Slnko

Bolo to veľmi dávno. Z mojich maličkých vnúčat sú dnes skoro dospelé slečny a dcéra vtedy  končila základnú školu. V tom dosť dlhom období sme chodili na dovolenky do Západných Tatier. Vždy koncom augusta, keď je aj v severných horách ustálené počasie, bývali sme v podnikovej chate na začiatku predlhej dediny neďaleko poľských hraníc. Chata stála v údolí pod zmiešanou, riedkou horou, plnou čučoriedok a hríbov.

Na druhom konci dediny sa otvárali chodníky do rovinatých lesov akoby ochranných brán a tiež do strmých dediniek, zabudnutých na konci sveta.

Práve v tých miestach mi Slnko nečakane a veľkodušne zjavilo odrobinku svojej žiarivej sily v poslednom večernom vzplanutí.

V tej dávnej dobe sme sa s mužom a dcérou vracali z nenáročnej, ale dlhej túry. Dcéra, ešte žiačka, kráčala so mnou a manželom rozľahlou, hrboľatou planinou. Na studenej horskej pláni dlhá suchá tráva viala  ako schlpené vlasy, v krtincoch a kopčekoch sa vlnila neplodná, sivastá zem.

Napravo, v diaľke, nemo stojí smreková hora, velebný zelený múr. A jej ďaleké otvory medzi hrubými kmeňmi len v tušení ožívajú vtáčím štebotom a šuchotavými zvukmi.

Zapadajúce Slnko cíti blízku noc, musí ustúpiť, no na planine rozprestrelo v jedinom žltom priesvitnom závoji kosé, jemné svetlo.    „Ešte a ešte. Zaženiem tmu.“

Už pri vstupe na túto planinu sme kráčali v priehľadnom, žltom jase. Chladné slnečné svetlo oblieva jednotliatym žiarením celý priestor, osvecuje ho ako chrám milostivou jasnožltou silou, trocha ostrou v tušení zániku. 

Očarená, ohromená efektným slncovým predstavením, priam som sa v ňom kúpala.  Pozriem na spoločníkov, či aj oni vidia.

Obaja, hľadiac si pod nohy,  mechanicky úsmevne kráčajú, v mysli už na neďalekej chate. O slnečnom zázraku, v ktorého objatí sú aj oni, nemajú tušenia.

Zahanbená a zároveň pohoršená, len som sa čudovala. Je možné nevidieť toto pôsobivé nebeské divadlo,  ľahostajne prechádzať jasne osvietenou panorámou?

Napravo od chodníka míňame veľký kopec. Staršia dvojica, muž a žena zhrabúvajú z neho seno. Tiež v osvetlení žltou žiarou, naplno sú účastní tejto slnečnej atrakcie, ale hoci oblievaní jemným slnečným zlatom, jednoducho ho nevidia.

Obzrela som sa. Muž sa ďalej oháňa hrabľami a žena zrazu sediaca, zunovano pozerá za nami: „No, turisti, bez roboty im je dobre.“

Závidela som im, naozaj závidela, nechápajúc ich realitu, ich beznádejne nevidomé oči. Aj moja rodina takisto zostala slepá k dojímavým záhadám slnečného sveta.

Ja som týmto občasným darčekom pre vnímavé duše vďačná, no nikdy ma nevtiahli za hranicu istoty,  kde už začínajú blikať fantázie. Veď riešenie obyčajných problémov zhltne všetku ľudskú silu. Nuž a ja dnes slabnúcu silu sústreďujem do pohybov a krokov v aspoň prijateľnom žití.

A táto zavše vyvolaná,  slnečná spomienka láskavou rukou vlaží môj vysychajúci zrak. Nesúhlasí s mojím smútkom a nežne upokojivá, spomína pomáhajúce Slnko, všemocné Slnko. V tomto ohľade však spomienka zavádza, podceňujúc môj postreh, lebo Slnko sa pomaly vzďaľuje, vzďaľuje od mojich dní.

Aj tak si ju však nechám v srdci.