu a bezpečné šťastie, vytvárané jeho ženou a zradil svoju jedinú lásku. Priateľku, prelietavú blondínku, ktorá obsadila Erikino miesto, pomerne rýchlo posunul známemu, starému mládencovi. Nešťastný, zostal v byte sám a začal nadväzovať kontakty so synmi.

Erika, odtískajúc biedu a ako jastrab chrániaca blaho svojich mláďat, upratuje týždenne niekoľko hodín v dvoch bytoch starších osamelých žien. Plat úradníčky na pošte a malé výživné nijako nestačí. Spoľahlivá a usilovná, v pomere k platu si slušne privyrobí.

Obom paniam ulahodila svojou vitalitou. Zvonka im prináša vietor a slnečné úsmevy, ktoré otepľujú ich úzkostné, v zajatí múrov zovreté srdcia. 

Dnes Erika prišla do jedného z bytov už v pracovných teplákoch, býva totiž v dome oproti. Na unavenú tvár nasadí široký úsmev, len oči zostávajú smutné, čo stará žena sediaca v obývačke ihneď postrehne.

Ale v kúpeľni už tečie do vedra voda a Erika, usmejúc sa panej cestou do kuchyne, položí vedro a odkladá na stôl veci z linky,  lebo podľa dohovoru z minulého riadenia, túto bude dávať do poriadku.

Domáca odloží knihu, cez upravený otvor bez dverí dobre vidí do kuchyne. „Máte niečo nové, Erika? Ste unavená,  bez nálady. Stalo sa niečo na pošte?“

Erika zareaguje všeobecne, ako má vo zvyku. „Ale to viete, vlastne nič,  robota a zase robota, pri priehradke plno ľudí a niektorí sú fakt protivní. A do toho ešte kolegyne, ženy, ťažko sa s nimi vychádza.“

Pani občas počuje túto ponosu, no Eriku trápi iný problém, to už pozná. Veď v práci sa pohybuje ako ryba vo vode, dobrých desať rokov sediac za poštovou priehradkou.  A klienti radi využívajú jej úslužnú obsluhu.  Ona si totiž v práci nedovolí chmúrne obrvy, či nebodaj odvrávanie aj tomu najväčšiemu zlostníkovi, čo príde k jej okienku.

Hlbokú a dlhú kuchynskú linku už Erikine ruky vyutierali, nie síce celú, len vrchné časti, papiere vymenené, riady uložené.

Pani odložila knihu, znova skúmajúc Erikinu tvár. „Oddýchnite si Erika, urobte si kávu. A tej vašej výhovorke s poštou neverím. Stalo sa niečo vážnejšie.“

Erika sa pousmeje, mlčí, ohrieva v kanvici vodu a ide do obývačky. Popíja kávu v príjemnej zhode so ženiným žičlivým pohľadom.

Tá sa usmieva, vždy sa jej páčili Erikine nenútené spôsoby a posúva k nej tácku s čokoládovými sušienkami. „Nedajte sa vynukovať, Erika“ pobáda „Máte ešte robotu, balkón a všetky dlážky. Pomaly sa stmieva a musíte ísť k mame pre chlapcov.“

Dnešnú minismenu Erika skončila, umyté vedrá a vypraté handry vystreté na sušiaku. Pani berie peňaženku a vypláca ju, pridajúc zopár časopisov a pre chlapcov vrecúško ovocia. Erika si spýtavo sadne oproti starej žene. Tá chvíľu otáľa, kým sa ozve: „Nuž Erika, čo mi poviete o svojom trápení? Máte kruhy pod očami, čo sa prihodilo? Nebodaj v práci.“

„Nie“ stisne plné pery, sivé tiene v lícach „s robotou to nemá nič. Ale bývalý. Chodí za mnou, chce, aby som sa vrátila. Ale ja ho nechcem, po tom všetkom.“

Slzy, nachystané na krajíčku, vyhŕkli a Erika si ich utiera. „S chlapcami sa kamaráti, láka ich do bytu.“ Konštatuje nevrlo.

Pani prehltne vlnu účasti, tiež s vlahou v očiach a pohladí Erikinu opálenú ruku.

„Povedzte Erika“ vyzvedá opatrne „Ako s tou jeho frajerkou? Veď, a to mám od vás, ona odišla s iným chlapom už dávno.“

„To je pravda“ prikývne „a vraj sa vydala, vzal si ju aj s tým jej deckom, keď Peter nechcel.“

Obe ženy stíchli, len v kuchyni slabučko znejú rádiové piesne. Domáca uvažuje, náhle spokojnejšia. Rozmýšľa, čo povedať, či ju presvedčí. Tuší príčinu Erikinho trápenia. Ťaží ju kameň zatrpklého žiaľu už stuhnutý a hádam iba Peter, jej bývalý muž, by ho mohol rozpustiť.

Vzdychne si a povie: „Neviem veru Erika, prečo sa sužujete. Veď je to dobre, čo by ste chceli? Manžel sa vám vracia,  on túži po vás, po rodine. Tak nestrečkujte, zabudnite kvôli synom, odpustite.“

„Áno?“ vybuchla „on sa vracia, chudáčik? Skoro tri roky sa vláčil s tou... Ani nech sa neukazuje, nepotrebujem ho.“

„Teda Erika, nezveličujte“ mierna žena zvýši hlas. „Veď podľa vašich slov už dva roky žije sám, asi máte dobrých špiónov... Chce vás zase doma, lebo vás ľúbi a oľutoval.“

Na chvíľu sa odmlčí, aby vystačila s dychom. „A prepáčte, nemali by ste rebelovať. Mnohým ženám muži ešte viac ubližujú, bijú ich, opíjajú sa, alebo odídu k inej navždy...kým vy, namiesto radosti, že vám Peter ponúka návrat...“

Starej panej sa zatrasie hlas v rozhorčení, s ktorým nerátala,stíchne preto,  utierajúc si spotené čelo.

Ostalo dlhé ticho. Erika konečne zdvihne sklonenú hlavu a prerývane hlesne: „No, ďakujem vám za takúto radu, pani."

Vstáva, štíhla, v tej chvíli vzdialená od svojho pôvabu. Na sklopených očiach a dosť masívnej, peknej tvári vidieť akoby nerozhodnú vinu, váhanie, ale tieto pocity sú Erike cudzie. Nepozná ich ťarchu a preto v hneve zachmúri čelo. Zmätená, vezme si zo stola pár papierových servítok a bez pozdravu odchádza, zabúdajúc darčeky.

Pani stuhla, neveriacky za ňou pozerajúc, potom namáhavo vykročí k pootvoreným vchodovým dverám a zatvorí.

„Čože som jej také povedala?“ rozmýšľa hnevne „  iba pravdu a možno aj ona zatušila, že nemá pečať na neomylné názory. Kiež by sa spamätala a uvidela svojho muža bez tmavého závoja, ktorým ho pre svoje oči zahalila. Ale ona sa priamo bráni dobrému zavŕšeniu, privyknutá na ťažký život, neverí.“

Ubehli dva týždne a pani často myslí na Eriku, ako uspela v riešení háklivej úlohy. Telefón sa neozýva, Erika zrejme čaká objednávku riadenia, alebo urazená, už ani nepríde. Stará žena sa občas pohráva s mobilom, no vzápätí ho odloží. Možno by v telefóne počula len strohé „Nie, neprídem“ a to by sa rovnalo takmer urážke. Počká, veď o upratovačky žiadna starosť, nájde si inú.

Eriku však už dávno vníma skôr priateľským citom. Dcéra, alebo mladá neter, kamarátka. V neveľkom kruhu týchto bytostí má svoje miesto aj Erika. A pani tento mladý krúžok vľúdne usmerňuje, karhá, odmeňuje aj kvôli naplneniu a radosti svojich, onedlho spočítaných dní.

Po mesiaci od posledného rozhovoru ozvalo sa klopkanie na dvere. Bolo to Erikino klopkanie, nikdy nezvonila a pani sa ponáhľa otvoriť. Pred ňou stojí Erika so širokým úsmevom a nie v obvyklých nohaviciach, ale v pekných bledohnedých šatách pod kolená. Pani si v mihu všimla aj Erikine štíhle nohy v remienkových lodičkách. Vedľa nej vysoký muž svetlých vlasov, tiež žiarivo usmiaty. Pekných mladých ľudí pani vždy obdivovala a aj teraz, prekvapená, s úľubou si ich obzerá.

„Erika moja“ otvára dvere „poďte dnu obaja. Práve som na vás myslela, lebo nemám od vás ani správičku.“

„Pani milá, teraz nemôžeme.“ Erika vďačne stíska ruku starej ženy. „Ideme k mame pre chlapcov, tri dni ich opatruje. Bývame už spolu, koľko je to, Peter?“ obráti k nemu lesklé čierne oči. „Veru, sťahovala som sa pred vyše týždňom.“

„Ako veľa“ smeje sa pani „a čo tie minulé roky tuto s Petrom, vašim bývalým? Nepoznám ho síce, ale v mojej predstave je to presne on.“

„Vy ste pani hádam veštica.“ Erika šťastne hladí Petrov rukáv. „Áno, s Petrom začíname odznova.“ Muž si ju s láskou a hrdým úsmevom privinie a Erika s hlavou na jeho pleci sa cez slzy usmieva.

Nadšenie mladého páru prešlo aj na domácu paniu.

„Akí ste obaja pekní, bodaj by vám šťastie stále prialo. Po tých rokoch trápenia a hnevu. A šaty, Erika, noste stále, veľmi vám pristanú. Peter, chlapec, máte Eriku, najkrajšiu ženu. A novú svadbu kedy plánujete? Tuším, že skoro, dajte mi potom vedieť. Alebo mi tú radostnú novinu oznámte radšej na návšteve.“

Na upratovanie má stará žena stále Eriku, teraz so zlatou obrúčkou, milo usmiatu a empatickú ako vždy. Pribudla však vážnosť vydatej ženy, ktorá paniu zavše tajne pobaví.

Pohotová, šikovná v rodinných veciach, vychováva Erika s mužom Petrom oboch synov, vysokých a štíhlych po rodičoch. Čochvíľa, ukončiac školy, vyletia z hniezda. Znovunájdený pár sa však stále usilovne činí v duchu príslovia: „Veľké deti, veľké starosti.“ Zvládajú ich zatiaľ bez väčších problémov.