V kaviarni
za okrúhlym stolíkom sedia dve staršie panie. Pred jednou stojí napenené
kapučíno a drobné keksy, pred druhou hrnček čaju a krémový zákusok.
Ticho sa zhovárajú a rozhliadajú po veľkej miestnosti, sklenená stena ju
delí od mokrej, zamračenej ulice. Husto sneží, ale vrtošivý sneh podchvíľou
ustáva a veľké, redšie vločky len odkrývajú nevľúdnu kulisu vonku za
sklom.
Obe panie tiež
podliehajú ponurému tlaku. „My už nie sme z tohto sveta“ povie jedna,
odpije z kapučína a utrie si bledé, tenké pery. „A chvalabohu, môžem
povedať. Keď sa poobzeráš okolo, celkom iste sa ti nálada nezlepší.“
Kaviareň je skoro
poloprázdna, no za stolíkmi sedí dosť ľudí. Niekoľko obsadili mladí muži
a dievčiny v rifliach. Posedávajú zamyslení, znôška modrých nohavíc,
teplých svetrov, pred každým nevyhnutná šálka kávy. Lenivo poletujú krátke vety
akoby si ani nemali čo povedať, každý vo svojom svete neistoty, ktorá ich
zavčasu kruto poznačila. Sem chodia z úradu práce, kde im zase povedali,
že ešte roboty niet.
Uprostred sedia
dvaja šediví páni, zahĺbení hrajú šach a v rohu za veľkým vešiakom,
skryté za kabátmi, mladé ženy. Takmer ich nevidieť. Jedna plače
s vreckovkou na očiach, druhá, k nej nahnutá, objíma jej plecia
a nástojčivo šepoce:
„Nesmieš sa takto trápiť. Čím skôr podaj
žiadosť o rozvod, bodaj sa tam prepadol aj s frajerkou. Vykašli sa na
jeho dom... pomôžem ti, aj Julo, nájsť lacnejší podnájom. Len sa pozviechaj,
prosím ťa, máš malé deti, čo bude s nimi, keď ochorieš? Aj robotu stratíš
a vieš, ako je dnes ťažko.“
Pri jednom stole
popíja pivo zopár mladíkov, jeden s bohémskym, dlhým vrkočom,
charizmatický, štíhly. Podchvíľou mieri foťákom do ulice za sklenenou stenou,
ktovie, čo vidí na šedej panoráme, ba odfotí aj kamarátov, ktorí sa mu usmejú.
V kaviarni
vládne tichá, zunovaná nálada, ako v dušiach hostí, tak aj vkrádajúca sa
zvonku. Za sklom poletuje nekonečný sneh,
ľudia v kapucniach a s dáždnikmi chodia sem a tam,
oči upreté dolu na dlažbu.
V sprievode mračných tvárí zasvieti jediný slnečný lúč - mladý
zaľúbený pár, smejúci sa pod spoločnou širokou kapucňou.
„Všetko tu mladí
ľudia“ poznamená pani s čajom. „Za našich čias sedeli dopoludnia
v kaviarňach len opilci, na
ktorých sa hľadelo ako na príživníkov. Všetko pracovalo a čašníci zívali
na chodníkoch. Iba večerami sa trúsili mladí dnu a muzika hrala.“
„Samé smutné
tváre bez štipky radosti“ prikývne kapučíno „zadumané dievčiny, chlapci bez
nálady. A fajčiť chodia tamto, do oddeleného kúta s osobitným
východom.“ Zamyslí sa, zakloniac hlavu.
„Ktovie, možno si
aj dajú za pohárik“ povie celkom vážne „no vidím len samú kávu, ktorú smutne
miešajú. Okrem tých mládencov s pivom.“
„Nemajú robotu,
to je to“ uzatvára čajová pani „a tu sa aspoň rozptýlia, nemusia sa doma
zhrýzať a ktovie? Možno dúfajú, že sa objaví niekto známy, ktorý má robotu
a aspoň poradí. Keď Pán Boh dá, aj motyka vystrelí.“
„Môj syn
tiež“ pani s kapučínom hľadí do
pohára „už mesiac nemá robotu. Obchádza firmy do úmoru, podáva inzeráty –
stierkovanie, maľovanie. Má len strojárske učilište, tu takej práce niet
a on stierkuje už roky. Potom nazlostený, unavený z márneho hľadania
zapadne v krčme a za pár centov si kupuje lacné víno. Jeho žena
Miluška chvalabohu, pracuje. Drží celú domácnosť aj s dvoma dcérami v najhoršom
pubertálnom veku.“
„Nemajú to teda
vôbec ružové a ty, moja drahá, tiež nesieš ich ťarchu.“ Pohladí jej ruku.
„Ozaj, tá staršia, akože sa volá – Svetlanka, ide jej kadernícka škola? Niekedy
zjari by sa mi zišla trvalá, teraz v zime nemá význam, vlasy schovám pod klobúk.
Povedz jej, že s ňou počítam ako s rodinnou kaderníčkou.“
„Bez všetkého“
ožije kapučínová pani. „V lete bude mať dokončený druhý ročník. Máme z nej
radosť. Je to šikovné, aj pekné dievča, poviem jej. Mňa už raz strihala
a som spokojná.“
Sestry privolali
čašníka, zaplatili, no ešte sedia, nechce sa im von, do nečasu. Teraz sa sneh
zmenil na zamrznutý dážď. Nebo ešte viac otmavlo, zdvihol sa vietor, osuheľ
šibe a steká po sklenenej stene. Tiesnivo ich striaslo, ako to býva pred
neželaným odchodom.
„Ozaj, ako sa má
Marian?“ kapučínová pani odďaľuje namáhavú chôdzu vonku vo vetre. „Tomu je
dobre, podnikateľovi. Moja Marta ti obdivuje Betku, jeho ženu, hádam jej aj
trocha závidí.
„Ďakujem, darí sa
im“ vzdychne druhá, rada, že ešte nemusí vstávať. „Celej rodine sa darí, obaja
usilovní, Ľubka chodí už na vysokú, kúpili jej auto... Ale vieš, niet ruže bez
tŕnia. Tvoj Števko, aj keď nemá robotu, je zdravý, svižný, ale Marian.... Veľmi
pribral, ba stučnel, kvári ho cukrovka, operovali mu pruh a od čoho, prosím
ťa? Veď sa len autom preváža. Darmo majú peňazí...“.
„Do pekla
a do kelu“ sestrine pery sa zachveli „dávno viem od teba, že má zdravotné
problémy, ale až takéto... Mariana som mala rada už ako malého chlapčeka. To
bola trojica, tvoja Janka s Mariánom a môj Števko, každé prázdniny
u starkej. Marián bol mierny, ale
Janka divoch.“
Obe sa usmievajú.
„A nakoniec si z tvojho Števka, najmladšieho, urobili poslíčka
a musel počúvať, zvlášť Janku, ostré dievčatko. Starká to však vybadala
a vzala Števka pod svoje krídla.“
Ženy napokon
váhavo vstali, vzali z operadiel kabáty. V kaviarni sa ochladilo,
stále otváranými dverami prúdi zima. Ľudia poobede, zvyknutí na šálku kávy,
zapĺňajú stolíky. Vniesli chlad, mokré dáždniky a zvláštny pach
zavlhnutých kabátov. Vonku, v pľušti, sneženie prešlo do slabého dažďa,
ulicou sa preháňa vietor, v mračnách ovísajú ďaľšie studené kvapky.
Pred zrkadlom si
moletná, vysoká pani založí klobúk, menšia chudá pletenú baretku
a vykročia do vetristej, klzkej ulice. Držia sa popod pazuchy na spoločnú
zastávku. Každá odíde iným autobusom do
svojho domova.
Spokojné
s výletom sa pred odchodom objímu, letmo pobozkajú, veď sa lúčia len
nakrátko. Spája ich odmalička sesterská súdržnosť, bývajú v jednom meste
a stretnutia môžu zavše začínať – keď dostanú dôchodok – aj sviatočným
príchodom na taxíku.
Choroby, ktoré
ich čoraz viac ničia, odsúvajú silnými liekmi. Medzi sebou ich ani nespomenú.
Vedia, že vzájomné priznanie zhoršujúceho sa zdravia by im neprinieslo úľavu,
iba horkú ťažobu a vedomie krehkej staroby.
Svoje posedenia
si preto užívajú aj keď s často silenou dobrou náladou. Z diaľky
nasávajú vôňu života, nad čajom a kapučínom pozorujú ľudské hmýrenie,
ktorého – ako si šťastne uvedomujú – sú ešte súčasťou a rozprávajú si aj
vtipy. Zvlášť moletná pani, od prírody živá, vtipná, ich podáva tak, že nie je
možné zdržať sa smiechu.
