Bolo to dávno,
v polovici minulého storočia, v malej horskej dedine pod Kremnickými
horami. K jej osadníkom patril i Marian, mladík bežne pekný, trocha
chudorľavý, avšak s prekrásnym hlbokým hlasom. Ľudia zbožne načúvali jeho
spevu, občas v pokušení pridať chlapca aj s jeho hlasom ku majetku
obce.
V dedine je
známy dobrotivým úsmevom a tiež istou hrdosťou, ako štíhly kohútik.
Charizmatický, obľúbený typ. Ľudia ho pristavujú, aj len tárajúc
o kadečom, hrejúc sa v jeho dobrej sile. Výraznou aurou pôsobil
blahodarne na boľavé duše.
Keď
v letných večeroch mládenci pochytaní okolo pliec idú v rade ulicou
a spievajú pesničky, Marian vedie sóla a ostatní sa pridávajú.
Niet divu, že
mladé dievčatá ho obletujú, tisnú sa mu pred oči, strkajúc jedna druhú. Ostatní
mládenci vyčkávajú vediac, že si môže vyberať. A on naozaj môže, navyše
pochádzajúc z dobrého zámožného domu, ktorý spĺňal hrdý spoločenský vrchol
v dedine.
V tej dobe
učiteľ, farár a zopár váženejších občanov, tvorili dedinskú elitu. Tu
tiež, ako v iných dedinách, sa ku
kostolu, fare a škole obracal obecný záujem a tomu pritakával aj
kostol v tieni vysokých stromov.
Občania, pyšní na
svoj masívny kostolík, sa bez výnimky hrnú každú nedeľu dopoludnia na veľkú
omšu. V obradných omšových sólach za zvuku organa Marian, charizmatický mladík, odpovedá
sýtym, čistým basom na všedný tenor pána farára. Hlbokým hlasom slávnostne
napĺňa chrám.
V dedinských
uličkách sa objavujú pekné i veľmi pekné dievčatá, do istej miery súperky
v rodinnom dianí a s mysľou upriamenou na vydaj.
Aj v malom
domčeku na hornom konci býva so svojou matkou dievčina, dosť vysoká,
plnoštíhla. S nenútenou gráciou pohadzuje hustými havraními kučerami, na
počernej tváričke s ohnivými očami, pri kútiku úst malá bradavička. Patrí k jej úsmevu
a príťažlivému zjavu ako milá bodka.
Do tejto
dievčiny, Evy, sa Marian zrazu zamiloval. Ako k tomu došlo? Obaja
z jednej dediny poznajú sa od malička. No nastal okamih, keď im z očú
spadli zábrany a usmievavé svetlo im dvíhalo ruky k sebe. Bodaj by tomu svetlu neboli prikývli.
Marian pochádza
zo zámožnej, váženej rodiny. Jeho rodičovský dom, prvý v dedine ukazuje
svetu okázalé priečelie.
Evinu matku
volajú ľudia posmešne „maminka“. V malej dedine, hemžiacej sa pohľadmi
z okna do okna, na každej rodine ulpie nejaká prezývka.
„Maminka“, bez
muža a polosedliačka v čiernych sukniach, doniesla si maličkú Evu do
zdedeného domca z mesta, kde robila kuchárku u pánov.
Žene stredných
rokov, slobodnej matke, lichotil Evin vzťah s Marianom. Prívetivo mu
nadbieha, potískajúc dcéru a on onedlho už prekračuje prah pitvora.
V zime,
v izbe pri kachlovej peci, sedia
pritúlení, šeptajú si o láske a tárajú nezmysly, šťuchajúc sa,
chichocúc a samozrejme, padajú i bozky. V teplých dňoch majú pre
seba pažiť za domom, alebo sa rozbehnú na ktorúkoľvek zelenú stranu medzi
stromy a kríky.
Matkin dozor, len
formálny, mladých veľmi neruší. Sama
vzrušená dcériným šťastím,
dobroprajná, pozorujúc ich šantenie, neraz sa nasmeje. Nakoniec neodolá
a hoci s potlačovanou nevôľou, povolí im milovanie v komôrke,
pristavenej ku zadnému múru.
Zamilovanému
Marianovi, pripravenému odviesť svoju Evu k oltáru, matka však nečakane
bráni, ba dosť skoro oľutuje naplnenie tohto vzťahu, ktoré sama umožnila. Od
jedinej zbožňovanej dcéry vždy horlivo odkopávala kamene z cesty. Teraz si
vyčíta omyl, diktovaný slepou oddanosťou.
Šípi nedobré rozuzlenie.
Mladí nechceli
chápať rozdiely v sociálnom svete, ktorých sa „maminka“ tak veľmi obáva.
Vidí hroziaci prst v múroch veľkého domu a čo horšie, aj tiché
roztrpčenie na tvári Marianovej matky.
Mladý pár vedno
chodí do kostola a aj na prechádzky popri hore, akomsi dedinskom korze,
obľúbeným aj u pána farára. Kňaz zatiaľ mlčí, pohľadom zamyslene sledujúc
chodník.
Aspoňže Marian poslúcha
a v neskorých večeroch vždy odkráča domov, no priame slovné
napadnutie visí vo vzduchu.
Je nedeľa
popoludní, koniec leta. Mladí odpočívajú v komore, izbičke s jedným
okienkom na „šezlóne“, širokej pohovke. Pod hlavami vankúše, ťažkú duchnu presunuli
na stôl pod okno.
Marian,
s rukou pod Evinými vlasmi a nežne k nej pritúlený, opatrne
prehovorí: „Včera som bol na reči s bratom, keď sme išli z roboty.
Doma pri jedle ticho, ani mi palacinky nechutili. Otec zamračený, mama sa
obracala chrbtom.“
Eva zdvihne
k nemu sladký úsmev: „A o čom ste s Ondrejom hovorili?“ Vie
dobre, čo Marian neochotne zašomre a predsa s malou dušičkou čaká.
Buchnú dvere,
zavanie prievanom a Mariana prejdú driemoty.
„Hovorili sme
o tom, že by som ťa mal nechať. Ondrej ma nahováral, vraj nebude dobre.
Naši sa hnevajú. Ale ty vieš, duša moja, láska moja, že nikdy, nikdy...“
Na druhý deň,
v nedeľu Marian, pred zvonením na
omšu rezko stúpa hore dedinou a zďaleka vidí Evu, vychodiacu
z bráničky. Usmiati a s letmým bozkom radi by sa chytili za
ruky, no cítia vôkol nemý nesúhlas.
„Aká si len
krásna“ obdivne povie Marian „a ako ti pristanú tie šaty. Videl som ich už?“
„Pravdaže“ Eva sa poobzerá a zakrúži po bielej ulici „mala som ich aj
minule, ale keď ty si ma nevšímaš.“
„Iba šaty“
významne sa zatvári „nevšímam si iba šaty, no to, čo je v nich, mám rád,
veľmi rád.“
Bok po boku,
nedlhou cestou do kostola, zabočia doprava. Idúc popri cintoríne zďaleka vidia
pred kostolom hlúčky postávajúcich,
čumiacich ľudí.
Zneistejú, Marian
zbystrí krok, Eve sa zakrúti hlava. Vtom zazvučí zvon na veži a ľudia
sa hrnú do čierneho otvoru chrámovej
lode. Obaja si vydýchli.
Marian zabočil
schodami na chór, Eva dopredu pred lavice k dievčatám. Tie sa pomkýnajú,
ukradomky si ju obzrúc. „Závidia“, myslí si Eva trpko „ale prečo, vari je v dedine málo chlapcov?“
Zahrmel organ
nábožnými piesňami, pán farár spevne
odrieka časti latinskej liturgie, Marian v tej reči odpovedá. Omša sa
blíži ku kázni. Kňaz na kazateľnici číta už po slovensky evanjelium,
v jeho duchu potom rozvíjajúc tému.
Na konci kázne
vybočí z jej rámca a akoby upomínal: „Aj Písmo hovorí, že každý nech žne na svojej podstati. Vo zväzku dvoch
ľudí Boh nemá rád rozdiely ani mravné, ani materiálne a rodičov treba
poslúchať. Neposlušní synovia robia rodičom žiaľ a koketné dcéry by si
mali hľadať muža sebe roveň.“
Driemajúci ľudia
ožili, v týchto neohrabaných slovách správne vidiac osteň, mieriaci do
radov dievčat. Eva skloní hlavu, tlačiac na prsia modlitebnú knihu, plač
zaseknutý ochromujúcou úzkosťou.
V prvej
lavici si utiera slzy Marianova matka, k nej smerujú súcitné pohľady
všetkých lavíc.
Ale vzadu sediaca
„maminka“ si nemôže dovoliť otvorený zármutok. Ľudia sú v zášti zlí, len
by ich popudila k výsmechu. Preto, šatka skoro na očiach, len nemo hľadí
pred seba.
Na chóre Marian,
spevák pri organe, ustrnie hrôzou, meniacou sa na hnev. V zblednutej tvári
svietia neveriace zorničky. Organista učiteľ zaletí k nemu pohľadom
a ďalej ticho preluduje. „Neodchádzaj, máš ešte sólo“ šepne „ovládaj sa
Marian.“
Pozná jeho
výbušnú povahu a je mu ľúto mladého života, zmietajúceho sa v napätí,
v zlovoľnej sieti konvenčnej morálky, ktorú mu nedajú roztrhnúť. Marian nepočuje, dusí sa navretou zlosťou,
vybieha na vzduch.
Nájde sa
v hore, na chodníku voňavom od prvého opadaného lístia, plačúci, oslepený.
Veľkou vreckovkou si utiera tvár, pozrúc na hodinky. Spamätá sa „veď od omše je
už ďaleko. Čo je s Evou, mojou láskou?“
Dlhými krokmi,
skoro behom sa vracia späť. „A ja som ju nechal tak, ušiel som.“
Ako čakal, našiel
skormútenú Evu ležať v komôrke, už bez sĺz, s opuchnutými očami.
Matkine milujúce ruky sa jej vnárajú do vlasov, tíšia rozpálené čelo, hladia
ruky. Prekypujúce pery šepkajú slová lásky, mocnej v premáhaní zla.
Vzlyká, sklonená nad dcérou ako nezlomná veža.
Marian postojí
nad ženami. Ešte raz pobozká matka hladkú tváričku. „Už pôjdem.“ Vyčarí unavený
úsmev. „Sadni si a porozprávajte sa, ak Evka bude chcieť. Ale nemáte
v čo dúfať.“ Pokrúti hlavou „nie,
nedúfajte, nezmeníte. Ale veď aj tak bude dobre.“
Evina mama,
nezlomná optimistka, pozrie oblôčikom. Na pažiti, vyprahnutej augustovým slnkom
pusto, ako teraz aj v ich dušiach. Vo dverách sa ešte obráti „A teba,
Marian, iste čakajú doma. Nekaz si to ešte viac. „
Od onej pamätnej
omše s kostrbatým príhovorom pána farára mladí navždy stratili svetlo
svojej veľkej lásky. Ani ho nehľadali,
veď jeho plamienok udusila ľudská nevraživosť.
V tom čase,
v jeseni, sa po dedine rozniesla nová, Marianova pieseň. Autora pozná len
učiteľ a Marianovi kamaráti. Marian ani netúži po dedinskej sláve. Chodí
do roboty, z roboty rovno domov
k matkinmu jedlu a potom do
svojej izby, kde dumá, hlavu v dlaniach.
Svoj žiaľ vloží
do piesne, peknej melódie, zrodenej
pomerne ľahko, za zvuku huslí, ktoré dobre ovláda. Jednoduché
slová piesne plačú, husle zvýrazňujú
bolestný tón, no aj bez
nich pieseň nosí Marianovu dušu.
Prináša mu úľavu
a rozhodnutie, ktoré zatiaľ
odsúval.
Tuší Evino očakávanie nového začiatku podľa
spoločných sľubov niekde ďaleko, vie
naisto, že ho ešte čaká s kolísavou vierou.
No ochrannú náruč
istoty cíti len blízko otca
a dominantnej matky v útulnom domove. Ľahostajne uzmierený,
vytriezvený piesňovým vyznaním, vzdal sa lásky k žene a nestál ani
o vzrušujúci zápas v novom živote s Evou.
Pohodliu obetoval
najkrajší úsek svojho bytia. Zlyhal, nikdy si to však nepripustiac. Evu
zatlačil na dno svojho vedomia.
Jeho matka, tajne
uveličená, vyhrala v súboji s „maminkinou“ dcérou. Postará sa aj
o synčekovu neochvejnú sebadôveru, zaženie z jeho emócií
prípadný pocit viny.
Pre Evu je
rozchod tiež ťažkým úderom. Čaká Marianove kroky, utiahnutá v komôrke,
neskôr od neho aspoň správičku.
V podvedomí
však tuší Marianovu konečnú reakciu. Od neho, dosť kolísavého,
rozpolteného medzi ňou a rodičmi ťažko môže očakávať trepot
anjelských krídiel, nesúcich dobrú
zvesť. S opadnutou nádejou si horko priznáva koniec.
Ponížená, ani
nepozrie na stranu nafúkaného Marianovho domu. Na nedeľné omše chodí do mesta,
v dedinskom kostolíku nechce počúvať
Marianov spev. A jeho matka s víťaznými očami jej naháňa
bázeň, ba strach.
No predsa si
drahú pamiatku na ich lásku ukladá do
kútika srdca.
Celé noci
preplače a v robote, za pultom predavačky sa usiluje zabúdať. Pomaly,
deň po dni, tma ustupuje jasným farbám, ako kedysi.
Praktickej, menej
romantickej než Marian, ako žene
viac ohybnej, mladej a peknej, znova sa otvára svet. Po ťažkých týždňoch zdvihla hlavu. Na tancovačke
si našla ženícha, pohľadného mládenca
zo susednej obce.
Nevestu Stankovi rodičia prijali, súc normálni smrteľníci bez snobských manierov. Ženích Stanko priznal jednu staršiu
sesternicu, tiež slobodnú matku, takže z tejto strany deliace brvno
nehrozí. Aj inak. Evina úprimná, usmiata povaha bola po vôli Stankovým rodičom
a ešte viac jemu samotnému.
Spolu
s matkou a ženíchovou rodinou uvažujú o dátume sobáša.
Najbližšie prichádzajú do úvahy Fašiangy, nuž v prvý deň tohoto sviatku sa koná svadba
v mestskom farskom chráme.
Evina mama, nadšená
mladým párom, myslí na ponižujúce
odmietnutie už bez hnevu. V jej očiach je
Eva súcejšia, krajšia a
múdrejšia ako hen až sto
urevaných, rozmaznaných
Marianov.
Stanko, Evin
manžel sa hneď po svadbe pustí do novej
strechy na domci a ako správny chlap zapadne v miestnom kolorite, zaraz so všetkými kamarát, no do
krčmy zavíta zriedka.
Odrazu zobudený
a prekvapený Marian považuje Evinu svadbu za zradu. Veď si musel oddýchnuť, hovorí si,
unavený aj z pesničky, a ona mohla uznať, počkať ešte. Banuje za ním, za jeho láskou
a vydala sa z trucu za
kadejakého prišelca. Znechutený, nadlho odchádza z obce,
nepočúvajúc matkino zdržiavanie.
A
sladkobôľnu Marianovu melódiu si nôti aj
učiteľ so ženou a všetci ľudia z dediny, ktorí radi spievajú. Učiteľovci často
Mariana spomínajú a ostatní tušia pôvod piesne. Veď veľký hudobník
a spevák bol v dedine len jeden a teraz sa po ňom zľahla zem. Ale
on sa vráti a hneď ho oženíme
s peknou dievčinou, dosť ich za Marianom banuje a bude mať srdce na
mieste.
Dievčatám
a mladým ženám tiež pieseň
ulahodila. Na prechádzkach horskými lúkami práve v nej precítili
clivotu a slabučkú vzburu, porovnávajúc ju s vlastným duševným
hlasom. Ten volá Mariana domov.
Eva, hľadiac
v pokojnej chvíli osamote komôrkovým okienkom, potichu ako modlitbu
hláskuje slová piesne, nechávajúc
slzy voľne stekať. Je šťastne vydatá
a komôrka onedlho ustúpi novým múrom
detskej izby.
Prečo tak
žalostne slzy roníš milá,
Prečo sa sužuješ,
holubienka sivá,
Azdaj moja vina,
je tomu príčina, duša moja.
Nie tvoja,
nie tvoja, ale mati tvoja,
Lásku nám
zbraňuje, nedá nám pokoja,
Vždy nás rozlučuje a smrť nám vinšuje, duša moja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára