Dievčatku Milade

Pes Brok,  tmavohnedý jazvečík, spáva v peknej psej búde na kraji dediny, vo dvore pri veľkom dome s terasou a dlhým balkónom na poschodí. A on stráži tento dom a jeho obyvateľov, dvor a záhradu. Kúpili si ho ako maličkého, ešte bez mena. Pomenovala ho Miladka, dcérka majiteľov psíka.

Aj jej starý otec mal psa Broka, veľkého ovčiarskeho psa. Starého otca už pochovali, veľký pes Brok tiež uhynul, no Miladka na oboch často spomína. Keďže sa už nemôže hrávať s veľkým Brokom, pomenovala jeho menom malého psíka, ktorého rodičia priviezli v jeden jesenný večer.

Do veľkej drevenej, vnútri zateplenej búdy by sa zmestil ešte aspoň jeden rovnako veľký Brok. Má tam priestoru ako v izbe a vždy teplúčko, hlavne v zime. Na hrubej dlážke búdy je položená vrstvená deka, ktorú každý týždeň Miladkina mama vyťahuje, práši, ba často aj perie.

Brok len nedávno vyrástol, je mladý a hravý.  Zo psích plemien sú jazvečíky známe bojovnou, nebojácnou povahou. Hoci malí, ale srdití a  hrdí, predčia mnohokrát aj veľkých psov. Vedia však aj očariť ako milí, obratní šibali, vždy v strehu.

Miladku v teplé jarné a letné rána Brok odprevádza až do školy. Tá stojí neďaleko, uprostred dediny na námestíčku. Brokovi sa takéto ranné vychádzky ohromne rátajú. Už keď Miladka vychádza zo dvier, natešene vyskakuje. Miladka ho drží na remennej vôdzke a kráča si s mamou až  ku  škole. Tam sa rozlúčia, mama vezme vôdzku so psíkom a ide domov, alebo na nákup.

Raz,  zase v pekné ráno na konci školského roka, keď sa už Miladka teší na prázdniny, ide s mamou a Brokom do školy v dobrej nálade. Obe sa usmievajú do jasného dňa a štebocú. Brok na vôdzke, ide raz pokojne, inokedy pobehne, až Miladke trhne rukou a zúrivo hrabe nohou aj papuľkou v piesku. Robí to často a s nadšením, akoby sa tam ukrýval poklad alebo aspoň veľký hlodavec, no nikdy nič nevyhrabe. 

Odrazu sa im nevedno ako, pripletie do cesty velikánsky čierny pes s obojkom ale bez náhubka na papuli. Jeho pána tiež nevidno. Aj Brok síce chodieval bez náhubka, ale toho vedie vždy Miladka alebo mama. Buď jedna alebo druhá nepustia z ruky vôdzku, takže Brok nemá šancu odbehnúť.

Veľký pes sa lenivo prikmotril a zvedavo Broka očuchával. Pôsobil ľahostajne, až povýšene, ako veľkomožný pán na prechádzke, s veľkými smutnými očami. Skloní hlavu, zhovievavo drgne papuľou do Brokovho boku a ležérne sa obráti na odchod.

Brok až stuhol od zlosti a pozeral za chvostom veľkého psa. Akože, vari ho môže veľkomožný pánko, ktorý je náhodou väčší, takto urážať? Prečo strká svoju bezočivú papuľu do jeho boku? Zaštekal tenko, zúrivo.

Veľký pes  sa ani neobzrie, ide pokojne a zamyslene opačným smerom. Akiste mu prišiel na um blížiaci sa obed. Čo asi nájde v miske?.... Brok znenazdajky vyskočí, mykne sa a vytrhne prekvapenej Miladke vôdzku z ruky. S remienkom vlečúcim sa po zemi pobehne k veľkému psovi, ktorý zdvihne zadumanú hlavu. 

„Ty veľký frajer!“ šteká Brok a zastane pod papuľou veľkého psa, ako pod čiernou sochou. „Ty si myslíš, že keď si veľký ako teľa a asi aj taký hlúpy, môžeš urážať druhých, menších od teba?“

Veľký pes cúvol a previnilo pozrel. „Nuž, ale ja neviem.“ Spamätal sa a porozmýšľal. „Veď som ti nič neurobil, prečo sa naparuješ? A odprac sa mi z cesty, idem domov.“

„Domov?“ poskočí Brok. „Domov pôjdeš, keď ti dovolím,  ty zbabelec! Pekne ma odprosíš za to, že si ma drgol do boka!“

Veľkému psovi sa odrazu vyjasnili zamyslené oči. A spozornel, zdvihnúc veľkú čiernu labu. „No“ zavrčí „koniec divadielku, nie som zvedavý na tvoje predvádzanie, ty chudáčik. Už aj mi choď z cesty, lebo uvidíš!“

„Uvidím, a čo?“ dobiedza Brok, poskakujúc a vrčiac. „Len do toho, ty veľká ustráchaná obluda!“

Veľkému psovi od urážky až oči zčervenali. „Toto uvidíš!“  Zabrechal basom.  Otvorí veľkú papuľu s ružovým jazykom, prednou labou si Broka pritiahne ako nič a zahryzne sa mu do ucha.

Malý Brok vo svojej pýche si bol istý, že veľkého psa nastraší jedovatým brechotom, ale tomu, majestátnemu obrovi, bolo len proti vôli naťahovanie s takým krpáňom. Teraz však skučí, trasie sa v jeho zovretí a pri každom myknutí mu v uchu bolestivo zašklbe. A veľký pes nepúšťa.

Tu už pribehne Miladka a školskou taškou udiera veľkého psa, pokiaľ nepustí Brokovo ucho a hlavu z veľkých zubov. Už leží na zemi a z dohryzeného ucha presakuje krv. Veľký pes sa otrasie, cúvne a zdvihne čiernu, celkom peknú psiu hlavu. Pozrie na Miladku s výrazom: „Ja za nič nemôžem, tvoj psík ma urážal. Mala by si ho naučiť poriadku.“

Trocha sa ešte poošíva, obzrie si Broka, skrúteného a skuvíňajúceho v piesku, zavrtí chvostom a pomaly, vznešene odchádza.

Miladka, celá roztrasená ako vo snách uzrie obďaleč staršieho pána s vôdzkou v ruke. Veľký pes sa k nemu radostne rozbehol.

Zavzlyká a skloní sa ku psíkovi. Zo zhúžvanej, mokrej srsti na Brokom uchu slabo vyteká krv a farbí piesok dočervena. Nehýbe sa, len občas zakvíli. Miladke vyhŕknu slzy a nežne podchytí to pomliaždené, krvavé ucho. Vezme si ho, zaprášeného, do náručia. „Pozri, čo mu urobil!“  ukazuje matke.

Vydesená matka nevie čo skôr. V bleskovej scéne pred chvíľou ani nemala čas zasiahnuť. Utešuje plačúcu dcéru s Brokom v náručí a zoberie si ho do svojich rúk.

Malému drzému odvážlivcovi vo vrúcnej, priam materskej ochrane odchádza strach, no nespokojne sa mrví a skuvíňa od bolesti.

„Upokoj sa Miladka, prosím ťa.“ Hovorí matka vzrušene a sama roní slzy. „Uško má celé, hoci dohryzené, ten vlkodlak mu ho neodhryzol. Nie je to najhoršie. Bež do školy, lebo zmeškáš a ja idem za veterinárom.“

Podvihne náruč a pritisne si mokré líce do hnedej ušpinenej srsti. „Môj drahý, maličký, láska moja, vydrž, hneď ideme k doktorovi.“

„A necháme to len tak?“ Miladka si prehodí cez plece tašku, utrie slzy a začína sa hnevať. „Veď bol tej čiernej oblude v labách, skoro ho zamordoval!“

„Isteže nie, Miladka“ matka, pevne držiac psíka,  uvoľňuje si jednu ruku, aby vytiahla vreckovku. „Utekaj už, lebo zmeškáš. Zverolekár mu uško ošetrí a dá mi potvrdenie. Otec si už vezme do parády toho chlapa, čo necháva také psisko samé pobehovať popri domoch a ešte bez náhubka.“ Posledné slová skoro kričí. Aj jej hlboký súcit nad Brokom, miláčikom rodiny, sa zčasti mení na hnev.

Miladka sa v behu do školy obzrie a zakričí. „Poznáme ho obidve, a dnes som ho videla. Však ti doma poviem.“

Miladkin otec a pán domu prišiel z roboty domov neskoro popoludní. Miladka, už dávno doma, ho očakáva, sediac na okne. Vrčanie auta ustalo, zapadli garážové dvere, otec vchádza do predsiene. Samozrejme, o všetkom už vie. Ihneď po príhode s  Brokom a veľkým psom prebehlo veľa telefonátov. Aj Miladka sa odvážila volať mu do práce.

Ešte nepokojný, nahnevaný zamieri ihneď do Miladkinej izby.  Brok, po ošetrení u zverolekára, leží pod oknom vo veľkom prútenom koši, teplo pozakrývaný. Hoci stuhnutie od uspávacej injekcie začína povoľovať, stále je napoly meravý a bez života. Oči zatvorené, pohryzené uško skryté v bielych obväzoch.

Otec postojí nad Brokom, oddaným spoločníkom. Škoda, že ho ešte nevidí. Vyskočil by, radostne štekajúc. Ale, usúdi nakoniec, Brokovi už nič nehrozí, ranu má odborne obviazanú. A Miladka s matkou rady s ním pôjdu do zvieracej ordinácie na previazanie a kontrolu.,  hoci aj každý deň.

Túto príhodu so psami, týkajúcu sa obyvateľov celej ulice, napokon spravodlivo ukončia. Nedbalému staršiemu pánovi, majiteľovi veľkého psa, naparia veľkú pokutu, ktorú aj zaplatí. Okrem toho veľký pes musí nosiť vonku náhubok na papuli, na obojku remennú vôdzku a pri sebe pána, ktorý ho vedie.

Čiernemu pokojnému obrovi sa to síce nevidí, ale nemá na  výber. Márne by protestoval hoci aj ľudským hlasom, musí sa podvoliť poriadku.

A on sa rád, voľne a sám prechádza, pozerajúc na svet vôkol. Slniečko mu ohrieva široký chrbát a on o všeličom rozmýšľa. O psoch, ktorých stretáva, o ľuďoch, o ženách s rozviatymi šatami a štíhlymi nohami..., o kríkoch, tak zvláštne dookrúhla zalistených... O mačkách, ktoré nemá rád... "malé túlavé beštie", môže myslieť a snívať aj doma na dvore. Za priehľadným plotom tiež chodia ľudia do blízkeho obchodu a deti do školy.

Malý pes Brok spáva stále na dvore v priestrannej búde a cez deň chodí po dome, motá sa okolo nôh Miladkinej mamy, ostražito čaká  Miladku zo školy. Na nedávnu  príhodu s veľkým psom a dohryzené ucho už zabudol. To sa skoro zahojilo a obrástlo novou, kučeravou hnedou srsťou.

Jeho pevnú vieru, že patrí k najlepšej a udatnej  psej rase, nič nemôže ani trocha rozkývať. Darí sa mu výborne, obtočenému oddanou láskou a opaterou Miladky a jej mamy.

  

Len keď vstúpi na dvor jeho pán, ktorému sa Brok klania a zbožňuje ako vládcu sveta, ustúpi do úzadia všetok obdiv oboch žien. Vtedy sa Brokove zmysly upínajú k pánovi, k jeho hlasu, pohľadom a veľmi si želá, aby  prísne vyslovil nejaký rozkaz. Vrhol by sa do splnenia hocijakej úlohy.

Stojí oproti pánovi, vrtí chvostom, hľadiac dohora vernými psími očami. Upokojí sa, až keď ho pán primerane pochváli  „no, dobrý si,  Brok,“   keď sa dosýta poobšmieta okolo jeho nôh, vyskáče na jeho kolená, keď mu pán hodí  kúsok klobásy, čo Brok tiež berie za uznanie jeho psej mužnosti a vernosti.

Potom môžu znova nastúpiť teplé ruky Miladky a jej mamy. V ich láskavých hlasoch a objímaní sa priam kúpe.  Tak si ho obe ženy navykli, rozmaznali, aj ku svojej radosti a pohode. Večer pri televízore ide z náruče do náruče ako hnedý vankúš  s poddajnými labkami. Brok zvyknutý na maznanie a nežnosti, občas tichučko zavrčí, štekne a Miladka vykrikuje:  „Počujete, ako sa smeje?“

Dosť často,  ako správny jazvečík, odvážne porušuje pravidlá, čo mu však ženy nadšene tolerujú a zavše, už veľmi odviazanému, musia aj odpustiť. No rodina si opakuje a prizvukuje len jeho dobré vlastnosti.

Do izby vchádza s ním šibalské teplo a aj chmúrne okná v zime zasvietia. Poskáče si, spod stoličiek a kútov poutiera kožuchom prach a pristane v Miladkinom lone. Ale inak, múdry a prezieravý, dbá, aby všetkým, tak asi rovnako, porozdával svoju priazeň.

Do konca, našťastie ešte ďalekého, miláčik Brok ostane členom rodiny.