Slnko

Bolo to veľmi dávno. Z mojich maličkých vnúčat sú dnes skoro dospelé slečny a dcéra vtedy  končila základnú školu. V tom dosť dlhom období sme chodili na dovolenky do Západných Tatier. Vždy koncom augusta, keď je aj v severných horách ustálené počasie, bývali sme v podnikovej chate na začiatku predlhej dediny neďaleko poľských hraníc. Chata stála v údolí pod zmiešanou, riedkou horou, plnou čučoriedok a hríbov.

Na druhom konci dediny sa otvárali chodníky do rovinatých lesov akoby ochranných brán a tiež do strmých dediniek, zabudnutých na konci sveta.

Práve v tých miestach mi Slnko nečakane a veľkodušne zjavilo odrobinku svojej žiarivej sily v poslednom večernom vzplanutí.

V tej dávnej dobe sme sa s mužom a dcérou vracali z nenáročnej, ale dlhej túry. Dcéra, ešte žiačka, kráčala so mnou a manželom rozľahlou, hrboľatou planinou. Na studenej horskej pláni dlhá suchá tráva viala  ako schlpené vlasy, v krtincoch a kopčekoch sa vlnila neplodná, sivastá zem.

Napravo, v diaľke, nemo stojí smreková hora, velebný zelený múr. A jej ďaleké otvory medzi hrubými kmeňmi len v tušení ožívajú vtáčím štebotom a šuchotavými zvukmi.

Zapadajúce Slnko cíti blízku noc, musí ustúpiť, no na planine rozprestrelo v jedinom žltom priesvitnom závoji kosé, jemné svetlo.    „Ešte a ešte. Zaženiem tmu.“

Už pri vstupe na túto planinu sme kráčali v priehľadnom, žltom jase. Chladné slnečné svetlo oblieva jednotliatym žiarením celý priestor, osvecuje ho ako chrám milostivou jasnožltou silou, trocha ostrou v tušení zániku. 

Očarená, ohromená efektným slncovým predstavením, priam som sa v ňom kúpala.  Pozriem na spoločníkov, či aj oni vidia.

Obaja, hľadiac si pod nohy,  mechanicky úsmevne kráčajú, v mysli už na neďalekej chate. O slnečnom zázraku, v ktorého objatí sú aj oni, nemajú tušenia.

Zahanbená a zároveň pohoršená, len som sa čudovala. Je možné nevidieť toto pôsobivé nebeské divadlo,  ľahostajne prechádzať jasne osvietenou panorámou?

Napravo od chodníka míňame veľký kopec. Staršia dvojica, muž a žena zhrabúvajú z neho seno. Tiež v osvetlení žltou žiarou, naplno sú účastní tejto slnečnej atrakcie, ale hoci oblievaní jemným slnečným zlatom, jednoducho ho nevidia.

Obzrela som sa. Muž sa ďalej oháňa hrabľami a žena zrazu sediaca, zunovano pozerá za nami: „No, turisti, bez roboty im je dobre.“

Závidela som im, naozaj závidela, nechápajúc ich realitu, ich beznádejne nevidomé oči. Aj moja rodina takisto zostala slepá k dojímavým záhadám slnečného sveta.

Ja som týmto občasným darčekom pre vnímavé duše vďačná, no nikdy ma nevtiahli za hranicu istoty,  kde už začínajú blikať fantázie. Veď riešenie obyčajných problémov zhltne všetku ľudskú silu. Nuž a ja dnes slabnúcu silu sústreďujem do pohybov a krokov v aspoň prijateľnom žití.

A táto zavše vyvolaná,  slnečná spomienka láskavou rukou vlaží môj vysychajúci zrak. Nesúhlasí s mojím smútkom a nežne upokojivá, spomína pomáhajúce Slnko, všemocné Slnko. V tomto ohľade však spomienka zavádza, podceňujúc môj postreh, lebo Slnko sa pomaly vzďaľuje, vzďaľuje od mojich dní.

Aj tak si ju však nechám v srdci.

Ako sa prasiatko zachránilo

Ku chlieviku na konci záhrady prišiel vysoký, chudý chlap v gumených čižmách, odhasproval a otvoril zafúľané drevené vrátka. Von vybehne dlhý, asi pol metráka vážiaci prasací samček a zdanlivo si človeka nevšímajúc, zakrochká a pobehne na trávu. Muž si ho pozorne obzrie a pokrúti hlavou. Čiahne za ostrým železným chránidlom, vyčistí  betónovú dlažbu, vystelie čistou slamou. Vychránený hnoj odvezie na fúriku do kompostovej jamy.

Potom zavolá: „Anka, poďže sem!“ Z namodro ohodeného domčeka naboku pri záhrade vyjde ešte mladá,  moletná žienka v zamúčenej zástere. „Pozri na to naše prasa“ povie muž „nezdá sa ti nejaké chudé?“ Žena sa obzrela po prasiatku, s rypáčikom zavŕtaným vo vlhkej zemi. „No neviem. Ale nestraš, veď mu azda nič nechýba. A žerie dobre.“

„Veď práve“ muž pootvorí privreté dvierka „pozri sem. Z plného válova zožralo ani nie polovicu a to tak už po dva dni. Sprvu som si myslel, že je to prechodné... Podľa mňa už treba niečo robiť.“

Žena si ustarostene podoprie boky: „Ale veď…od včasnej jari sa s ním pipleme a ujčokovi Ondrovi sme zaň pekne zaplatili.  Ďalší kríž na krku, nechce sa mi veriť.“ Zavzdychá. „Nuž ale zájdi k veterinárovi, nech ho vyšetrí.“

Naoko nevšímavé prasiatko s obavou sleduje reč dvoch ľudí. Ľudia... Majú dlhé nohy v nohaviciach a opálavými rukami stále niečo robia. Nohavice často nosia aj ženy, útlejšie, menšie. Rado počúva ich nežné hlasy, po očku sleduje ich kypré, úsporné gestá.

Takže majú strach. No, nechže sa len trápia, na konci jeho úmyslu svieti sloboda. Tá prekazí týmto pažravcom zimnú zabíjačku z jeho mäsa. O mastnej kapustnici a klobásach   

sa im môže len snívať.

Zámerne sa neprejedá, aby nebolo ťažké, obrastené tukom. No musí už konať, lebo gazda dovedie veterinára a ten zaútočí injekciami,  ktoré navodia apatický pokoj.  Lieky mu namiešajú aj do kaše a jemu zachutí jedlo. Bude sa, otupené, napchávať až do zimného rána, kedy ho vyvedú, kvičiaceho hrôzou, rovno mäsiarovi pod nôž.

„Poď sa najesť, jedlo je na stole“ žena zamieri k domčeku. „Prasa ešte necháme na vzduchu, azda mu vytroví. A potom zájdeš k tomu doktorovi.“ Tvrdou dlaňou si pošúcha tvár. „No, to som zvedavá.“

Za dvojicou zaklapnú dvere a prasiatko sa poobzerá. Veľká, ako dlaň rovná záhrada. K  jedinej únikovej záchrane, stále odchýlenej bránke, musí prejsť popri domčeku. A za bránkou sa šedivie hradská. Prasiatko sa rozbehne, rypáčikom šťuchne do bráničky a už je na ceste. Naproti zasa rovina. Dvoma skokmi preletí hradskú a dopadne na  trávu.

 

Vzadu sa kučeravie listnatý lesík. Bez váhania vskacká do jeho  prítmia a v lesnom bezpečí zastane pri hrubom buku s visiacimi konármi. Ku jeho kmeňu nazhŕňa hrobličku suchého lístia.

Od únavy a vypätia slabne, zatvára oči. Umorené, ale aj hladné, predsa ešte vychádza z lesnej istoty  a vyhrabe si veľa sladkých korienkov a mastných červíkov. Mľaskavo nasýtené obráti sa k lesu,  ku svojmu šuchotavému lôžku.

Ráno sa slnečné lúče predierajú pomedzi bukové konáre. Prasiatko ležiace v lístí hľadí do zelených tieňov a spomína na včerajšok, na utekanie za slobodou. Dohonil ju, vtisol do srdca a ona, sloboda, mu vháňa do vyčerpaného tela uzdravujúce šťavy - len či ho nenájdu? - Uveličene, aj s obavou obráti sa na bok a ešte zadrieme.

„Mama, mama“ ktosi nad ním zakvičí, zagrúli, „mama, našiel som…našiel som ružového bračeka.“ Prasiatko vyskočí a cúvne. Pred sebou vidí tmavé mláďa v jeho veku, so  širokým rypáčikom a tmavými pásmi na chrbte. „Pruhované prasiatko“ pomyslí si. Ale tento tmavosivý diviačik stojí na vyšších, mocných nohách, odlišných od jeho krátkych ratičiek.

Prihnala sa obrovská čierňava, diviačia matka,  uši nastražené, oči vypúlené,  vetrí predĺženým  rypákom s ostrými klami. „Čo sa tu deje?“ zafuní „Zase sa túlaš, Malinko?   Poďme k  ostatným.“ Tu si všimne prikrčené prasiatko a spozornie, akoby  neverila vlastným očiam  „Čo sa to tu poneviera ? Vidím dobre? Domáce prasa, kde si sa vzalo?“

„Vidíš dobre  mama“  zakvičí Malin. „To je iste náš braček, veď sa podobáme, aha, aj rypáčiky, aj ratičky, ibaže ja som tmavší..“

Z roviny sa prihnal vetrík a rozmetal suché lístie, ktoré zvírené poletuje medzi stromami..

„No, máš pravdu“ mama pokýva veľkou hlavou. „Ale je to len  obyčajné domáce prasa, síce z našej rasy, ale otupelý, menejcenný druh.“ Pohŕdavo zakrochká. „Ľudia si ho vykrmujú, potom, obyčajne v zime, nožom zakolú a narobia z neho klobásy a tlačenky .“

„To nie je pravda!“ zvolá prasiatko urazene, poskočiac k vlhkému rypáku diviačice. „Vlastne je to pravda, ale ja som ľuďom včera ušlo, nechytili ma. Som tu dobre schované, môžu ma tí chamtivci hľadať, koľko chcú. A pôjdem ešte ďalej do sveta.“

Nevezmú mi slobodu, aby ma vykŕmili a zarezali!“

„No toto“ čuduje sa diviačica, krútiac hlavou „o takom smelom prasati som ešte nepočula. Či pozoruješ?  No aj ty si odvážny, Malinko, včera s tým psom ako si sa pobil.“

Svietiacimi očkami zamyslene, usmievavo pozerá. „Ale toto prasiatko a jeho odvaha..... Hej, Malin, ešte odvaha ti chýba a aj rozum, musím povedať, hoci si môj syn. Veď  tuto domáce, odvážne  prasiatko si celkom samé  zachraňuje život a  uteká za slobodou.“

Od kopčekov na rovine sa zrazu ozve krochkavý plač a kvikot. „Mama, mama, kde si sa podela?“ zdesene kvíli ďalšie dieťa diviačice. „Cvikluša ma uhryzla a teraz ma bije!....  Mama!..... A zožrala mi húsenicu!“

„Och, tie deti“ spamätá sa mama diviačica  „chvíľu pokoja nedarujú, večne sa len klbčia, robia si naprotiveň!“ zlostne zagrúli. „Či nepočuješ Malin? Ideme, aj tak máme do 

Veľkej Dúbravy dlhú cestu.“ Skočí ku mláďaťu, zlostne ho drgnúc ostrým klom. Ženie ho pred sebou a bežiac, ešte sa obzrie: „Maj sa dobre smelé prasiatko, utekaj ľudom a bodaj si si ustrážil slobodu!“

Prasiatko sleduje cválajúci kŕdlik – vpredu mohutný diviak, za ním v rade tri pruhované diviačence. Miznú v zákrute chodníka, čo obtáča horičku. Ale prečo – napadlo mu – prečo nebeží za nimi?

V ostražitom strachu prežilo v hore zvyšok dňa aj noc, zahrabané v lístí. A ráno zastane na kraji lesíka. Kam sa pohnúť? Dookola neprajný svet.... A navyše ozve sa výčitka: „Kde  som už mohlo byť, keby som bežalo s diviakmi! Pravda,  diviačica ani slovkom nespomenula,  keď sa vydali na cestu, aby som sa pridalo...“

Ale odhodlane stojac na krátkych ratičkách, zdvihne hlavu. „Veď si nejako poradím. Dobre vidím, počujem, a mocné  nohy ma ponesú, kde chcem. Ešte sa naposledy najem korienkov a húseníc, aby som mohlo dlho a rýchlo utekať, ako tie diviaky!“

Vybehne na  lúku, zelenú, vysvietenú slnkom, ale nebezpečnú, takže hneď uteká do hory   -   celé údolie je tu zalesnené -  a  ratičky ho unášajú s vetrom o závod , preč od ľudí a za sladkou vidinou slobody. 

Uteká lesným chodníkom do dlhého  mierneho kopca a nohy sa mu zabárajú do suchého lístia. Okolo stromy - listnáče, buky, hraby, jelše, aj fľakaté brezy, len občas nesmelý smrečok.

Na vrchu uvidí  iste daľšiu dolinu a z kopca sa mu bude ľahšie bežať.

Naozaj, hore sa chodník spúšťa, chce bežať dolu a tu – počuje šuchot a vidí veľkú medvedicu s medvieďaťom, ako si zaberá hore chodníkom priam oproti nemu. Medvedica ho tiež zbadala a už aj sa stavia na zadné, otvára tlamu do revu.

Prasiatko sa prikrčí a zmeravie. Medvedica má pred sebou len malé prasa, preto mrzuto spustí laby a chrapľavo zareve:

“Čo si osleplo? Už aj sa mi odprac z tohto chodníka, lebo ťa oplieskam o strom!“ Prasiatko sa trasie od strachu a váhavo vstáva.

Medvedicu to nazúri. „Tak tebe sa páči môj chodník, čo ? A ako sa ti zapáči moja laba?“ podáva sa bližšie. „Drzé prasa, ono akoby ani nepočulo! Vráť sa do chlieva, aby ťa ľudia dobre vykŕmili a potom zožrali, chachacha! A naposledy: preč z môjho chodníka, malý červiak!“

Prasiatku sa konečne rozprúdi krv, beží  dolu chodníkom a šibne nabok za stromy. Nazdáva sa však, že nebezpečie ešte trvá.  Čo ak sa medvedica pustí za ním ? Vykúka spoza hrubého buka, no tej to ani na um nezíde. Už sa vyzlostila, od revu ju až v hrdle pichá, tak sa teraz spokojne kyvoce hore po chodníku. Medvieďa v hnedom kožúšku hundravo labkuje za matkou. 

A prasiatko sa tiež uľahčene rozbehne za slobodou, o ktorej akosi tuší, že ho čaká  

už neďaleko, len zamieriť správnym smerom.

Preto po nejakom čase zrazu opúšťa chodník a zabočí –  žeby inštinkt? - napravo do zalisteného terénu s plazivými koreňmi. Bola to dlhá, úmorná cesta. Podkýna sa, lístie ho zasypáva, padá do štrbín a keď sa ako-tak zviecha, nevidí pre piesok v očiach. Nakoniec  stromy milosrdne ustúpili. Vysilené zastane  pod malou lúkou, nuž sa na ňu namáhavo po prielohu vyštverá.

Vidí dlhú, úzku, mierne stúpajúcu lúčku. Je už zatienená skorým predvečerom, zamatovo sa zelenie, plná pôvabného ticha.  Prasiatko však počúva svoje túžby a želania, odlišné od ľudských. Preto vôbec nevníma voňavý opar, žmurkavé hviezdy a večernú svrčkovú hudbu.

Avšak na druhom konci lúčky pred stromami sa niečo belie, zabehne teda ta. Aj v hustnúcom večere vidí zblízka niečo ako domček. Veru, je to domček, vlastne veľká, drevevá búda pre psa a skoro nová.  -  Nechá búdu, ako je, nazhŕňa do nej suchého lístia a vyčerpané  -  miesta má dosť – spí v nej až do rána.

Ráno si poobzerá okolie a vidí, že búda stojí na rovinke. No takú drevenú ťarchu nevytlačí hore briežkom za prvé stromy.

Preskúmalo navôkol, ako sa mu dalo, všetko. Našlo v hore pramienok vody. Húseníc, červíkov a sladkých korienkov všade nadostač. Prečo by utekalo ďalej a kde?  Ocitlo sa vo svojom cieli, našlo tak úporne hľadaný domov.

Ľudia lúčku, vtlačenú medzi hory, nepoznajú. A gazda s gazdinou, falošná diviačica, ktorá síce chválila, no nepomohla, zlostná medvedica ?  Zostanú navždy iba spomienkou....  A tento  teplý domček  mu iste z výšky spustil na chlpatom chvoste  dobrý duch, ktorý fandí zvieratkám, ako je ono.

Prasiatko si teda prebýva dobre  a slobodne. Za rána sa pred domčekom popreťahuje, poteší sa modrou oblohou a trocha obdaleč raňajkuje. Vymení v búde lístie, vojde dnu a blažene spí a spí. Tak mu vyhovujú rovnaké kolobehy dní!

Má všetko, po čom túžilo.  Jedenie, spanie, starostlivé upratovanie búdy. A to všetko v blaženej istote, že už naveky bude žiť v pokoji, vo vybojovanom pokoji bývalého utečenca.

V tejto rozprávke so šťastným úsmevom na rypáčiku a svetielkom v očkách, v osamelej istote sa má dobre až dodnes.