Mnoho ľudí verí v osud, jemu pripisujú dobré i zlé na životnej ceste. Potom by ale ľudské úsilia a pechorenia ani neexistovali. Iba by sme sedeli, zahriakovaní osudom, čakajúc, čo nám predloží.
Alica slovo „osud“ zaraďovala do vešteckého remesla. Svoje sny si vedela k sebe pritiahnuť jedine vierou vo vlastné sily a zatiaľ vždy úspešne. Končila druhý ročník vysokej školy a keďže jej rodina žila pomerne skromne, v priebehu roka si cez agentúru vybavila brigádu. Rodičov to síce stálo nejaké peniaze, no Alica napokon mohla cez prázdniny pracovať v severnej Amerike, zemi už menej atraktívnej, no ešte stále žiaducej.
Agentúra jej vybrala Yellowstonský park, chránenú rezerváciu na severe Spojených štátov, kde mala pracovať ako predavačka v butiku s bižutériou.
Rodičia ju odprevadili na letisko aj so slzami a obavami. Ale šťastne v Amerike pristála a, hoci menej úspešne, zakotvila i v Yellowstonskom parku. Pri všetkom šťastí, ktoré ju od malička málokedy opustilo, na konci predlhej cesty zažila podraz, ktorý ju zmiatol a zarmútil. V zmätku, pri častom prestupovaní ukradli neskúsenej dievčine peňaženku s poslednými peniazmi.
Preto jej prvý mesiac v úplne novom, neznámom prostredí vyzeral všelijako. Po príchode na druhý deň nastúpila do butiku za pokladnicu. Strechu nad hlavou jej ponúkli v samostatnej izbe v domci pre osadenstvo. Anglický jazyk ovládala výborne. O nehode sa však zatiaľ nikomu nezmienila.
Aj v Yellowstonskom parku začalo leto a invázia turistov. V malom sa tu prechádzal celý svet, obdivujúci zasnežené hory, obklopujúce rozľahlý priestor. Vybuchujúce gejzíry, ktorých vriaca voda padá do jazierok, bizóny, pasúce sa v blízkom riedkom lese... Okolo horúcich jazierok však opatrnosť turistov bola namieste. Vraj sa tu každé leto prihodí zopár pošmyknutí a následne tragických pádov do vriaceho kotla. Vtedy niet záchrany.
Alica si sedela na pohodlnej stoličke za pokladnicou, pri nej mladý Američan, ktorý ju učil rôzne kódy a pokladničné finty. Po niekoľkých hodinách pokladnicu zvládala sama, pracujúc s dolármi a štíhlymi prstami z priehradok vydávala drobné.
Prišla obedná prestávka a s ňou aj Alicino rozhodnutie. Premohla sa so sklonenou hlavou: „Prosím vás“ šepla smerom k mladíkovi „môžem tu požiadať o zálohu?“ Mladý muž celkom nepochopil a jeho „prečo“ Alicu pichlo a podnietilo. O polhodinu vedel všetko podstatné a s vážnou tvárou zaviedol Alicu do kancelárie, kde on mal hlavné slovo.
Manažér po mladíkovom preslove ihneď ochotný, zakrátko vec vybavil. Alica, peniaze vo vrecku, odchádzala so slzami vďaky a aj pre charizmatického, už svojho priateľa, našla príhodné srdečné slová.
Mladého Bena, tak sa volal Alicin nový kamarát, priviedla do Yellowstonu hlavne povesť tohto nádherného parku. Samozrejme, o kráse rezervácie veľa počul a chcel ju aj vidieť. Na univerzite ho čakal posledný ročník a znechutený večným školským kolobehom túžil už po rozptýlení. Vedel, že musí veľa cestovať. Yellowstone bol však prisilným magnetom.
Pokladníčka v malom butiku sa uviedla dobre. Z prvej výplaty uhradila dlh a šťastná pohoda svietila v jej veľkých, ďaleko posadených očiach. Úsmevnou, nenútenou gráciou získavala si srdcia a onedlho sa stala ikonou mladých turistov.
Alicin kamarát Ben každý deň pribehol na chvíľu do butiku. V práci nakladal na motorové vozíky škatule s potravinami, ktoré ďalej putovali do predajní a reštaurácií.
Vysoký, štíhly, v širokých montérkach oprel sa o pokladnicu, letmo pobozkajúc Alicino líce. Vzápätí si nenápadne obzrel scénu, uvidiac vždy to isté: najmenej pol tucta obšmietajúcich sa hostí bez záujmu o kúpu. Zato ich pohľady poletovali okolo Alice ako nočné motýle. Benovo ego bolo zasiahnuté a musel premáhať hnev. Navonok pokojný suverén, zavše hodil do čeliadky útrpný úsmešok.
V horúcich letných popoludniach chodil si Ben pre Alicin úsmev len v bermudách a ctitelia v butiku si mohli obzrieť jeho svalnaté, vyšportované telo. Tichá vojna skončila. Benova priamočiara charizma a tiež vysoká, atletická postava, ktorú neradno provokovať, zastavili náznaky ataku na dvojicu. Mládenci už naharasili, trúsili sa potíšku, stále priťahovaní, ale v butiku zavládol pokoj.
Ben si chodil ako uznávaný Alicin priateľ.
Zakrátko bolo všetkým jasné, že Alica s Benom tvoria pár. Ona štíhla svetlovlasá, Ben vysoký, širokých ramien a úzkych bokov, ako správny chlap. A zamestnanci Yellowstonu i turisti obdivovali usmievavý mladý pár, šíraci v okolí pohodu.
„Tento krátky účes ti veľmi pristane“ prihovoril sa Ben, ruka okolo Alicinho pása. Poobede si zašli až k lesu. Hovorili málo, blažení v dôvernej blízkosti. Dýchali vôňu lesa, popri ktorom, ponorení v myšlienkach prechádzali.
Prebralo ich zašušťanie na ľavej strane, kde sa týčil les. Zastali a pozerali. Prichádzal odtiaľ statný los, tunajší kráľ fauny s lopatkovitými parohami. Dôstojne zdvihol hlavu a preberal štíhlymi nohami. Alica stŕpla, Ben jej stisol ruku.
Ale los bol len zvedavý a možno aj prekvapený. Odfrkol, pomaly sa obrátil k lesu a pohrdlivo švihnúc chvostom, zmizol v tieni stromov.
„No toto“ vyhlásila Alica „veď akoby nám povedal: mám vás na háku.“
Ben sa len usmial, napodiv bez odpovede. Alica sa zadivila, lebo vždy ústretovo reagoval. Vo svojej charizme dosť dominantný, rád ľuďom pomáhal a ako láskavý, empatický mysliteľ skúmal rôzne povahy.
Pritúlení, vracali sa pomaly a mlčky domov, až ku dverám Alicinej izby. S nimi vletel do chodby slabý, letný vetrík, narobiac menší prievan.
Ben položil veľké ruky na Alicine plecia. Alica s usmiatou otázkou v očiach, oprela sa o dvere, až napokon stiesnene povedala „Čo sa deje, Ben?“ Poodstúpil, aby v prítmí dobre videl krehkú krásu dievčiny, od prvého stretnutia pre neho jedinú.
V opálenej tvári mu oči slávnostne svietili a pery mal plné šibalského úsmevu. Stáli v objatí. Alica zdvihla oči, zvedavá na Benovu tvár a uzrela mocnú túžbu. Do očí jej naskočili ohníčky, lebo v tomto roztúžení cítila lásku. Položila mu hlavu na prsia, šťastná v Benovom naoko pokornom pohľade. „Môj milý, drahý Ben“ šepla a náhle jej po lícach tiekli slzy uvoľnenia. Ben, držiac ju v náručí, pozotieral slzy a zasypal štíhle hrdlo drobnými bozkami.
Konečne mu Alica vykĺzla z náručia a teraz ona utrela Benovo spotené, ligotavé čelo. Stáli oproti sebe, vzrušení a rozpačití. „Ľúbiš ma, môj milý“ hovorili sebaisto Alicine oči. Ben sa spamätal, prečesal si rukou vlasy a zatajil úsmev, lebo vážna chvíľa sa už chcela presadiť. Dotkol sa Aliciných prstov.
„Alica Milotová zo Slovenska“ povedal pomaly a nahlas, akoby chcel sebe i Alici slávnostne podarovať začiatok ich trvalého vzťahu. „Staneš sa mojou ženou, pôjdeš so mnou ruka v ruke, až na koniec cesty?“ Presne tieto slová, v myšlienkach už dlhšie odriekané, povedal teraz Alici, svojej láske, aj nahlas.
A na druhý deň ráno spoločne vyšli z Alicinej izby, aby načas nastúpili do práce.
Benovou vlasťou po získaní diplomu na univerzite sa stalo Slovensko, prekrásne a chudobné.
Ako povedal ktosi múdry: „Schopný človek sa presadí všade.“
