Hilda má dve
dospievajúce vnučky. Staršia, Emka, ešte štíhla, s plným poprsím a úzkym pásom.
V triede je vľúdnou ochrankyňou zverovaných tajností. Lucka, o rok
mladšia, ohybná ako prútik, tenučká, velikánskych modrých očí, v škole
známa gymnastka.
Aj keď
v učení priemerné, bodujú u kamarátov inak. Dlhé, tmavé, husté vlasy,
výrazné tváričky s veľkými, ďaleko posadenými očami, obe fotogenicky priam
dokonalé.
Hilda si
priznáva, že u Emky, láskavej dievčiny ,obdivuje pokojné teplo, ktoré
rozdáva, jej úsmev idúci v ústrety. Mladšiu, Lucku, vždy vnímala len ako
Emkinu sestru, čo ona zavčasu pobadala a Hilda už dávno oľutovala chvíle,
keď maličkú Lucku v tieni Emky ani
nevidela.
V matkinom
srdci však vždy bola prvá Lucka, čo Hildu upokojuje, no ani Emka nie je
ukrátená o jej lásku.
Otec, Hildin syn,
delí svoju priazeň rovnako. Jeho ostrým očiam neujdú prekáračky
s chalanmi, dievčatá v pozdných večeroch sedia doma. Krotí Emkine
koláčové chute, tlmí Luckino pobehovanie s kamarátkami.
Hilda dnes očakáva
Emku, večer príde, ohlásila sa. A práve jej dnešné jedlo Emke nechutí, to
Hilda vie. Nuž ale ona varí rada, niečo si ukuchtí. V chladničke nájde
jogurty a v kuchyni sladké maškrty, hoci otec varuje. Popravde, Hilda
by radšej schovala tie tyčinky a keksy, no Emka chodí aj kvôli nim.
Emka prišla
a objala starkú, ležiacu na gauči. V sklonenej ružovej tváričke
videla Hilda úprimnú lásku. Stiahla si pôvabnú hlávku na líce
a v tomto tichom vyznaní sa Hilde rozbúšilo srdce. Zodvihla tvár,
presvietenú nehou, pobozkala čielko, hnedú rúčku: „Ty moja Čarovnica.“
Načiahla sa
a podala jej vankúš. Emka sa usmieva, na Hildinej chorej ruke vyrovnáva
prsty. „Starká, prečo nepozeráš telku?“
Pohladila okrúhle
kolienko. “Iste si hladná,mojenka“
povie s teplým úsmevom „Choď, pohľadaj si niečo v chladničke.“
Z pootvoreného kuchynského okna bolo počuť výskot hrajúcich sa detí a hlasy matiek volajúce oneskorencov domov.
Z pootvoreného kuchynského okna bolo počuť výskot hrajúcich sa detí a hlasy matiek volajúce oneskorencov domov.
„Pozdejší“ odvetí
Emka maminým nárečovým slovom. Zapla televízor a z večerných
programov, napodiv nudných, nakoniec vybrala akúsi divokú detektívku.
Hilda, zahľadená
na televízny príbeh, sedela bez pohnutia v pohodlnej polohe, ktorú jej
utrápené telo len málokedy uhádlo. Emka so skríženými nohami, po turecky,
dojedala druhý jogurt a potom priniesla z kuchyne čokoládové keksy.
Hilda si
narovnala chrbát, pohodlné sedenie začalo po čase bolieť.Emka zapálila veľkú voňavú
sviečku. Hilda nevdojak zakašľala, vône sviečok ju dusili. V ich malom
žltom svetle vie nájsť pokojnú útechu, ale tá dusivá vôňa..... Samotná nikdy
nezapáli sviecu, tá čaká najmä vnučky vedľa televízora.
Na obrazovke
tresky plesky, deje sa niečo hrozné. Dobodaná žena v tmavej hale ešte
kričí. Všade plno krvi, kvílivá hudba, bežný obraz dnešných detektívok. Emka
pozrela na Hildu: „Starká, možem radšej telku vypnúť?“ „Veru hej“ povie Hilda
s úľavou „Zahas, prosím ťa. Tebe sa to tiež iste nepáči.“
Svieca
rozvoniava, obývačka stemnela a obe stíchli. Začas tak mlčky sedia, až
Emka vstane a zo spodnej dosky stolíka víťazne vytiahne veľkú krabicu.
„Dáme si scrabble starká, čo povieš?“ „To je nápad!“ Hilda ľutuje, že nemôže poskočiť od radosti „ako
sme mohli zabudnúť, že okrem televízora máme aj niečo lepšie.“
Je piatok
popoludní a čoskoro príde Lucka, druhá vnučka. Zriedka využíva víkendové
právo bývania so starkou. Pre ňu sa táto výsada podobá niekedy trestu. Hilda
dobre pozná Luckinu, zavše zdôrazňovanú nechuť a mlčky ju toleruje, veď
Luckin odstup si sama privodila.
Lucka zazvonila,
aj s nevyhnutnou kamarátkou, podvečer. V predsieni sa vyzuli,
nastokli papuče. „Ahoj starká“. Vysoká, tenučká Lucka pribehla k Hilde
a letmo ju pobozkala, aj pošteklila dlhými kučeravými vlasmi. Veľké modré
oči obrátila ku priateľke. „Toto je Nika, moja kamarátka, veď ju poznáš.“ Hneď
zamierila ku gauču a ku stolíku, dosť veľkému aj pre počítač. Nika
prisadla a bez meškania zapli internet, o chvíľu zahrúžené v surfovaní
po sociálnych sieťach.
Hilda z rohu
gauča pozorovala pôvabné profily ich dlhovlasých hlávok. Aké sú pekné, najmä
Lucka..... „No tak“ pokárala sa v duchu, citlivá na krásu vnučiek. „Toto
si myslím ja, stará mama. Nika je rovnako pekná.“ A v ich uvoľnených
hladkých tváričkách čítala: „Ako dobre, že je už piatok a že sme spolu.“
Hilda, často
meniaca polohu vstala, odkrivkajúc do kuchyne, kde na stole predvídavo ležala
kniha. Stolička zastonala, ani nie pod váhou, ale pod ťažkým dopadom spola
ochrnutého tela.
Začítala sa,
román raz už prečítaný ponúkal nové dojmy a zároveň vnímala melodické
piesne z izby. „Dievčence majú vkus“ pomyslela si. Ponorená
v zaujímavom čítaní necítila doliepavé bolesti.
Zotmelo sa
a okná stmavli. Dievčatá teraz, celkom zaujaté, riešili obľúbenú
počítačovú hru. Hildu od sedenia rozbolel chrbát, ba dostavilo sa ľahké
chvenie. Ledva vstala. „Lucka moja, zapáľte svetlo a prídi sem“ Lucka
rezko pribehla, cestou zapáliac luster a zastala pri zohnutej Hilde.
„Starká moja, čo
ti je?“ vo veľkých modrých očiach účasť a strach „pomôžem ti nejako?“
Podoprela Hildu, pomáhajúc jej pri prvých krokoch. Hilde sa zatočila hlava
a musela sa oprieť o stenu, očami ďakujúc milej vnučke. Nakoniec
ledva vypustila slová: „Prines z chladničky tácku, Čarovnica moja, máte
tam obložené chlebíčky.“
Lucka ju
v spálni, ešte oblečenú, uložila na posteľ. „Ja vstanem, len mi treba
oddýchnuť. Choď, venuj sa Nike, ďakujem.“
Hilda ležala,
v driemotách počúvajúc dievčenské hlasy. Trocha ešte trkotali, potom dlhé
ticho. Vyhladnuté, napchávali sa šunkovými chlebíčkami, nakrájali si aj
papriku. Potom v tíško otvorených
dverách, Luckin hlas: „A starká, môžeme si zo skrinky vziať keksy?“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára