Agáta

Agáta bola v minulom živote bohatým, známym mužom. Už pred viacero rokmi tušila svoju predošlú podobu, hoci predtým reinkarnáciu považovala za číry nezmysel. Ale v pamäti sa jej stále zreteľnejšie vynáral obraz dávneho muža, ktorým bola kedysi. Jeho siluetu vnímala najprv hmlisto, až napokon, v starobe, jasne vidí scénku zo života minulého.

Vidí honosný dom s veľkou zasklenou verandou. Podlaha vo verande je vykladaná farbistým mozaikovým vzorom, zo svetlých stien teraz v jeseni vanie tiché teplo. Vo verande stojí vysoký muž a pozerá sklenými tabličkami do pestovanej záhrady, už poznačenej koncom leta. Mimovoľne sa usmieva, pokojný, obklopený bezpečným bohatstvom a slnko, vnikajúce sklom, akoby s ním usmievavo súhlasilo. A za záhradou do nedozerna tiahne sa rovná žírna nížina, tiež zaliata bledým slnečným zlatom.

Táto zem, ohraničená vysokým plotom skoro až na koniec horizontu, patrí jemu. A ľudia, pracujúci na panstve, ako aj všetci blízki okolo tohto muža, sa bezvýhradne podriaďujú jeho mocnej autorite. Na majetku panuje prísny poriadkový režim, ktorý statkár občas uznanlivo uvoľňuje. Medzi jeho zamestnancami – a je ich veľa – sa nenájdu povaľači a nezodpovední ľudia, na to si dal nekompromisného bacha. Vybraní a spoľahliví    u neho radi pracujú. Platí dobre a vo svojom bohatstve nie je malicherný, ani skúpy. K robotnému, oddanému služobníctvu vie byť štedro veľkorysý.

                                               

Je tuhá zima, mrazivý január a po rovnej ulici mestečka pomaly napreduje čierny pohrebný sprievod. Štyria muži nesú na ramenách tmavú, drahú rakvu, obloženú vencami. Nesú telo toho nezlomného muža zo slnečnej verandy, kedysi vodcu statkárskej šľachty. Celé desaťročia vládol  nad veľkou časťou nížinného kraja. Ale aj jeho dobehol utekajúci čas, prinášajúci starobu, choroby. Vo vetchom tele však jeho mladá duša nechcela zomrieť a dlho, vzpierajúc sa, bojovala so stareckými neduhmi . Zomieral  ťažko a pomaly. Napokon však musel opustiť, obklopený rodinou, svoju usporiadanú, poslušnú ríšu.

Za rakvou pochoduje dychová kapela a veľký trúchliaci sprievod  na čele s príbuznými a, samozrejme, obecnou radou, v ktorej  nebožtík tiež mával neraz hlavné slovo ako správny papuliak a hodnostár. A práve vtedy v dome, na skok od pohrebu, narodilo sa mladej matke dievčatko.

Sprievod s rakvou kráča popri dome. A oknom, v zime pevne zatvorenom, kradmo vletí slabučný závan, ledva počuteľný vzdych. Poletuje po izbe ako hmlová kométka, niečo hľadá, azda jamku, do ktorej by sa schoval. Vtom bábätko v babiciných rukách otvorí očká a tým netrpezlivému závanu označí úkryt na dlhé časy. Už spokojne zakrúži nad posteľou, posmešne šibne hmlovým chvostíkom vedľa matky a vbehne do ešte slepých zreničiek. Dievčatko v kŕči rozhodí rúčky, do oblúka prehne tielko a bolestivo zaplače.

Muzikanti na čele zástupu dvíhajú nástroje a spustia rezkú, pomalú, smútočnú melódiu. Žena iba ľahostajne skriví pery, no mladá babica začujúc, zvedavo pozrie z okna.

Hneď nato z kuchyne prináša hrniec a nalieva do vaničky teplú vodu. Ponorí do nej drobné, bezmocné tielko, druhou rukou opatrne držiac černastú hlavičku. Dieťatko s pootvorenými očkami pokojne prijíma prvý kúpeľ.  Babica si všimla ten krátky krčovitý záchvev pred chvíľou, no keď maličká vo vode pokojne leží, aj ona sa uvoľnila. Pozorne oplachuje bruško, prsíčka, drobnú tváričku.  -  „Ako sa bude volať?“ zavolá, usmiata a potešená pokojom dievčatka  a hlavne zdarným priebehom pôrodu. Zamyslená matka obráti oči a len po chvíli nevrlo povie: „Agáta.“

Agáta. Mužova zhynutá, a predsa dvíhajúca chápadlá, veľká láska. Žena ju z videnia poznala a stále žije v jej významne mlčanlivom tieni. A hoci ju manžel Martin naoko vrúcne oddaný presviedča, že ľúbi len svoju drahú manželku - Milušku, ona nedôverčivo počúva. Tým viac, že od začiatku tehotenstva trval na mene Agáta. Maličké – ak sa narodí dievča – pokrstia týmto menom, vyhlásil. O tejto téme odmietal hovoriť, bola to hotová vec.  Ba tento pohodový, celkom milý muž  sa pri čírej zmienke o mene budúceho dieťaťa razom  zmenil na nepríjemného sebca.

Žena zachmúrene premieta. Prečo tu nie je novopečený otec? Narodilo sa predsa aj jeho dieťa, mal by ho držať v náručí a sedieť pri nej, tešiť sa. Ale on teraz preluduje chorály na organe miestneho kostola a vymieňa si s farárom liturgické spevy. Práve prebieha zádušná omša za toho nebohého šľachtica, vodcu statkárov, ktorého len čo pochovali. Aj  také je Martinovo účinkovanie ako dedinského učiteľa tej dávnej doby. Martin patrí k miestnej inteligencii. Známe sú vtedajšie intelektuálske trojice vo väčších dedinách -  farár, učiteľ, notár. Najmä učitelia, pracujúci s mládežou sa osvedčili aj ako vodcovia, udávajúci smer kultúrnemu životu obce. . Martin  má prístup aj do Obecného domu, kde si tyká hádam so všetkými dedinskými papalášmi.  Nebožtíka mal, ako ostatne celé mestečko a okolie, vo veľkej úcte, ba patril k užšiemu kruhu jeho kamarátov, čo  v tamojšom snobizme znamenalo veľké plus.

Nie je dobrým mužom, nie, myslí žena a čo bolesti si vytrpela pre tento umraučaný uzlík. Aspoň že zatíchlo vo vaničke, chvalabohu, a tá uvravená babica, nech už stíchne.... Bárs by to bol chlapec. Volal by sa Martin, ako jediný muž, s ktorým po sobáši prežívala šťastné chvíle za dverami spálne aj na dlhých výletoch a túrach po horských chodníkoch. Miluje ho z celej duše, no on... Darmo sa pretvaruje, bývalá frajerka stále ovláda jeho zmysly. Niekedy sa mu pri bozkoch pery roztržito chvejú, akoby si pripomínal láskanie s Agátou. A ona, jeho žena, sa chveje od žiaľu a urážky. Či sa nikdy neskončí toto márne spomienkové utrpenie?­­­­ A o čo krajšia, žiadúcejšia bola tá  čiernovlasá potvora?

Matka prijíma z rúk babice vykúpané,  zavinuté dieťa, položí ho na vankúš a znova sa zadíva na pustú ulicu. Babica darmo striehne na prvý nežný úsmev, obdivný materský pohľad, nadšené zvítanie z hlbín materského srdca.

Preto sklamaná cúvne, upratujúc izbu, kde pomáhala novému životu. Otvorí dvierka na zelených murovaných kachliach, do jasného plameňa vhadzuje polienka z prúteného koša.

„Maličká čochvíľa zaplače. Treba ju nakojiť“ zaševelí stiesnene. Rukami jej prešlo – hoci je mladá - už dosť pôrodov, no s takou studenou, ľahostajnou reakciou rodičky sa dosiaľ nestretla.

Matka zamračene odopína gombík na košeli, dlaňami dvíhajúc plný prsník. Babica jej podáva dieťatko v bielom čipkovom vankúši a ona si ho ako zlostná fúria prikladá k bradavke. A je celkom očividné, že keby mohla, celý očipkovaný balík aj s bábätkom odšmarí do kúta. „Chúďa maličká, ale sa dostala.“ Šokovaná ošetrovateľka s odporom pozoruje zachmúrenú ženu. „Táto pani veru nebude dobrá matka...“

V hladkých lícach jej zhasíva úsmev a v duchu počíta hodiny, ktoré tohto dňa musí ešte v dome vydržať. Od postele aj na ňu dočahuje nedýchateľné dusno, vyrábané chorou, otrávenou dušou. Babica cíti ženinu zlobu a pohrdlivo ju odkopáva. Jej nemôže ublížiť.  

No zo ženinho čela pomaly  miznú vrásky.  Maličká Agáta, s ručičkou na plnom prsníku, pije s mliekom kŕčovité napätie,  matka sa upokojuje, začína normálne dýchať a skláňa k nej odrazu usmiaty obličaj s veľkými očami. Nie že by k malej cítila ktovieakú lásku,  to nie, no satie mlieka jej robí dobre,  odháňa chorobné vízie, ktoré ju sužujú. A mlieka ubúda, no zároven už do mliečnych žliaz prúdi nové. V náručí s privinutým bábätkom sa žena blažene usmieva, kolíšuc sa z boka na bok.

A nevinné dieťatko, ktoré netuší poryvy budúcna, netuší budúce horké roky plné nechápavých otáznikov, bolestných šľahnutí s trvalými jazvami na duši,  odovzdane sa túli k matkinmu teplu, žičlivému a láskavému teraz, v tejto chvíli a v prvých mesiacoch jej života. Dlho, predlho, už ako dospelá, bude hmatkať vôkol seba, hľadajúc správnu cestu a až do matkinej smrti márne túžiac po jej uznaní a láske. A len teraz je jej dobre – materským mliekom si plní bruško, aj svoje nevedomé vedomie.

Táto, celé roky znevažovaná a zahriakovaná Agáta, na počudovanie dostala do vienka ako novorodeniatko  exkluzívny darček, ktorý jej vlastne nebol na nič. Ako sa píše tu na prvej strane, do jej očiek si našiel cestu hmlový bičík - ostatky duše z pohrebu toho statkára, keď pohreb šiel práve okolo. Z jej očiek zostúpila táto hmlová nitka do Agátinho hlbokého podvedomia. Tam kdesi si lebedila  celé veky a počkala si na Agátinu starobu. Vtedy odrazu trochu napuchla, akoby sa chcela pripomenúť, zároveň vyplávajúc do vyššieho podvedomia, ktoré už Agáta poznala a vedela s ním dôverne pracovať.

A tak, v starobe, sa v jej podvedomí na príkaz hmlového ostatku statkárovej duše,    Agáte pomaly vynáral obraz vysokého muža. Postupne si uvedomila, že sa to vlastne vynára tieň jej bývalého života. Nevedela, ako sa do jej podvedomia a potom do vnútorných očí, dostala táto hmlistá a predsa neodbytná, sebaistá  informácia. Lebo nikdy sa o tomto mužovi nedozvedela veľa, iba to, čo mohol poskytnúť hmlový bičík – majetnícky, mocný muž na slnečnej verande koncom leta.

Agáta mala dosť fantázie na to, aby si vedela domyslieť, alebo skôr poskladať životný príbeh muža, ktorý sa jej jednoducho zjavil a tisol pred oči. Najprv ju, zmätenú, táto vízia zaskočila, no bol to vďačný námet na rozjímanie, čo Agáta ako introvertka brala všetkými desiatimi. Predstava mocného, bohatého muža – nemohla ho vidieť inak vďaka zásahu hmloviny jeho duše – ju vzrušovala a v prvých mesiacoch tohoto poznania si ju často privolávala. Vedela, že onen muž v jej nezreteľnom obraze nestrpí odpor, a všetko vôkol riadi , usmerňuje, to však bolo asi všetko. Jeho žena, deti, priatelia zostali navždy „ za rohom“, neznáme, čo ju však netrápilo, lebo si mohla vymýšľať príbeh, aký chcela.. Stačila jej táto snová vidina,  muž, ktorému ale nepoznala ani tvár, skrytú za verandovým oknom.

Mala dosť starostí so svojim životom. Aj v pokročilej starobe bol rušný a neistý, ako celé jej jestvovanie vo svete, nezabezpečený tou tvrdou, konečnou, majetkovou pečiatkou, akú mali, okrem mála výnimiek, všetci dôchodcovia. Agáta tiež patrila medzi tieto výnimky.... Často sa s ľútosťou v spomienkach vracala do dlhého úspešného obdobia na mestskom úrade, kde sa pracovitosťou a rozhľadom plne uplatnila, hoci založením samotárka, medzi inými ľudmi. Boli  to jej dlhé, šťastlivé roky sebarealizácie.

Teraz jej, ako zošúverenej, slabej a ošklivej  (lebo takou sa stala)  dôchodkyni  nezostáva jediná dilema, alebo dá sa povedať zostáva dilema bez výberu, krutá a surová, ktorá k nej vpochodovala spolu so starobou.  A tá jednoznačne prikazuje, ba hrozí zakriveným prstom: nepodliehať  nivočiacim chorobám, nevšímať si, ignorovať ochromujúcu slabosť  a chodiť, hlavne chodiť o francúzskej barle na opuchnutých  nohách čo najviac a robiť, na čo ešte stačí so silami. – Pretože  chorobu chtiac – nechtiac prijať musela, zariadila sa racionálne, rozdeliac si pedantne všetky činnosti,  berúc do úvahy aj práce, ktoré by prípadne mohla tiež zvládnuť, ak ju nezradí sila.

 

Ale veľkú výhru, ku ktorej si sama blahoželá, má v dospelej dcére Martine, s ktorou býva, vždy pozornej, milej a usmiatej. Vďaka nej má Agáta všetko, čo potrebuje, ba dcéra ju neraz príjemne prekvapí novými, jej milými vecami - vecami navyše. A keď ju niekedy objíme čierny beznádejný deň, Martina príde, vezme do náručia jej krehké telo, odhodiac čierny závoj obáv, bozkávajúc vráskavé čelo a zoschnuté pery. Agáta s hlavou na dcérinom pleci prestane plakať, lebo toto jedno Martina neznáša a vďačne počúva láskavé, povzbudivé slová. Martina má v ústach a na jazyku liek, ktorým ako mečom aspoň dočasne zahluší matkin smútok a úzkosť z jej ťažkých spánkov.

Takto teda Agáte bežia týždne, mesiace a konečný gong akosi nechce prísť, hoci ho so strachom čaká. Ale naozaj môže len čakať, možno s trochou pokory, lebo veľmi pokorná Agáta nikdy nebola.  V jej izbe chýba domáci oltárik, útecha mnohých starých žien, pri ktorom sa modlia a prosia o rýchlu, bezbolestnú smrť, aby neboli na ťarchu ľudom okolo seba.

Agáta dávno vie o márnosti týchto modlitieb. Vie o ľudoch, žijúcich spravodlivo a bohabojne, ktorých umieranie pri plnom vedomí bolo dlhé, nepredstaviteľne kruté, v bolestiach a zabudnutí. Preto Agáta neverí a bojí sa, hoci v pozadí stojí dcéra Martina.

Ten posledný dunivý gong udrie znenazdajky, keď naň pozabudne ona aj Martina -  myslí si Agáta, alebo jej nebodaj ponúkne dar -  posledný  úporný zápas bez najmenšej šance. Môže síce poprosiť hviezdy, s ktorými operujú veštice, no tieto ženy sú v prípadoch, keď svojim nevšedným darom tušia chorobu či smrť, opatrne mlčanlivé a radšej ponúkajú recepty na rôzne čaje a odvary.

A tak Agáta sa dodnes motká po byte  a dodáva si odvahy na odchod z tohto sveta, v ktorom túži obstáť dôstojne.  Takže, keď je sama, poplakáva nad svojimi bolesťami, ktoré ju stále viac sužujú. Alebo si v kuchyni pri varení – občas, keď sa cíti  dosť silná, uvarí jednoduché jedlá, spieva pesničky. Pozná mnoho piesní a vie ich  zaspievať melodickým  -  ako sa nazdáva -  a čistým hlasom.