Erika

Patrí k tisíckam slovenských žien, ktoré, nútené počítať každé euro, hľadajú a niekedy aj nájdu robotu popri trvalom zamestnaní. Erika, ešte mladá, vysoká a plná života, tiež v hľadaní uspela, rešpektujúc krízu našej doby. Sama vychováva dvoch dospievajúcich synov, dávno rozvedená pre údajnú manželovu neveru.

Starší chlapec Marián, len krátko plnoletý, si s matkinou a starkinou pomocou kúpil ojazdené lacné auto. Ku vodičskému preukazu mu peniazmi prispel otec, šofér autobusu, dobrý človek, vystierajúci ruky za rodinou, ktorú opustil pre inú ženu.

Ponížená, pokorená Erika vtedy odišla so synmi do podnájmu.

A Peter zavčasu pobadal, že s odchodom rodiny stratil istotu a bezpečné šťastie, vytvárané jeho ženou a zradil svoju jedinú lásku. Priateľku, prelietavú blondínku, ktorá obsadila Erikino miesto, pomerne rýchlo posunul známemu, starému mládencovi. Nešťastný, zostal v byte sám a začal nadväzovať kontakty so synmi.

Erika, odtískajúc biedu a ako jastrab chrániaca blaho svojich mláďat, upratuje týždenne niekoľko hodín v dvoch bytoch starších osamelých žien. Plat úradníčky na pošte a malé výživné nijako nestačí. Spoľahlivá a usilovná, v pomere k platu si slušne privyrobí.

Obom paniam ulahodila svojou vitalitou. Zvonka im prináša vietor a slnečné úsmevy, ktoré otepľujú ich úzkostné, v zajatí múrov zovreté srdcia. 

Dnes Erika prišla do jedného z bytov už v pracovných teplákoch, býva totiž v dome oproti. Na unavenú tvár nasadí široký úsmev, len oči zostávajú smutné, čo stará žena sediaca v obývačke ihneď postrehne.

Ale v kúpeľni už tečie do vedra voda a Erika, usmejúc sa panej cestou do kuchyne, položí vedro a odkladá na stôl veci z linky,  lebo podľa dohovoru z minulého riadenia, túto bude dávať do poriadku.

Domáca odloží knihu, cez upravený otvor bez dverí dobre vidí do kuchyne. „Máte niečo nové, Erika? Ste unavená,  bez nálady. Stalo sa niečo na pošte?“

Erika zareaguje všeobecne, ako má vo zvyku. „Ale to viete, vlastne nič,  robota a zase robota, pri priehradke plno ľudí a niektorí sú fakt protivní. A do toho ešte kolegyne, ženy, ťažko sa s nimi vychádza.“

Pani občas počuje túto ponosu, no Eriku trápi iný problém, to už pozná. Veď v práci sa pohybuje ako ryba vo vode, dobrých desať rokov sediac za poštovou priehradkou.  A klienti radi využívajú jej úslužnú obsluhu.  Ona si totiž v práci nedovolí chmúrne obrvy, či nebodaj odvrávanie aj tomu najväčšiemu zlostníkovi, čo príde k jej okienku.

Hlbokú a dlhú kuchynskú linku už Erikine ruky vyutierali, nie síce celú, len vrchné časti, papiere vymenené, riady uložené.

Pani odložila knihu, znova skúmajúc Erikinu tvár. „Oddýchnite si Erika, urobte si kávu. A tej vašej výhovorke s poštou neverím. Stalo sa niečo vážnejšie.“

Erika sa pousmeje, mlčí, ohrieva v kanvici vodu a ide do obývačky. Popíja kávu v príjemnej zhode so ženiným žičlivým pohľadom.

Tá sa usmieva, vždy sa jej páčili Erikine nenútené spôsoby a posúva k nej tácku s čokoládovými sušienkami. „Nedajte sa vynukovať, Erika“ pobáda „Máte ešte robotu, balkón a všetky dlážky. Pomaly sa stmieva a musíte ísť k mame pre chlapcov.“

Dnešnú minismenu Erika skončila, umyté vedrá a vypraté handry vystreté na sušiaku. Pani berie peňaženku a vypláca ju, pridajúc zopár časopisov a pre chlapcov vrecúško ovocia. Erika si spýtavo sadne oproti starej žene. Tá chvíľu otáľa, kým sa ozve: „Nuž Erika, čo mi poviete o svojom trápení? Máte kruhy pod očami, čo sa prihodilo? Nebodaj v práci.“

„Nie“ stisne plné pery, sivé tiene v lícach „s robotou to nemá nič. Ale bývalý. Chodí za mnou, chce, aby som sa vrátila. Ale ja ho nechcem, po tom všetkom.“

Slzy, nachystané na krajíčku, vyhŕkli a Erika si ich utiera. „S chlapcami sa kamaráti, láka ich do bytu.“ Konštatuje nevrlo.

Pani prehltne vlnu účasti, tiež s vlahou v očiach a pohladí Erikinu opálenú ruku.

„Povedzte Erika“ vyzvedá opatrne „Ako s tou jeho frajerkou? Veď, a to mám od vás, ona odišla s iným chlapom už dávno.“

„To je pravda“ prikývne „a vraj sa vydala, vzal si ju aj s tým jej deckom, keď Peter nechcel.“

Obe ženy stíchli, len v kuchyni slabučko znejú rádiové piesne. Domáca uvažuje, náhle spokojnejšia. Rozmýšľa, čo povedať, či ju presvedčí. Tuší príčinu Erikinho trápenia. Ťaží ju kameň zatrpklého žiaľu už stuhnutý a hádam iba Peter, jej bývalý muž, by ho mohol rozpustiť.

Vzdychne si a povie: „Neviem veru Erika, prečo sa sužujete. Veď je to dobre, čo by ste chceli? Manžel sa vám vracia,  on túži po vás, po rodine. Tak nestrečkujte, zabudnite kvôli synom, odpustite.“

„Áno?“ vybuchla „on sa vracia, chudáčik? Skoro tri roky sa vláčil s tou... Ani nech sa neukazuje, nepotrebujem ho.“

„Teda Erika, nezveličujte“ mierna žena zvýši hlas. „Veď podľa vašich slov už dva roky žije sám, asi máte dobrých špiónov... Chce vás zase doma, lebo vás ľúbi a oľutoval.“

Na chvíľu sa odmlčí, aby vystačila s dychom. „A prepáčte, nemali by ste rebelovať. Mnohým ženám muži ešte viac ubližujú, bijú ich, opíjajú sa, alebo odídu k inej navždy...kým vy, namiesto radosti, že vám Peter ponúka návrat...“

Starej panej sa zatrasie hlas v rozhorčení, s ktorým nerátala,stíchne preto,  utierajúc si spotené čelo.

Ostalo dlhé ticho. Erika konečne zdvihne sklonenú hlavu a prerývane hlesne: „No, ďakujem vám za takúto radu, pani."

Vstáva, štíhla, v tej chvíli vzdialená od svojho pôvabu. Na sklopených očiach a dosť masívnej, peknej tvári vidieť akoby nerozhodnú vinu, váhanie, ale tieto pocity sú Erike cudzie. Nepozná ich ťarchu a preto v hneve zachmúri čelo. Zmätená, vezme si zo stola pár papierových servítok a bez pozdravu odchádza, zabúdajúc darčeky.

Pani stuhla, neveriacky za ňou pozerajúc, potom namáhavo vykročí k pootvoreným vchodovým dverám a zatvorí.

„Čože som jej také povedala?“ rozmýšľa hnevne „  iba pravdu a možno aj ona zatušila, že nemá pečať na neomylné názory. Kiež by sa spamätala a uvidela svojho muža bez tmavého závoja, ktorým ho pre svoje oči zahalila. Ale ona sa priamo bráni dobrému zavŕšeniu, privyknutá na ťažký život, neverí.“

Ubehli dva týždne a pani často myslí na Eriku, ako uspela v riešení háklivej úlohy. Telefón sa neozýva, Erika zrejme čaká objednávku riadenia, alebo urazená, už ani nepríde. Stará žena sa občas pohráva s mobilom, no vzápätí ho odloží. Možno by v telefóne počula len strohé „Nie, neprídem“ a to by sa rovnalo takmer urážke. Počká, veď o upratovačky žiadna starosť, nájde si inú.

Eriku však už dávno vníma skôr priateľským citom. Dcéra, alebo mladá neter, kamarátka. V neveľkom kruhu týchto bytostí má svoje miesto aj Erika. A pani tento mladý krúžok vľúdne usmerňuje, karhá, odmeňuje aj kvôli naplneniu a radosti svojich, onedlho spočítaných dní.

Po mesiaci od posledného rozhovoru ozvalo sa klopkanie na dvere. Bolo to Erikino klopkanie, nikdy nezvonila a pani sa ponáhľa otvoriť. Pred ňou stojí Erika so širokým úsmevom a nie v obvyklých nohaviciach, ale v pekných bledohnedých šatách pod kolená. Pani si v mihu všimla aj Erikine štíhle nohy v remienkových lodičkách. Vedľa nej vysoký muž svetlých vlasov, tiež žiarivo usmiaty. Pekných mladých ľudí pani vždy obdivovala a aj teraz, prekvapená, s úľubou si ich obzerá.

„Erika moja“ otvára dvere „poďte dnu obaja. Práve som na vás myslela, lebo nemám od vás ani správičku.“

„Pani milá, teraz nemôžeme.“ Erika vďačne stíska ruku starej ženy. „Ideme k mame pre chlapcov, tri dni ich opatruje. Bývame už spolu, koľko je to, Peter?“ obráti k nemu lesklé čierne oči. „Veru, sťahovala som sa pred vyše týždňom.“

„Ako veľa“ smeje sa pani „a čo tie minulé roky tuto s Petrom, vašim bývalým? Nepoznám ho síce, ale v mojej predstave je to presne on.“

„Vy ste pani hádam veštica.“ Erika šťastne hladí Petrov rukáv. „Áno, s Petrom začíname odznova.“ Muž si ju s láskou a hrdým úsmevom privinie a Erika s hlavou na jeho pleci sa cez slzy usmieva.

Nadšenie mladého páru prešlo aj na domácu paniu.

„Akí ste obaja pekní, bodaj by vám šťastie stále prialo. Po tých rokoch trápenia a hnevu. A šaty, Erika, noste stále, veľmi vám pristanú. Peter, chlapec, máte Eriku, najkrajšiu ženu. A novú svadbu kedy plánujete? Tuším, že skoro, dajte mi potom vedieť. Alebo mi tú radostnú novinu oznámte radšej na návšteve.“

Na upratovanie má stará žena stále Eriku, teraz so zlatou obrúčkou, milo usmiatu a empatickú ako vždy. Pribudla však vážnosť vydatej ženy, ktorá paniu zavše tajne pobaví.

Pohotová, šikovná v rodinných veciach, vychováva Erika s mužom Petrom oboch synov, vysokých a štíhlych po rodičoch. Čochvíľa, ukončiac školy, vyletia z hniezda. Znovunájdený pár sa však stále usilovne činí v duchu príslovia: „Veľké deti, veľké starosti.“ Zvládajú ich zatiaľ bez väčších problémov.