Nehoda

Je neskorý večer na začiatku apríla. V ľavom jazdnom pruhu šedej rovnej diaľnice fičí malé auto. Žena za volantom vidí v diaľke dve, tri autá a bližšie pred ňou, ale v pomalšom, strednom jazdnom pruhu sivé auto.

Inak je cesta prázdna, bez obáv jazdí uvoľnene a práve sa chystá to vozidlo vpravo od nej predbehnúť.

Nejaký zatúlaný letiaci duch by cez predné okienko uvidel pôvabný profil, krátke plavé vlasy, pozorné oko. Duchovia však driemu v podzemnom teple a okná na aute má Alica zatvorené kvôli chladnému jarnému vzduchu.

Po oboch stranách diaľnice dolnozemská rovina a auto pred ňou vpravo, v strednom pruhu, postupuje zvoľna, priam si žiada predbehnutie. Priestor v kufri má vyplnený objemnými taškami a vnútri vidí tiene cestujúcich. “Určite tiež na veľkonočný víkend”.

Aj ju čakajú ešte pekné kilometre a na ich konci mama, brat a kuchyňa voňajúca sviatočnými koláčmi. Alica, ako každú Veľkú Noc, pripraví studenú misu a pomaľuje niekoľko vajíčok.

Usmeje sa a už už pridáva. Za zadným sklom sivého auta, veľkosťou podobného jej, sa mihne detská hlávka. „Deti, otec a matka“ háda Alica, a nateraz zabúda na predbiehanie. „Malé tmavovlasé dieťa“ rozjíma, mimovoľne sa usmievajúc.

Dieťa. Prečo ona zavše, v túžbe za ním, len márne naťahuje ruky? Predstaví si svoj pekný, svetlý byt, uvedomí si slobodu, ktorá ju obtáča a voľne v nej dýcha. Rezignovane vzdychne. Nie, ešte je čas, o niekoľko rokov azda.

Tuhšie stisne volant, oči prilepí na cestu. Ide domov, ku svojej mame, tá už sleduje čas. Onedlho jej iste zavolá. S priateľom sa stretne po sviatkoch.

Začne predbiehať, ale náhle stŕpne, zbadajúc tieň srnky vpravo, pred sivým autom.

Alica pribrzdila, pozerá, ako auto pred ňou tiež brzdí a vrávorá v úsilí vyhnúť sa stretu. Šmyk ním hádže z kraja na kraj.

Srnka našťastie prebehla a sivé auto vyráža dopredu, v ďaľšom šmyku opisuje škrípavé koleso, pár metrov ešte kľukato kĺže na bezradných pneumatikách smerom do poľa. Ale zastaví v prudkom skoku ešte na diaľnici a pomaly, nekontrolovane sa prevráti na strechu.

Alica opúšťa teplé bezpečie, uteká napravo a hneď zasa nazad k otvoreným dverám. „Len pokojne, pokojne.“ Auto zamkne a o chvíľu, zadychčaná, stojí pri prevrátenom vraku.

Roztrasene vyťahuje mobil z vrecka, vyťukáva čísla záchranky, polície, aj v tejto situácii si ich pamätá a oznamuje miesto nehody ako najlepšie vie.

Z auta, z pokrčených dverí pri zemi sa vysúkal muž s tvárou sivou ako jeho oblek. Ale pevne stojí, viditeľne nezranený a začne chodiť dookola, onemený a slepý v šoku. Vzápätí z otvoru vyjde žena, asi tiež fyzicky v poriadku a vyťahuje dvoch plačúcich chlapčekov.

Zbadá Alicu a podáva jej s námesačne prázdnym pohľadom väčšie dieťa. Chlapča sa zadúša v hlasnom plači, odmieta Alicino tíšenie. Malý, na rukách matky, tiež otvára ústa v hlasnom kriku.

Žena s dieťaťom sa vracia k otvoru, malého položí na zem a vsunie sa dnu. Zhrbená vychádza s detskými vetrovkami. Jednu podáva Alici. Malý, teraz zakvačený do matkiných nohavíc, reve z plných pľúc, no teplo vetrovky ho trocha utíši. Alica bez problémov oblečie väčšieho.

Muž obďaleč, so spustenými rukami zhrbene postáva, ešte sa nespamätal a v očiach má hmlu. Matka obchádza šatstvo, rozhádzané po zemi, pomaly už chápajúc majetkovú újmu a zakrýva si oči. Inak mĺkvu scénu oživuje len detský nárek. Celá rodina prežíva údes po svojom.

Na diaľnici stojí zopár áut, postávajúci ľudia by radi ochotne pomohli. „Volal niekto záchranku?“ Pýta sa hlas z prítmia.

Skupinka mužov a žien obhliada terén, no chýbajú tu stopy krvi, nevidia a nepočujú ranených, len manželský, bezhlasný pár, chodiaci okolo a plačúce deti.

„Už sú na ceste, hneď som im volala“ informuje zvedavcov Alica.

Objíma chlapča v náruči, utiera mu servítkou mokrý nos a líčka. „Zázrak“ aj jej z očí vybehnú slzy úprimnej účasti aj úľavy nad týmto, predsa len dobrým koncom. Živí, hádam len poudieraní, veď ich v nemocnici vyšetria. Pri tejto nevinnej rodine iste stála vyššia moc.

Prifrčala kvílivá záchranka a policajná dodávka, blikavo osvetľujúc noc. Muž chvatne zbiera veci z otvorených tašiek, matkine nepokojné ruky vzali Alici chlapčeka.

Sanitári pomáhajú postihnutej posádke do sanitky, plač vystrašených detí ustáva. Policajti, nakoľko môžu teraz v noci, fotia a zapisujú.

Tesne pred odchodom sa mužovi z auta vrátila reč a oslovil Alicu. „Áno, videla som to zviera“ podala mu svoje mobilné číslo „nebojte sa“. Opätovala jeho slabý úsmev. „Ak by bolo treba“ zašemotil „ozvem sa vám, kvôli poistke“.

Svetlá, predtým odháňajúce noc, zanikli v diaľke a Alica zostala sama.

Tma a ticho prikrčené v rovine, povstávali a opäť roztiahli čierne prsty nad krajom, ihneď právom vyplňujúc svetlé medzery. Prázdna diaľnica dýcha už v pokoji.

Alica postála pri vraku auta s kolesami trčiacimi proti nebu a pobrala sa ku svojmu vozidlu, takmer splývajúcemu s nocou.

Unavenými rukami ťažko otvára dvere. Oddychuje v tmavom tichu, rovnajúc zmätene, rozhádzané myšlienky. Ešte trocha odpočinku a mladý organizmus, pozviechaný, sa opäť energicky postaví k realite.

Naštartovala do tmy, medzi prvé lesnaté tône, tak blízke jej srdcu. Cesta sa dvíha k ešte vyšším kopcom, aj cez zavreté okná zavanul studený vzduch.

Kilometre ubiehali rýchlo po cestách takmer bez premávky. Alica sa s meškaním doviezla pred svietiace okná svojho domova a natešene zazvonila. Túto veľkú noc oslávi s mamou a bratom vo vzrušujúcej pohode, bez skoro povinnej nudy minulých sviatkov.

Nehodu na diaľnici najprv len tak spomenie. Poslucháči spozornejú a budú žiadať ucelenejšiu verziu. Tú celú príhodu dramaticky rozvinie, presne podľa pravdy. Podrobné časti príbehu bude do konca sviatkov deliť a podávať ako mamin makovník.

V bratových očiach zaiskrí trocha závisti, ako každému ješitnému chlapovi, mama sa zabudne v jednotlivých fázach a opakovaniach, prípadne pred susedou obozretne pochváli svoje zdatné dieťa.

Tak Alica svojou dôležitou úlohou v diaľničnej dráme podaruje svojim blízkym zaujímavé sviatočné dni a sama sa príjemne ohreje v úprimnom rodinnom obdive.