Zimné epizódy

Pán Kvak si čítal na vchodovej nástenke zoznam rodín, povinných v určenom týždni čistiť chodník od snehu. Bola nedeľa poobede a nasledovný týždeň odpratávania snehu patril ich rodine. Vošiel do bytu a povedal žene: „Od zajtra odpratávame sneh. Zavolám Edovi, nech mi pomôže“. Vzal si  z taniera kúsok šunky a zajedol koláčom. „Ozaj, vonku kríva tá stará mátoha. Syn ju vedie, inak by to staré motovidlo zarylo nosom do snehu.“

Pani Kvaková sa bez odpovede zlomyseľne usmiala.. „Veru, zavolám tomu Edovi“. Pán Kvak otvoril dvere na balkón, kde fajčila jeho ešte mladá dcéra so svojou dcérou, dospievajúcim dievčaťom. Pridal sa a fajčiac, opretí o zábradlie, hľadeli dolu na ulicu. Pobavil ich historkou o starom motovidle. Odrazu starý pán, idúci ulicou spadol na klzkom chodníku. Prikrčili sa, vybuchujúc smiechom a vnučka vbehla do obývačky, kričiac „Starká, keby si videla. Jeden dedo sa skydol na zem.“ Žena sa zasmiala a vstala z kresla, pritúliac si vnučku. Potom z vešiaka v predsieni zvesila kabát.

„Idem vyvenčiť psa a po chodníku pôjdem opatrne“. Muž to počul a začudoval sa: „Prečo ty? Veď psa má na starosti Adelka“. V otvorených dverách už čakal veľký hnedý havo a tu, pri pohľade na ženin účes pán Kvak pochopil: „Aha, moja Gitka si dala zasa zafarbiť vlasy a ona je rada, keď to vidí celá ulica.“

O poschodie nižšie pani Mloková klepala rezne a pri buchote zavolala „O dva týždne nás čaká čistenie chodníka. Stojí to na nástenke“. Mladší syn Jožko, kopajúci loptičku, pribehol do kuchyne. „Však aj ja?“ pritisol sa k matkinej zástere „aj ja pôjdem odhadzovať. Dáte mi lopatu....“

Jožko skončil školu pre mentálne postihnuté deti a už pár rokov je z neho dospelý mladý muž. V širokých nohaviciach, malý a tučný, pôsobí svojrázne. Z invalidného dôchodku, ktorý dostáva, mu rodičia kupujú oblečenie. Pekné odevy, aj voľné nohavice,  sú jeho koníčkom. „Ty moje slniečko, pravdaže pôjdeš“ pohladí ho matka „A oblečiem si tú novú krásnu vetrovku. Ľudia budú kukať.“

Vyskakoval, vyskakoval, až podlaha dunela. Vo dverách zastal starší syn, ustarostene hľadiac na brata „Mama, som na počítači, prosím ťa, nech je tichšie“. Matka vztiahla ruky a objala synáčika „Ty moje slniečko, drobček môj, nájdi si nejakú zábavku, tvoj brat Marek sa učí“. Keď slniečko odskackalo, pán Mlok, doteraz sediaci pri stole, vstal a zavrel kuchynské dvere. „Počúvaj Matilda, skúsme predsa ten ústav, odporúčanie máme”. „Aj dnes mi hovoril sused z prízemia... Celé hodiny sa poneviera na schodoch, počúva pri každých dverách, klopká a zvoní. Aby niečo nevyviedol...“

V matkinej tvári sa usadil tieň, muž jej prisunul stoličku. „Neviem“ zašeptala „aj ja by som myslela... Čože máme robiť? Bude to ťažké.“

Na najvyššom poschodí býva pani Elena, vysoká pani ľahkej strojnej chôdze. Nik netuší a nepovedal by, že čoskoro oslávi sedemdesiatjeden rokov. Dôchodkyne tohto veku tlačí k zemi ťarcha rokov a vysedávajú u lekára dúfajúc, že vdýchne silu do ich rednúcih kostí. Unavenými tvárami a bledým pohľadom sú si podobné.

Elenu asi staroba šetrí, len zľahka ju vše pichne kostnatým prstom. Ju teší priazeň tejto veľmoci a usiluje sa, ako len vie. Pravidelne, často pláva, nevynechá ani jednu horskú túru poriadanú seniormi turistami. Doma cvičí jogu.

Tiež vzala na vedomie nástenkový oznam. Hneď začiatkom jej týždňa, v pondelok, vyšla na ulicu s lopatou. Práve začínal február a snehu bolo poskromne. Vzorne ho odpratala a čakal pochvalu od ľudí chodiacich hore dolu a oni aj pochválili, hlavne jej horlivosť, veď sneh ledva zakrýval dlažbu.

No ešte v pondelok večer začne riedko snežiť. Elenu tento sneh, ktorý pribudol každý deň, našťastie pre ňu tak akurát, iba teší. Mohla ukázať oknám hľadiacim na chodník svoju silu a výdrž.

Chodníkom teraz prechádzali ľudia bez obáv. Ani fliačik ľadu, ako vyzametaný a na prípadnom novom poprašku sa nekĺzalo. Deti ťahali sánky vyššie na kopec. A Elena vedie, prvá v odhadzovaní snehu aj v eláne, ktorým zapôsobila. Navodila, ba založila aspoň na jednu sezónu súťaženie v tejto snehovej robote, doteraz iba trpenej, ako súčasť zimy.

Len staršie ženy s chorými nohami sú znepokojené. Akože ony, po Eleninom vzore, pôjdu? Pravda, ich mäkkým, tučným telám ani nepristane lopata, na chodníku by vyzerali zmätene. Uznávajú Eleninu výnimočnosť, nezávidia osamelej vdove energiu. Veď v ich rodinách sú chlapi...

Tejto zimy niet obavy, žeby niekto na chodníku spadol a na ľade si nebodaj zlomil nohu. Ženy, aj mladšie, čakajú od svojich mužov ukážku chlapskej sily pri odhadzovaní. Aby nik neklebetil, že, aha, stará žena musela ukázať, ako sa robí so snehom. Nech ho len napadne, veď zima ešte potrvá.