Mačacia rozprávka

Jemné ruky vzali mačiatka z klietok a uložili do košíkov na dlhých taburetkách. Mačky rady spia vyššie od zeme, na to pamätali noví majitelia. Unavené strachom a plačom stíchli na mäkkých dekách a zadriemali.

Potom mačička Eliška zdvihla hlávku a poobzerala sa. Vidí biele steny a nad sebou veľké okno. V kúte naproti malú chladničku, na nej vrecká s granulami. Z jej domova známe veci, ale tu je to iné, neznáma izba, aj vzduch čudne prúdi a páchne.

„Mama“ zakričí, „mama kde si?“ Zaplače. Veľká, láskavá mama. V jej teplom objatí driemalo veľa mláďat a všetky zohrievala, čistila ružovým jazýčkom. Všetky sa pomestili do jej bezpečného náručia ako do piecky. A teraz len jeden braček vedľa v košíku.

Spomína. Zatvorená klietka, v ktorej sa, zdesená, hádzala a kričala, dlhé, predlhé vrčanie auta. Potom ticho, auto zastalo. A ľudia, čo ich niesli do veľkého domu, nevoňali tak,  ako doma láskavá, veľká teta. Spolu s mamou sa o nich, maličkých, starala, maznala a kŕmila.

„Braček môj“ obrátila sa ku košíku s diemajúcim Eliášom „veď nespi a povedz, kde asi sme?“

„Veru nespím“ Eliáš potrasie hlávkou a žmurkne jantárovými očami. „To keby som vedel, kde sme. Asi nás uniesli.“

„Naozaj myslíš? No možno. Ale tak veľmi si plakal, Eliáš“ vzdychne Eliška. „Ja že som plakal?“ Eliáš, podpichnutý, vyskočí. „To ty si vrieskala a mňaučala, bláznivá sestra. No, trochu som sa bál, ale ty si začala. A potom som sa aj ja rozplakal.“

„Čo budeme robiť?“ Eliška si na deke naťahuje sivé telíčko, dlhou cestou unavené. „Radšej ticho čakajme. Možno príde ta neznáma žena, čo nás sem položila“. Znova zacíti cudzí dych izby, v plači žmúri očká. „Prečo sme tak ďaleko od mamy? Veď sme boli poslušné, dobré.“

Zakrátko naozaj vojde štíhla žena s blonďatým účesom okolo hladkej tváre a mačiatka na ňu uprú úhrančivé oči.

„Moje najmilšie,  jediné“ zvolá žena a natiahne ruky „moje ustráchané lásky.“ Vezme Elišku, oboma dlaňami si ju pritúli k hrudi, hlavičku na líce. Takto, s teplom chlpatého telíčka chodí po izbe.

„Ty moja...Eliška...neboj sa mi, nie“. Vyspevuje, kolíšuc ju v náručí. Mačička šťastne zapradie, pootočí hlávku a oblizne žene ucho.

„Ty moje zlato.“ Pritisne si ju, očami zablúdiac k Eliášovi, ktorý, prikrčený pozerá.

„A máme tu kocúrieho gavaliera.“ Položí Elišku a zdvihne kocúrika za predné labky. Eliáš stojac na zadných, hrdo dvíha hlávku. „No dobre“ usmieva sa žena „vidím, že sa nechceš báť, smelý, smelý Eliáško.“ Aj jeho si, ako Elišku, tuho privinie a tanečným krokom sa s ním poprechádza. „Ty môj Eliáško, môj kocúrik krásny, ani ty sa neboj“ zaspieva mu. Eliáš v siedmom nebi, v ženinom náručí tichučko pradie. „Tak a teraz“ povie žena „dostanete vodičku a potom večeru, granule, ktoré poznáte.“

Trochu šikmo naproti košíkom, za dverami, stoja ligotavé misky. Do dvoch nalieva žena z fľaše vodu, svetlé vlasy zošuchnuté ku tvári. Mačiatka si pri žblnkote spomenú na smäd a zoskakujú z košíkov.

Kým o preteky pijú, žena otvára jedno z vreciek, stojacich na chladničke a do druhých misiek nasýpa granule. „No, ešte tu môžu stáť“ uvažuje, hľadiac na vrecká „na chladničku ešte nedočiahnu, nedoskočia.“ Nežne postaví mačiatka ku miskám s granulami. Ihneď, s papuľkami v miske, chrumkajú lahodné mačiatkovské jedlo.

Mladej žene svietia oči, usmieva sa. S mačkami sa hrávala už ako malá, pozná ich čertovské povahy, svojvoľné maniere, keď rady dávajú najavo nezávislosť, ale aj prítulné maznanie a veľkú nehu, keď samé chcú. Zakrátko, už väčšie a neskrotné, objavia za oknom záhradu, iný, pre ne čarovný svet.

Prešli dni, týždne, prešlo šesť mesiacov. Mačiatka povyrástli, zmocneli, poznajú už celý dom a v záhrade lezú hlavne po konároch stromov, kde cítia okrídlencov. Ba z Eliáša vyrastá priam majster na lov vtáčeniec. A Katka, ich mladá pani, poznajúc nátury mačiek, tomu nijako nezabráni, ibaže by ich zavrela, aby v žiali zakrneli.

Majú pyšného otca, elitného šampióna a matku, dôstojnú princeznú. V génoch a krvi zdedili po nich poriadnu dávku dravosti, stále šelmy, len navonok skrotení mačací šľachtici. Touto dispozíciou ovládaný najmä kocúrik, hocikedy sliedi po stromoch a okále mu svetielkujú. Elišku, pokojnejšiu, na konároch vidieť zriedka a nemá záujem o vtáčie hniezda, ako brat Eliáš.

Je teplý letný deň, skoro ráno a pulzujúce slnečné lúče už presvitajú lesklou zeleňou jabloní.

Eliška, len čo si popreťahovala kosti,  začína s rannou toaletou, česaním a čistením labiek. Z vysokej skrinky v kúte zoskakuje Eliáš a beží k sestričke. „Poď dolu ku mne“ volá a tiež si na dlážke horlivo vyhrýza a líže pazúriky.

„Kedy nám už otvoria to okno? Aj misky sú ešte prázdne.“ Pokrčí noštek. „No, aspoň vody sa napijem.“

„Len pokojne, prídu načas“ na to Eliška „veď sme mali večer toľko jedla, že ani nie som hladná.“ Pozreli na misky, umyté, ligotavé.

A už sa otvárajú dvere. Mužské topánky, nohavice, iná vôňa. Občas ich príde opatriť pán domu. Dolieva vodu, rozdeľuje do misiek kúsky skvelej ryby. S úsmevom si šúcha oholenú bradu a odchýli okno, aby vyprášil Eliškinu deku.

„A ty, Eliáš, ako vidím, nespávaš v košíku, stačí pozrieť na deku. Uč sa poriadku od sestry, tá má každé ráno vyhriatu postieľku.“ Nasýteným mačencom len teraz otvorí, inak by, nedočkavé, skočili do záhrady o hlade.

Mačiatka, skôr už malé mačky, lietajú, skáču po tráve, okolo stromov. Eliáš sa v eufórii hádže na vysoký, dvojmetrový plot. „Vari ho chceš preskočiť? No, skúšaj to.“ Eliška si poskočí a začne naháňačka. Jej chvostík mizne v malej kôlni a uniká okienkom, Eliáš v behu za ňou a tak dookola. Potom oddychujú pri plote. „Čo vlastne pán hovoril?“ Eliška vystretá v tráve, blažene utopená v slnečných lúčoch, iba šepká. „Tuším hľadel na teba, keď mi vyprášil deku. Zasa si nespal v košíku.“

Eliášovi, malátnemu na slniečku sa nechce vstávať, no sestrine slová ho zdvihli. Po otcovi prchký a namyslený, neznáša výčitky. „V noci spím, ako príde, ten chlap mi nerozkáže. A ty sliediš, picháš do mňa už dávno. A im sa podlizuješ, obtieraš okolo nôh, akoby si ani brata nemala.“

Nasršený, s chvostom vysoko zdvihnutým, vykluše a usadí sa na nízkej čerešni. Tu si oddýchne, bez sestry a jej falošného jazyka. Pchá sa pánom, líškavá. Prilepený na konári, nepočuje vtáčie bŕkanie. Zakrýva si labkou oči a žalostne mňauká. Sám, opustený, nemá už sestričku.

V teplej tráve natiahnutá Eliška sa zlomyseľne usmeje. Tak mu treba, nafúkancovi.  Večne sa len chváli. „Vidíš, ako vyskakujem? A moje svaly, čiahni si.  Pán ukazuje moje fotky hosťom a pani ma pred nimi v náručí bozkáva. A keď som rozbil vázu, pani sa len usmiala:“ Dáme veci vyššie, z Eliáškovho dosahu, pozri, aký je zlatý.“

Nie je to tak, myslí si Eliška. Ju pani aj v noci berie do postele na vankúš, hoci do rána sa zvyčajne prekotúľa k nohám. Ona sedí na stoličke pri pánovi, keď na počítači vyťukáva podivné obrazce. A len ona, bez nepokojného Eliáša, spoločne s pánmi sedí pri televízore, pokojne pradúca v paninom lone.

Upokojená vlastnou pravdou, Eliška na slnku drieme a drieme, až ju prebudí hlad. Slastne sa mačiacky popreťahuje a vstane: „Iste je už v miske dobré jedlo, pobežím na obed.“ Uteká ku známemu oknu, no v polovici zarazená, zastane. Nikde nevidí Eliášove skoky, možno na ňu hľadí, učupený na strome. Alebo sa už v izbe napcháva, dnes vraj majú kuracie stehná. Toje isté, že je tam.

Vnútri čakajú dve plné voňajúce misky, no Eliáša nikde. Mačička ňuchajúc obíde celú izbu. „Ozvi sa, Eliáš“ volá. Trocha počká a znova hľadá v záhrade so stiahnutým hrdielkom. Pobehuje okolo stromov, hľadiac hore do strapatých korún a srdiečko jej trepoce. „Braček môj, ozvi sa mi“ zaplače, zavzlyká. „Ja viem, že sa na mňa hneváš.“

Ešte beží do kúta záhrady, k nízkej čerešni. Zadýchaná, nepokojne oddychuje, a v tom nad ňou niečo zašuchoce. Dvíha hlávku, lebo hore ešte nepozrela a tu vedľa – buch – spadne čosi sivé. Eliška v ľaku načúva a spamätajúc sa, vidí Eliáša, ako práve vstáva. Uľahčene vydýchne. „Neudrel si sa,  braček?“ Eliáš, ešte ohúrený, zavrtí hlávkou, že nie. „A nechal si ma kričať. Veď si ma iste počul!“

„Chcel som, ale nemohol. Plač...Mal som v hrdle plač.“

Eliška sklopí zrak. Chúďa Eliáš, bez mačacej mamy a s tým jeho rozumčekom je ešte stále dieťa. Zdvihne labku, aby ho pohladila. „Chceš? Poďme zápasiť.“ Natešený Eliáš poskočí a už sú v jednom klbku. Labky kmitajú, jantárové oči  svietia raz hore a hneď v tráve. Pokrútené skotúľajú sa do lopúchov na rovine, šťuchajúc a uhýbajúc pred vzájomným jemným hryzkaním. Nejdú sa nabažiť veľkého zmierenia.

Mladý muž príde do mačacej izby akože pre prázdne misky, no v údive pozerá na nedotknuté jedlo. Vyzrie oknom a vidí medzi lopúchmi sivé klbko robiace kotrmelce. Zalomí rukami, uteká do záhrady a pokľačiačky to klbko rozpletá. Mačiatka postaví na oslabené labky, tie sa otrasú a žiarivými očami povedia: „Už sme udobrení, už je dobre, lebo sme sa tak trápili.“

Pán sa usmieva, krútiac hlavou. Berie mačky do náručia, do izby k miskám. Dlho pijú a potom dočista zjedia kura. Teraz sa aj Eliáš uhniezdi v košíku a natiahnuté na dekách šťastne ustaté, zaspia. Emócie z divokého dopoludnia si vydriemu v spánku. Možno sa Eliášovi zjaví čerešňový konár, alebo Eliška vo sne miaukne „Kde si, braček?“

Mladí manželia raňajkujú. „Už je čas“ povie muž „mačence majú bezmála sedem mesiacov, akurát vek na kastráciu. Tá z nich možno vydurí šelmy. Najmä Eliáš akoby silu dýchal zo vzduchu a tie vtáky... Nedávno som pred kôlňou zametal perie.“

„Niet inej cesty, preto čím skôr zavolaj veterinárovi“ vyhlási žena „veď nám pred kocúrom ulieta všetky vtáčence a čo potom? Kastráciou sa zmení, stíchnu mu divoké maniere. Z neho a Elišky sa tak stane pokojná dvojica.“

O dva dni ráno, mňaukajúce mačky v prepravkách vezú autom krátkou cestou do mesta ku zvieraciemu lekárovi na operáciu. Tú podstúpia hádam všetky elitné mačky z chovných staníc, aby sa z nich stali bezproblémoví domáci maznáci. Potom už, kastráti bez hrdej mačacej nezávislosti, budú posedávať pri domácom krbe, ako bôžikovia rodinnej pohody.

Záverom onoho významného dňa, večer, ležia polodospelé mačky stuhnuté na kameň, bez života, v izbe pod košíkmi. V pomalom prebúdzaní by mohli z nich vypadnúť. 

Majiteľom spadla ťarcha, keď ich skoro ráno našli na koberci už spola uvoľnene, ešte nevidome, ba Eliáš, v bezvedomí stuhnutý, bojuje a stavia sa na labky. Uložia ho, obe mačky zakrývajú a ticho odídu. Preberanie z narkózy ešte pár hodín potrvá. A naozaj, predpoludním z mačacích tiel zmeravenie vyprchalo. Precitli, hladne, do hybkej mačacej vitality. Ich veľkí, empatickí kamaráti sa tešia, žena sa usmieva „Vravela som ti, že zákrok je bezpečný. Konečne máme pokoj.“

Od sterilizačného zákroku ubehlo pol roka. Teraz, v zimnej dobe, ba  už pomaly na začiatku jari, mačky púšťajú do záhrady len nakrátko. Eliška, prítulná ako vždy, v noci drieme s paňou a cez deň sa vyhrieva ako mačacia bábika na bielej kožušine oproti kozubu,  očarená jeho plameňmi. Rada sa tiež priplichtí do kuchyne v čase varenia. Pani mieša čosi v hrncoch, kuchyňa vonia jedlom a teplom. Pri zohriatom sporákovom múriku má svoje stále miesto.

 .

Eliáš, rovnako drzý a svojvoľný, aj v noci behá po dome, pretŕča sa pred hosťami a veľmi rád pózuje pánovmu foťáku. Pestuje si postavu, ale jeho vysoké športové skoky už nerozbijú porcelán a nenarazia na vec, ktorá by mohla spadnúť. Domáci sa o to postarali.

Viac ako dva mesiace po sterilizácii, keď ešte kraľovali v jesennej záhrade, vytasil sa Eliáš s úlovkom, ktorý podľa jeho úsudku musia vidieť jeho páni aj všetky okná domu. S veľkým zamordovaným vtákom v papuli vyšiel hore pred hlavný vchod a korisť hrdo položil na dlaždice.

Manželia, milovníci mačiek, pokorne prijali realitu. Len ovládane priznali, že kastrácia do života ich húževnatého kocúra neprenikla, nezvrtla smerom k mačacej prítulnosti.

Čoskoro uvítajú jar a mačky vypustia do záhrady. „Povedz, ako ďalej s tými našimi mačkami?“ spýta sa žena. „Veď Eliáš je divoch a nechať si len Elišku, to je málo. Aspoň dve.“

„Nemaj obavy, zvládneme to“ povie muž. „Nič na tom nie je. Necháme si aj Eliáša, chrabrého bojovníka. Musíme však dávať pozor,  no ako? Je to veru tvrdá dilema. V najhoršom si počkáme na Eliášovu starobu, tá ho bezpečne skrotí. Do pekla, nemáme dosť silné opraty na ten jeho adrenalín.“

.

 . .

 .